Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
13. september 2016

V systéme vládne strach

Sociálna poradkyňa Ida Želinská otvorene hovorí o prípade v Galante, o deťoch a sexe, sociálnych pracovníkoch a celom systéme, v ktorom vládne strach. A neboja sa len deti.
V systéme vládne strach
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Sociálna poradkyňa Ida Želinská otvorene hovorí o prípade v Galante, o deťoch a sexe, sociálnych pracovníkoch a celom systéme, v ktorom vládne strach. A neboja sa len deti.

kauze resocializačného centra v Galante vidí dôležitejšie otázky ako okolnosti sexu dievčaťa. Deti, ktoré drogujú, by mali podľa nej liečiť lekári, a nie zariadenia s vojenským režimom. Zlé deti v ústavoch sa dajú zvládať aj bez šikany a kastovania, hovorí sociálna odborníčka Ida Želinská.

Aký máte zatiaľ dojem z medializovanej kauzy resocializačného centra v Galante?

Ako bývalá riaditeľka detského domova som veľmi citlivá na to, čo sa teraz najviac pretriasa v médiách – teda či deti boli zneužívané, alebo či mali sex. Kvôli tomuto by som riaditeľa nelynčovala.

Nie je totiž dôležité, či mali sex a s kým ho mali, ale skôr, ako ten systém funguje. Teda či riaditeľ dokáže povedať, že si pred týmto nezastierali oči, komunikovali o tom a urobili opatrenia.

Čo je podľa vás podstatnejšie ako to, či mali deti v centre sexuálne vzťahy?

Mali by sme hovoriť o tom, ako sa pracuje s deťmi, ktoré prišli do kontaktu s drogou. Zatiaľ mi to zaváňa buzeráciou a šikanovaním. Ak si niekto myslí, že liečba vyzerá tak, že zavriem dieťa do zariadenia, kde bude v pozore a urobí to, čo mu nakážeme, tak sme na omyle.

Napríklad z výpovedí klientov o kastačnom systéme ide na mňa hrôza. Zmätok v práci tohto centra sa odkrýva postupne. Teraz v strese púšťa riaditeľ centra rozpačité informácie.

„Štát rozhodne, že 14-ročné dieťa ide na osemnásť mesiacov do nejakého zariadenia. Pozerá niekto na to, koľko mesiacov v base by dostala za držanie trávy ako mladistvá? Nie viac ako šesť mesiacov.“ Zdieľať

Ďalej ma desí, čo dnes zverejnil na svojom statuse Miroslav Beblavý, že 60 percent všetkých prostriedkov na deti s drogovým problémom na Slovensku ide do tohto zariadenia v Galante. Za rok 2015 bolo vydaných 76 rozsudkov, z toho 47 detí išlo do Galanty. Na Slovensku máme 19 resocializačných zariadení a podľa mojich informácií aspoň päť z nich berie deti. Prečo štát posiela deti do jedného zariadenia niekde na južnom Slovensku v zásade bez kontroly?

Bežný človek už stráca prehľad o celej kauze.

Je v tom veľký chaos. Bolo nejasné, či ten, čo mal sex s deťmi, bol zamestnancom alebo nie. Ukazuje sa, že sa tam iba doliečoval ako klient. To znamená, že miešali detských a dospelých klientov. To je vážny „prúser“ a vyžaduje si riadnu odvahu zo strany riaditeľa. Neverím odbornosti ich metodiky. Je čas, aby sme sa začali rozprávať, či takýto spôsob práce s deťmi je správny.

Ide o súkromné zariadenie, ktoré dostalo akreditáciu od štátu. Takže ich postupy sú asi schválené.

Otázne je, ako vôbec kontrola prebieha. Zatiaľ neviem viac ako to, že kontrola prebehla. Nepoznáme jej výstupy. Chcela by som vidieť protokol, čo vlastne ústredie práce kontrolovalo, či mali sťažnosť matky, či na základe toho hovorili s terapeutom, s dieťaťom, s ďalšími osobami... Toto nemáme k dispozícii.

Ida Želinská má 20-ročné skúsenosti zo sociálnej oblasti: bola riaditeľkou detského domova a šéfkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Poslankyňa Natália Blahová navrhuje zmeniť systém kontroly a zaviesť takzvanú krížovú kontrolu, teda aby systém nekontroloval sám seba. Čo si o tom myslíte?

Problémom na Slovensku je, že každý každého pozná. Veľa organizácií čerpá štátne dotácie. Je veľmi málo ľudí, ktorí neobchodujú so štátom. Asi je aj veľký problém nájsť ľudí, ktorí budú pôsobiť len v komisii a už na začiatku by si povedali, že vstupujem do tohto systému, lebo ma strašne štve, ako to funguje a chcem to zmeniť. Veľmi by som si vážila ľudí, ktorí by sa na to dali.

Samotná medializácia prípadu nie je šťastná z pohľadu samotnej obete celého prípadu, ktorá sa vraj vyjadrila, že to takto nechcela. V čom však vidíte pozitívum prepierania tejto kauzy pred médiami?

Plus vidím v tom, že sa konečne začína hovoriť o tom, ako sa na Slovensku narába so štátnymi deťmi a akú majú možnosť ochrany.

Neexistuje tu verejný diskurz medzi štátom, ktorý tieto deti v podstate vlastní, a ľuďmi, ku ktorým potom prichádzajú a snažia sa im pomôcť. Či už sú to ľudia z mimovládnych organizácií alebo z obcí.

Dieťa sa stane štátnym dieťaťom súdnym rozhodnutím, ktorý navrhuje zväčša orgán sociálnoprávnej ochrany. Napriek tomu, že existujú aj iné možnosti, tak v 99,9 percentách je to úrad práce, ktorý kontroluje sám seba. Čiže to je ako keby ste si sami sebe kontrolovali dane.

Ľubomír Okruhlica, odborník na liečbu drogových závislostí, v relácii RTVS povedal, že mu v celom procese chýba prítomnosť lekára a samotná liečba závislosti, ktorú by mal klient najprv povinne absolvovať a až potom nastúpiť do resocializačného centra.

Samotní rodičia sú v nevýhodnej pozícii, lebo štát na nich nazerá ako na tých, ktorí zlyhali. Štát potom rozhodne, že 14-ročné dieťa ide na osemnásť mesiacov do nejakého zariadenia. Pozerá niekto na to, koľko mesiacov v base by dostala za držanie trávy ako mladistvá? Nie viac ako šesť mesiacov.

„Pred desiatimi rokmi sme nemali kam dať dieťa, ktoré užívalo drogy, takže veľakrát končilo v polepšovni. Preto máme teraz resocializačné zariadenia pre deti, ktoré začal štát prudko dotovať.“ Zdieľať

S odborníkmi, ako je pán Okruhlica, treba stanoviť lehoty, koľko má trvať detox, potom následne liečba. Ak by aj detox trval dva týždne, liečba pod lekárskym dozorom tri mesiace a resocializácia ďalšie tri, stále nie sme na osemnástich mesiacoch ako v tomto prípade. Súd si však „z brucha“ povie, že dievča do zariadenia pošleme na taký dlhý čas.

Prečo matka súhlasila, že za ľahké drogy pošle dieťa do takého centra? Mohlo ísť aj o zlyhanie matky?

Jasné, mohlo ísť o paniku. Mám s tým skúsenosť. Niekedy sa mi až klepú ruky, keď si uvedomím, akú mám moc. A pritom ja nepíšem správy pre súdy. Keď sa rozprávam s rodičmi a radím im, tak určitým spôsobom ovplyvňujem osud ich dieťaťa. Títo ľudia sú zdeptaní z toho, čo sa im deje s deťmi. Keď im autorita povie, aby podpísali osemnásť mesiacov, tak to prosto zoberú. Nemajú silu sa brániť, aspoň v tej prvej fáze.

Čo mala teda robiť sociálna pracovníčka?

Ak aj zvážila, že najlepšie pre toto dieťa je uzavreté zariadenie, tak určite si nemyslím, že to malo byť na jeden a pol roka. Ak by sudkyňa bola príčetná, tak mala stanoviť tri mesiace a ďalšie stretnutie o tri mesiace so zhodnotením. Nespoliehať sa na papiere, ale na tváre a potom viem posúdiť, ako o dieťati a jeho osude rozhodujem.

Mnohí si pletú polepšovňu s resocializačným zariadením. Máme to chápať tak, že do polepšovne idú v úvodzovkách zlé deti a do ostatných tie, ktoré majú problém s drogami?

To sú tie naše malé chlieviky. A často sa rozhoduje podľa toho, kde je aktuálne voľné miesto alebo kde mám najlepší komunikačný kontakt, a tam dieťa presunieme.

Pred desiatimi rokmi sme nemali kam dať dieťa, ktoré užívalo drogy, takže veľakrát končilo v polepšovni. Preto máme teraz resocializačné zariadenia pre deti, ktoré začal štát prudko dotovať.

Padol už aj návrh, aby resocializačné centrá prešli pod rezort zdravotníctva, lebo ten má lepšie zložky kontroly, napríklad zdravotné poisťovne.

S týmto nesúhlasím. Malo by to byť rozčlenené. Teda ak Janka, Kvetka, Mirko už nie sú udržateľní v domácom prostredí, tak sa dohodnime, že v sieti lekárskych zariadení sa zabezpečí medicínska časť pod rezortom zdravotníctva. Ale aj súdy musia vedieť, že to bude iba prvá etapa, potom bude nasledovať resocializačná fáza, lebo dieťa nemôžeme len tak vypustiť z nemocnice.


Stáva sa aj dnes, že sa deti miešajú v zariadeniach, napríklad, že v polepšovniach sú aj závislé deti?

Z tohto, že sa v zariadeniach miešajú deti s rôznymi poruchami správania, by som nerobila tragédiu. Deje sa to aj v reálnom prostredí. Podľa prieskumov má 80 percent tínedžerov skúsenosť s drogami. Ale určite by som do celého procesu vsunula diagnostiku, ktorá určí, či je dieťa len experimentátor alebo už užívateľ drog. Toto tam chýba.

Zaujíma ma tiež, ako vyzerá rozhodovanie sociálnych pracovníkov. Ako môže sociálny pracovník dopustiť, že hoci má pred sebou finančne sebestačnú rodinu, pre ktorú ústav nestojí tisíc eur, tak napriek tomu súdu navrhne, aby pobyt hradil štát, a bum, rovno na 18 mesiacov?

Inzercia

Zastavme sa pri rodinách. Zrejme sa dá hovoriť o tom, že patologické prostredie sa netýka len okolia detí, ale v týchto prípadoch sú aj rodiny zväčša problémové. Aj v prípade Natálie je v pozadí rozvod, otčim, už sa hovorí aj o domácom násilí...

Pozor na to, kedy sa v tomto prípade začalo hovoriť o domácom násilí. Kreslila som si časovú os: v bode X dal štát dieťa do zariadenia, po nejakých štyroch mesiacoch sa zariadenie pohádalo s rodičom, potom bolo dieťa u matky, hoci malo byť v ústave. Pýtam sa, to brali celý rok štátne peniaze a nemali ju u seba? Pritom vedeli, kde je, starostlivosť si fakturovali a riaditeľ tvrdí, že všetky povinnosti si splnili?

S riaditeľom boli celý rok zadobre a potom, keď dieťa niekde chytili, tak zrazu začal riaditeľ rozprávať o domácom násilí.

„Tento systém nemá sebareflexiu a vládne v ňom strach. Keď upozorníte na chybu, tak sa vám neospravedlnia, ale sa zomknú proti vám.“ Zdieľať

Chcela by som vidieť záznam z kontroly ústredia práce, či aj toto kontrolovali, a tiež činnosť úradu ako kolízneho opatrovníka. Veď bola povinnosť konkrétnej zamestnankyne oznámiť súdu, že peniaze sa čerpajú, pričom dieťa je v rodine.

Načo sú nám také sociálne pracovníčky?

Treba však povedať, že zotnúť hlavu radovému zamestnancovi sa mi bridí. V zásade títo ľudia robia veci tak, ako vedia. Tento systém však nemá elementárnu sebareflexiu a vládne v ňom strach. Keď upozorníte na chybu, tak sa vám neospravedlnia, ale sa zomknú proti vám.

Máte pocit, že sa to deje aj teraz? Že jedna zložka štátu chráni druhú?

Áno, a preto by sa mala prokuratúra pozrieť aj na to, kedy bol vyhotovený plán sociálnej práce, či mali papiere v zložke, čiarové kódy ako v obchode. To všetko vám ukáže, či boli veci v poriadku.

Boli ste šéfkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, dajú sa tieto veci ľahko zistiť?

Keď som bola riaditeľkou úradu práce, zistila som, ako títo ľudia fungujú. Mnohí vám klamú. Raz som si vypýtala plán sociálnej práce, zaujímal ma totiž prípad dieťaťa, ktoré zatvorili do polepšovne ako deväťročné. Keď som prišla na úrad, malo už 11 a sociálne pracovníčky v spise stále písali jedinú vec – že proces resocializácie nebol ukončený. Pýtam sa, čo to dieťa urobilo, aby bolo tri roky zavreté? Veď v porovnaní s dospeláckou sadzbou ide o šesťročný trest, a ten je za vážne veci.

Keď sa ich niečo pýtate, pozerajú na vás a nemajú šajnu, čo chcete. Keď majú niečo doniesť, tak to iba okopírujú a tak funguje celý systém.

Hovorí sa aj o šikane v týchto zariadeniach a o kastovaní. Je to bežné?

V tejto chvíli tomu ozaj nerozumiem. Budem rada, keď si riaditeľ sadne na odbornú diskusiu s tými, čo sa starajú o deti v ústavoch, a keď vysvetlí, čo to znamená miešať dospelých v štvrtej fáze liečenia s deťmi v prvej fáze. Majú im byť príkladom? Akú majú pozíciu?

Kastovný systém neexistuje, je to neschopnosť zvládnuť skupinu, dynamiku neposlušných detí. Môžete nastaviť systém pravidiel, ale musíte nastaviť aj podporný systém, aby deti pochopili, že pravidlá nie sú bezúčelné. Inak je to obyčajná šikana a nezvládnutie situácie.

Áno, ale musíme mať na zreteli, že to bývajú aj agresívne deti a ľahko sa z obete môže stať útočník.

Za 20 rokov svojej praxe som zažila jeden útok klienta, a to som pracovala s dievčatami, čo šliapali chodníky s aktívnymi feťákmi.

Raz na mňa jeden chlapec zaútočil a viem presne prečo. Niekoľko dní za mňou chodil s prosbou o vreckové a ja som ho vždy odbila s tým, že nemám čas, nech najprv pokosí záhradu. Nebol môj obľúbenec ani mi nebol sympatický, stále som ho nejako odbíjala. Na tretí deň ma chytil a švihol o stenu, bol trochu mentálne zaostalý a neuvedomoval si svoju silu. Jednu mi vrazil, až som padla.

Pritom na mňa kričal: Ida, je nemôžem sekať záhradu, nevieš, že som mešuge, že kosačku nemôžem ani počuť?!

Bola to však moja chyba, že som si ho nevšímala, a toto hrozí pri každom klientovi. Aj vychovávatelia musia vedieť, že ide o zlé deti a musíte byť odborne zdatný, aby ste s nimi vedeli komunikovať, a tí, čo sa boja, tak nech to nerobia. Ale aj dieťa, ktoré má za sebou hroznú minulosť, nemusíte pri tom zlomiť a zošikanovať.

Ida Želinská pred výstavou originálnych ilustrácií knihy F. Kráľa Čenkovej deti.

Čo hovoríte na to, že v galantskom zariadení boli dobrovoľníci?

Každý robí chyby, aj ja po 20 rokoch práce vidím stovky chýb. Už viem, že by som do uzavretého zariadenia dobrovoľníkov nechcela. Možno iba v tesnej a odbornej spolupráci.

Písali ste články o sexe v ústavných zariadeniach. Ako to teda funguje, nie sú deti oddelené?

Ako riaditeľ neviete zabrániť, aby došlo k sexu medzi deťmi. Dokonca ani tomu, aby váš zamestnanec mal s klientom sex. Za toto by som riaditeľa nelynčovala. Je však otázne, čo ako riaditeľ urobíte, keď sa o tom dozviete, a to nielen po formálnej stránke – trestné oznámenie, výpoveď – ale aj neformálne. Aké opatrenia prijmete, keď viete, že máte v ústave sexuálne aktívne dievčatá, ako to s nimi budete komunikovať.

Treba im povedať, že sex nie je iba pud, na to však musíte mať prirodzený rešpekt. V živote ho však nedosiahnete, keď ich šikanujete.

Pamätám sa, keď sa stalo, že v našom zariadení mal 14,5-ročný chlapec sex s dievčaťom, ktoré malo tesne cez 15, a museli sme podávať trestné oznámenie. Plakala som v riaditeľni, keď zrazu ten chalan prišiel za mnou a spýtal sa ma, ako som to myslela, keď som mu povedala, že sa o niečo pekné pripravili. Pýtal sa, o čo sa pripravili, začal nad tým rozmýšľať.

Čo sa stalo s tým trestným oznámením?

Súd to vyhodnotil ako sex medzi rovnocennými a prípad zamietol. Tí, čo poznajú systém, vedia, prečo zariadenie v Galante hovorí, že to bol len klient. Chcú sa zbaviť podozrenia, že dotyčný mal v ústave nejakú moc, lebo vtedy by to bol „prúser“.

Som však zdesená z toho, že tam bol kastovnícky systém. Na internete už koluje propagačné video na zariadenie Čistý deň, kde sú deti ukázané, ako vyskočia na povel z postele ako na vojne, ale pýtam sa: lieči to drogovú závislosť?

Keď to zhrnieme: hovoríte, že chápete riaditeľa, ale celé je to nafúknuté, no je to dobré na to, aby sa začali riešiť veci?

Nie, riaditeľa nechápem a nechcem mať odborne nič spoločné s ľuďmi, ktorí povolia kastovný systém.

A čo sa týka trestnoprávnej roviny v súvislosti s pohlavným stykom?

Opakujem, toto sa môže stať v hociktorom zariadení po celej republike a aj sa to deje. Ibaže sa to prirodzene boja ľudia priznávať. Veď ktorý riaditeľ otvorene bude hovoriť, že v jeho zariadení majú deti sex.

V tomto príbehu sú aj ďalšie podozrenia na sexuálne zneužívanie, napríklad z rôznych výletov.

Treba veci preveriť a zistiť, či na chatu pustil deti s laikmi alebo aj s odbornými pracovníkmi. Stať sa môže všeličo, pre mňa pôjde o zaujímavý proces sebareflexie.

Foto: Pavol Rábara

Odporúčame

Nechceme ochromiť školy

Nechceme ochromiť školy

Rozhovor s Branislavom Kočanom z Iniciatívy slovenských učiteľov o tom, či má stupňovaný učiteľský štrajk, ktorý sa dnes začal, šancu na úspech.