Popri spisoch Nového zákona existujú aj také, ktoré boli pripísané nejakému apoštolovi alebo žiakovi apoštola, ale nepochádzajú od neho a ani nevznikli v apoštolskom období. Tieto diela neboli prijaté do novozákonného kánonu. Hovoríme tu o apokryfoch.
Medzi apokryfnými spismi raného kresťanstva vyniká dielo Narodenie Márie. Pôvodný text bol napísaný po grécky v druhej polovici 2. storočia mimo územia Palestíny (v Egypte?). Terajšia grécka podoba tohto diela pochádza zo 4. storočia.
Keď latinská cirkev v Decretum Gelasianum de libris recipiendis et non recipiendis (okolo roku 500) odmietla Narodenie Márie ako apokryf, na Západe sa čoskoro ocitlo v zabudnutí. Naopak, vo východných cirkvách zostalo mimoriadne obľúbené a rozšírené, o čom výrečne svedčia jeho preklady a parafrázy do arabčiny, arménčiny, cirkevnej slovančiny, staroetiópskeho jazyka geez, gruzínčiny a starosýrčiny. Vplyv na cirkevné umenie dokladuje aj katedra ravenského biskupa Maximianusa (546 – 556/7), ktorej výzdoba podáva scény z tohto apokryfu (Ravenna bola v rokoch 540 až 751 súčasťou Byzantskej ríše).
Na kresťanskom Východe apokryfný spis Narodenie Márie poslúžil ako základ pre liturgické slávenia a ikonografické stvárnenia Máriinho narodenia (8. 9.), vstupu do chrámu (21. 11.) a počatia svätou Annou (8. 12.).
Ešte nikdy ste nepočuli o apokryfnom spise Narodenie Márie? Pochopiteľne. Dnes je všeobecne rozšírené jeho neskoršie označenie „Jakubovo protoevanjelium“.
V roku 1550 si francúzsky humanista Guillaume Postel SJ priniesol zo svojej cesty po kresťanskom Východe spomínaný apokryf a už v roku 1552 ho publikoval v latinskom preklade (dodnes sa nenašiel žiaden latinský rukopis diela Narodenie Márie; najstarší grécky rukopis tohto spisu sa zachoval na Bodmerovom papyruse z 3. storočia).
Scéna z apokryfného evanjelia sv. Petra.
Pri názve Jakubovo protoevanjelium spoluzakladateľ jezuitskej rehole vychádzal z predstavy, ktorú podsúva samotné dielo (kap. 25), že autorom textu je Jakub Mladší (†62), Pánov brat, ktorý ho napísal po smrti Herodesa Agrippu (†44). A keďže tento spis obsahuje udalosti predchádzajúce Ježišovmu narodeniu, podľa pátra Postela mal predstavovať prameň, z ktorého čerpali kánonické evanjeliá podľa Lukáša a Matúša, takže chronologicky ho treba zaradiť ako prvé (gr. prótos) z evanjelií. V skutočnosti je však údaj o autorovi fiktívny práve tak, ako je vymyslené aj obdobie vzniku spisu. Nepopierateľná väzba s Lukášovým a Matúšovým evanjeliom je následkom toho, že Jakubovo protoevanjelium sa opiera o tieto súčasti novozákonného kánonu.
Jakubovo protoevanjelium je jedným z najvýznamnejších apokryfov v skupine takzvaných „evanjelií detstva“, ktoré chcú vyplniť biografické medzery v kánonických evanjeliách.
Dielo, ktorého český preklad nájdete tu, sa člení na tri časti: Kapitoly 1 až 16 rozprávajú o Máriinom pôvode, narodení a detstve až do počatia Ježiša. Bohatému a zbožnému manželskému páru, Joachimovi a Anne, ktorí sa veľmi trápia pre svoju bezdetnosť, Boh napokon daruje zázračným spôsobom dcéru Máriu. Anna sľúbi, že dieťa zasvätí Bohu a už doma v spálni zriadi svätyňu pre Máriu. Ako trojročnú ju privedú do Jeruzalemského chrámu, kde Mária „rástla ako holubica a prijímala potravu z rúk anjela“ (kap. 7). Kňazi neskôr hľadajú pre dvanásťročnú Máriu vhodného manžela: na znamenie z neba voľba padne na vdovca Jozefa, ktorý už má dospelých synov z prvého manželstva. Jozef napokon prijíma toto rozhodnutie, potom ale odchádza za prácou do cudziny. Ďalej sa informuje o anjelovom zvestovaní Ježišovho počatia, Máriinej návšteve pri Alžbete a Jozefovej výčitke, keď po návrate domov nájde Máriu v šiestom mesiaci tehotenstva. Mária mala „šestnásť rokov, keď sa stali tieto tajomné veci“ (kap. 12). Mária uisťuje, že nemala dočinenia s nijakým mužom. Jozef myslí (azda ide o najstaršie svedectvo o obľúbenej patristickej kazateľskej paralele Eva – Mária) na oklamanie hadom, ako sa to stalo pri Eve. Na anjelovo poučenie o božskom pôvode dieťaťa a príkaz (podobne ako v Evanjeliu podľa Matúša 1,20-23) Jozef Máriu neprepustí. Na zistenie neviny sa potom musia obidvaja podrobiť Božiemu súdu, ktorý na údiv „všetkých ľudí“ potvrdí pravdivosť ich tvrdení. „A Jozef vzal Máriu, odviedol ju domov a vzdával chválu Bohu Izraela“ (kap. 16).
V kapitolách 17 až 21 nasleduje správa o Ježišovom narodení podľa kánonických predlôh. Na ceste do Betlehema kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef musí nechať Máriu v jaskyni pri meste, pretože nadišla jej hodina, a ide hľadať pôrodnú babicu. Tá zažije zázračný pôrod dieťaťa a po pôrode s úžasom konštatuje, že Mária je ešte pannou. „A babica vyšla z jaskyne a stretla Salome. Povedala jej: ‚Salome, musím ti povedať o zázraku. Panna porodila, aj keď je to proti prirodzenosti.‘“ (kap. 20) Keď to Salome neveriacky prekontroluje, vyschne jej ruka, ale dieťa Ježiš ju uzdraví.
Tretia časť v kapitolách 22 až 25 pripája správu o umučení Zachariáša. Pretože Herodesa oklamali mudrci a nedokáže zabiť ani Ježiša ani Jána, dá zavraždiť Zachariáša.
Jakubovo protoevanjelium patrí do skupiny „evanjelií detstva“. Jeho zámer objasňuje porovnanie s evanjeliami detstva podľa Matúša a Lukáša: zatiaľ čo kánonické evanjeliá venujú Ježišovmu počatiu bez otca po jednom úryvku, v Jakubovom protoevanjeliu sa toto učenie posilňuje mnohými dodatočnými aspektmi (Annin sľub, že svoju dcéru zasvätí panenskému životu; Jozefov vysoký vek; Jozefova neprítomnosť na začiatku Máriinho tehotenstva; Máriino uistenie o svojej nevine; Boží rozsudok; pôrodná babica; Salome).
Carl Heinrich Bloch: Pochovávanie Krista.
Jakubovo protoevanjelium ako prvé kresťanské dielo navrhuje doktrínu o trvalom panenstve Márie, keďže Ježišovi bratia sa tu vysvetľujú ako deti z Jozefovho prvého manželstva a pôrodná babica potvrdzuje panenstvo matky. O priebehu pôrodu sa nehovorí nič, no zdá sa, že išlo o bezbolestný pôrod.
Vplyv Jakubovho protoevanjelia na rozvíjajúcu sa mariológiu 2. a 3. storočia na kresťanskom Západe bol malý: Justín (†165), Irenej (†202) a Tertulián (†220) rozvíjali svoju mariológiu nezávisle od tohto spisu. Proti Jakubovmu protoevanjeliu energicky polemizuje Hieronym, ktorý odmieta predstavu o vdovcovi Jozefovi (kap. 8) a takéto riešenie problému Ježišových bratov. Aby pririekol Jozefovi trvalé panenstvo, vysvetľuje ich ako Ježišových bratancov.
Na kresťanskom Východe bol teologický vplyv Jakubovho protoevanjelia silnejší: tento spis poznajú Klement Alexandrijský (†215), Origenes (†254), Gregor Nysský (†394), Epifán zo Salaminy (†403). Pravoslávna cirkev ešte aj dnes zodpovedá otázku Ježišových bratov v zmysle Jakubovho protoevanjelia.
Ako významné svedectvo ranokresťanskej mariánskej zbožnosti chce Jakubovo protoevanjelium priniesť dôkaz o Máriinom božskom vyvolení od narodenia a jej trvalom panenstve. Odporuje predovšetkým legende, ktorá sa objavuje u pohanského polemika Kelsa (okolo roku 178), ako aj v židovských spisoch, že Ježiš sa narodil z Máriinho nemanželského pomeru s rímskym vojakom, ktorý sa volal Pantera.