KOMENTÁR: Odsúdení na doživotné zabudnutie

Dátum 21. august 1968 sa spája s príchodom okupačných vojsk do Československa. „Strieľajú do otcov a do detí; naši verní bratia Sovieti.“ Nerozlučiteľné priateľstvo sa skončilo v Novembri 89, aj keď niektorí politici si november 1989 „nevšimli“. Pripravovaná tohtoročná spomienka bývalých politických väzňov na obdobie bezprávia pri bránach väznice v Leopoldove – symbole utrpenia politických väzňov (21. august 2010) by mohla otvoriť novú cestu k vyrovnávaniu sa slovenskej spoločnosti s komunistickou totalitou.

Áno, je možné zabudnúť na ich utrpenie. No existuje aj iná možnosť - ponúknuť „slovenský Osvienčim“, či „slovenskú budovu STASI“, aby sa nie len nezabudlo, ale aby sa aj vzdelávalo a pamätalo. Čo ponúkalo v tomto smere programové vyhlásenie vlády Róberta Fica a aká bola realita? Bude cesta Ivety Radičovej iná?

Totalita a veteráni

V programovom vyhlásení vlády Róberta Fica (r. 2006) nenájdeme slová ako pamäť či totalita. Náznak starostlivosti o politických väzňov sa nachádza v kapitole o obrane štátu, kde sa píše: „Vláda SR vytvorí podmienky na zlepšenie starostlivosti o vojenských dôchodcov. Podporí rozvoj tradícií a starostlivosť o vojenských veteránov a ich rodinných príslušníkov.“ Do kategórie vojenských veteránov patrili do apríla 2009 aj bývalí politickí väzni. Vládny kabinet Róberta Fica ich elegantne vyňal z tejto kategórie vytvorením štatútu „veterán protikomunistického odboja“. Tu sa zrazu ocitli v skupine veteránov II. kategórie (napr. starostlivosť o ich rodinných príslušníkov ostala nepovšimnutá). Tých, ktorí bojovali proti fašizmu, vyzdvihovali zvýšením dôchodkov a oslavami. Kým odporcovia komunistickej totality dožívali, tí ktorí sa v čase komunistickej totality pričinili o viac neslobody (napr. príslušníci vtedajších tajných služieb), dostávali „zaslúžené“ dôchodky. Proces vzdelávania mládeže išiel bokom. Leopoldovskú spomienku na obete totality si v roku 2009 neprišli uctiť žiadni predsedovia vtedajších koaličných (o ministroch a prezidentovi nehovoriac), no ani opozičných strán. Jedine Ján Figeľ, vtedajší eurokomisár, „nezabudol“ a prišiel.

Aký bude svet Radičovej?

„Ten druhý svet je o delení na víťazov a porazených, na moc väčšiny a vládu väčšiny, to je tá marxistická poučka, pamätám si ju niekedy zo 70. rokov minulého storočia, o prerozdeľovaní peňazí občanov a o riadení života ľudí“, odznelo vo vystúpení premiérky Ivety Radičovej v NR SR pred hlasovaním o programovom vyhlásení vlády. Pani Radičová si pamätá „marxistickú poučku“ a aj v úvode programového vyhlásenia vlády sa hlási k myšlienkam pamäte a identity. Nechce, aby sa zabudlo na praktiky totality. „Slovensko má trpkú skúsenosť s totalitným obdobím, keď ľudia stratili slobodu a boli prinútení žiť v nedemokratickom režime, ktorý nedodržiaval základné ľudské práva a slobody. Bola pošliapavaná ľudská dôstojnosť. Vláda podporuje spravodlivé vyrovnávanie sa s týmto dedičstvom. Bude podporovať aktívnu pamäť národa a vzdelávanie občianskej verejnosti, najmä mládeže, o totalitnej minulosti. Bude podporovať inštitúcie zaoberajúce sa skúmaním príčin a dôsledkov straty slobody. Pretože pamäť a identita spolu súvisia.“ V programovom vyhlásení vlády sa nenachádza zmienka o veteránoch protikomunistického odboja (akoby ani neexistovali, resp. nová vláda v tejto problematike nie je zorientovaná), pričom starostlivosť o vojnových veteránov (čo je samostatná skupina) leží na srdci aj súčasnej vláde. Hlási sa k morálnym princípom, no dokáže siahnuť na nemorálne výhody bývalých príslušníkov ŠtB? Riešenie o tom, ako ušetriť na tých, ktorí nešetrili odporcov komunizmu, ponúkol poľský model a diskutuje sa o tom aj v Čechách. „Cesta k rozpočtové zodpovědnosti je pro Českou republiku tou jedinou správnou, ovšem musíme využít všech možností, které se nabízejí. A tak komunistickým zločincům sáhněme na peníze. Bude to mít význam nejen finanční, ale především morální.“. Programové vyhlásenie vlády nehovorí o starostlivosti o bývalých politických väzňov, ani o rušení výhod prisluhovačom totality. Či sa podujme zasiahnuť aj v tejto oblasti, ukáže čas.

Čo nám prezradí 21. august 2010?

K téme:
Leopoldov – komunistická väznica
Múzeum pamäti národa v Uherskom Hradišti
Otvorenie II. ročníka projektu NENÁPADNÍ HRDINOVIA v zápase s komunizmom
Zdieľať

Uvidíme, či sa tentokrát v Leopoldove popri politických väzňoch a ich príbuzných objavia aj vrcholní predstavitelia vlády alebo politických strán a verejnoprávne média. No nájdu sa tam aj mladí ľudia? Ako chceme sprostredkovať neblahú skúsenosť s totalitou mladej generácii? Vieme, že Osvienčim nie je len symbolom, ale autentickým miestom, kde sa odohralo niečo tragické. V Nemecku vedia, že nie je možné uchovať pamäť a identitu bez uchovania identických miest utrpenia. Múzeum STASI a sprievodcovia v ňom (bývalí politickí väzni) vtláčajú pečať nezabudnutia, ktorá sa dotkla aj mladých ľudí zo Slovenska. Vďaka zdokumentovaniu príbehu „nenápadneho hrdinu“ a podpore Nadácie Konráda Adenaura v máji 2010 niekoľkí z nich navštívili Berlín. Študentka martinského gymnázia spomína na návštevu takto: „Väznica STASI ma ohúrila, ale v inom slova zmysle, pohľad na jednotlivé cely a rozprávanie našej sprievodkyne vo mne vyvolali strašný pocit krivdy, ktorá sa na ľuďoch diala. V tých priestoroch som si vedela živo predstaviť svojho dedka, ktorý toto všetko zažil, a potom mi bolo ťažko, nemohla som sa stotožniť s tým, čo sa naozaj stávalo. Ale tento zážitok ma posunul o to ďalej, že sa budem snažiť viac písať a rozprávať o tejto dobe." I u nás ľudia, ktorých sa čiastočne dotkla komunistická totalita (hoci v tom čase boli len deťmi), vedia, čo znamená vďačnosť za dar slobody a „nezabúdanie“. Inak by nevytvárali spolky, či spoločenstvá nesúce mená Hanusa, Neuwirtha, Skyčáka a i.

Leopoldov roku 2010 môže upadnúť do zabudnutia, no môže sa stať aj centrom jasného vytýčenia cieľov smerujúcich k obnove pamäti a našej identity. Budovy „u dvoch levov“, alebo „februárka“ patria k priestorom, kde by sa mala sprostredkovať pamäť. Kto sa má o to zasadiť? Vláda, tretí sektor, alebo študentka gymnázia z Prešova, ktorá skúma vo väzenskom archíve v Leopoldove príbeh „nenápadného hrdinu“ – svojho dedka? Kedy, ak nie teraz? Úvod programového vyhlásenia dáva nádej. Predstavitelia tejto vlády sa hlásia k odkazu Novembra 89 (prvý krát v našich dejinách máme vládu bez bývalých členov KSS). Prísľuby z tohto vyhlásenia by nemala súčasná vláda riešiť až na konci svojho vládnutia, bolo by to nedôstojné nielen voči umierajúcim politickým väzňom, ale aj voči zásadám morálky a budovania našej identity. Zaváňalo by to odsúdením na doživotné zabudnutie.

František Neupauer
Autor projektu Nenápadní hrdinovia

Foto: autor, imhd.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo