Slovensko: Koniec jednej éry

Slovensko: Koniec jednej éry

Na snímke sprava predseda strany Smer-SD Robert Fico, predseda strany #Sieť Roman Brecely a predseda strany Most-Híd Béla Bugár počas vyhlásenia pre média po rokovaní Koaličnej rady 19. augusta 2016 v Bratislave. Foto: Martin Baumann/TASR

Je niekoľko mesiacov po voľbách, ktoré prezident Andrej Kiska ešte pred ich konaním nazval voľbami desaťročia.

Čo je možné o výsledkoch volieb povedať a zovšeobecniť, keď sedimenty ich následkov sa stále búrlivo ukladajú a ich vrstvenie sa bude diať ex ante za pochodu?

Slovensko má za ostatných dvadsaťšesť rokov slobody za sebou kľukatý príbeh transformačnej konsolidácie. Išlo o akési fázy striedania dobrého a zlého počasia s nerovnakými vychýleniami. Bol to zároveň procesuálny prechod križovatkami, na ktorých  sme často vchádzali aj do slepých uličiek, z ktorých sme potom s nasadením všetkých síl museli vychádzať. V sumáre išlo o deväť slobodných parlamentných volieb a budovanie demokracie v dĺžke,  ktorá presahuje prvorepublikovú československú demokratickú tradíciu (1918 – 1938). Slovensko ako samostatný štát obstálo a nebolo vykoľajené aj vďaka odhodlaniu ľudí, ktorí mali o ňom inú štátoprávnu predstavu, ako mal Mečiar. Zakladateľskú schizmu sa tak podarilo zaceliť v historicky krátkom období. To, že sa na transformačnom procese už od vzniku Verejnosti proti násiliu aktívne podieľala časť maďarskej komunity, prispelo k bazálnej politickej súdržnosti krajiny.

Slovensko v základných ekonomických fundamentoch už viac ako dve dekády postupne dobieha krajiny Západu a zaceľuje civilizačné manko svojej komunistickej minulosti. Toto generovanie ekonomických statkov slobodnej trhovej ekonomiky je úctyhodné. Krajina sa modernizuje a bohatne tak ako nikdy vo svojej histórii. Avšak časť bohatstva, ktorú vyberie a následne obsluhuje štát, sa dlhodobo politicky alokuje voluntaristicky a nespravodlivo. Doteraz neexistuje spravodlivý distribučný kľúč deľby financií v sektorových politikách štátu, ktorý by zohľadňoval to, čomu sa hovorí verejný záujem. Hlavnými znakmi delenia ekonomických statkov v štáte tak zostáva politická selektivita a protekcionizmus. Veľká časť verejných zdrojov krajiny preto končí cieleným politickým manažovaním ako renta v klientskej sfére súkromných záujmov. Ekonomický rast posledných dvoch dekád a celkové hospodárske napredovanie krajiny však nie je viditeľné v mäkkých sektoroch, ako sú školstvo a zdravotníctvo. Naopak, tieto sektory preukazujú znaky najväčšieho morálneho dlhu, zanedbanosti a nekompetentnosti.

Aj keď budovanie a posilňovanie ústavných inštitúcií štátu od Mečiarových čias značne pokročilo, pretrvávajú chronické nedostatky v inštitúciách zabezpečujúcich spravodlivosť a dodržiavanie a vymáhanie zákonnosti v štáte. Paralyzovaním niektorých inštitútov právneho štátu došlo k stavu, že súkromné záujmy konkrétnych osôb nabrali na sile v miere, že stoja nad zákonom a štátom. Tento stav posilňuje politický extrémizmus, ktorý si už stihol preraziť cestu do parlamentných lavíc. Je len otázkou času, kedy  všeobecná frustrácia  kombinovaná s radikalizmom a stratou dôvery k politickému establišmentu môže nastoliť otázku otvorenia, či dokonca akéhosi vypovedania spoločenskej zmluvy. Toto je ale problém, ktorý postuluje celoeurópsku politickú mapu, kde má každá krajina vlastné špecifiká a topológiu vzostupu extrémizmu. Pod tento stav sa na Západe výrazne podpisuje záplava politickej korektnosti a prehlbujúci sa hodnotový relativizmus produkovaný politickým mainstreamom. Politický systém tak nedostáva realistické indikátory problémov z politického okolia, ktoré tak spätne nemôže vyhodnotiť ako také, ktoré môžu zvnútra ohroziť jeho stabilitu.

1. september 2016, Bratislava: Predseda SNS Andrej Danko reční po podpise novej Koaličnej dohody na Bratislavskom hrade. V pozadí stoja predseda Smer-SD Robert Fico a predseda strany Most-Híd Béla Bugár. Foto: Dano Veselský/TASR

Posledné parlamentné voľby naplno obnažili aj pre širšiu verejnosť, ako je Slovensko nezdravo zviazané obručou záujmov biznisu a politiky. Jazvy tohto zovretia neničia len elementárnu dôveru v štát, jeho bazálnu schopnosť zabezpečiť rovnosť a spravodlivosť, ale morálne devalvujú politiku ako samotnú kategóriu.

Ekonomické záujmy v okolí politických strán nadobudli povahu deštrukčného činiteľa, ktorý má schopnosť prejudikovať rozhodnutia ich volených orgánov. Existuje opodstatnený predpoklad, že na finálny konfiguračný model vládnej koalície po týchto voľbách pôsobili záujmy biznisu v rozsahu nezávisle premennej veličiny. Tieto okolnosti zrodili rozhodnutie pre hybridné koaličné riešenie. Volené orgány koaličných strán tento proces v časovej tiesni sekundárne petrifikovali.

Vznik  hybridnej koalície po týchto voľbách prispel k rozkladu zvyškov morálneho étosu Novembra ´89 v politickom systéme krajiny. Aj keď akýmsi metafyzickým odkazom týchto volieb bolo poslanie Roberta Fica do učebníc dejepisu, časť pravicovej demokratickej politickej reprezentácie sa napokon rozhodla s Ficom o moc deliť. Slovensko tak dostalo do vienka vládu, ktorú okrem „deľby moci na obsluhe deľby renty od štátu“ nedrží pohromade nič, len strach z predčasných volieb alebo ústavne ohraničenej Kiskovej úradníckej vlády.

Neobstojí ani apologetika premiéra, že vznik štvorkoalície Smer, SNS, Most a Sieť nemal alternatívu. Voľby dopadli tak, že hlasy voličsky prirodzene konvergujúcich strán Smeru a SNS nestačili na zostavenie vlády s väčšinou v parlamente. Pribratie Mosta a Siete do vlády Fica III. dolámalo povolebné očakávanie ich elektorátov v miere, ktorá presiahla vznik prekážkovej koalície voči Mečiarovmu HZDS v roku 1998, keď sa vo vláde spolu ocitli na ideologickej škále vzdialené protikomunistické KDH a postkomunistická SDĽ. Tá si na vstup do vtedajšej širokej vládnej koalície vypýtala legitimitu až mimoriadnym zjazdom.

Cenou za vznik súčasnej hybridnej koalície bolo rozmrvenie a kolaps Siete a charakterová hibernácia Mosta. Čo je na tomto procese prekvapivé, je skutočnosť, ako rýchlo k nemu došlo. Na druhej strane reálnosť vlády pod vedením Sulíkovej SaS bola len v ríši čistej matematiky. Pre situácie, keď po voľbách vznikne minimálny alebo nulový priestor pre vznik funkčnej vládnej koalície však existujú ústavne konformné riešenia. Sú nimi dohoda aktérov na opakovaných voľbách alebo úradnícka vláda pod gesciou prezidenta. Obe riešenia však boli odmietnuté.

Slovensko je zrelé pre novú politiku, ktorá bude čerpať z najlepších tradícií tejto krajiny. Potrebujeme sa vrátiť k politike, ktorá sa signálne prihlási k ideálom Novembra 89. K politike pamäti na dlhoročný zápas za občianske práva a náboženskú slobodu a k úcte k obetiam komunistického a fašistického režimu. Do dnešnej politiky „tu a teraz“ treba vrátiť ideál, že aj praktická politika sa dá postaviť na princípe „žiť pre politiku, a nie žiť z politiky“. Potom všetky problémy, ale aj chyby, ktoré prídu, s akýmkoľvek novým politickým projektom budú videné občanmi  v inej optike ako len v tom, že všetci v politike aj tak len kradnú.

Politika nie je ontologicky špinavá vec, je to krásne povolanie, ak sa robí tak, že nestratíme zo zreteľa, komu má naozaj slúžiť. Občania tejto krajiny si zaslúžia, aby sa správa vecí verejných vrátila od mocensky kradmého „sveta kešu“  a „sveta alobalu“, ale tiež opozičného sveta „trnavského Hollywoodu“ k zodpovednej politickej reprezentácii. K takej reprezentácii, ktorá bude vedieť, že politika sui generis nie je primárne o moci, ale o alokácii hodnôt v spoločnosti. A teda bude si vedomá, že funkciou politiky je aj pojednávanie o morálnych kategóriách.

Slovensko je na konci jednej éry. Táto krajina má na viac ako na to, čoho sme svedkami po týchto voľbách. Dal by Všemohúci, aby to dokázala aj naplniť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo