RECENZIA: Naučiť ateistov trpezlivosti

Veriaci a ateisti si často nerozumejú a občas si k sebe nevedia nájsť cestu. Aj neveriaci človek si však občas položí otázku, či Boh existuje alebo ako by sa zmenil jeho život, ak by uznal Božiu existenciu. Styčné body medzi ateizmom a kresťanstvom ilustruje aj kniha Tomáša Halíka Vzdáleným nablízku.

Známy český profesor, filozof a kňaz sa zamýšľa nad tým, ako vytvoriť medzi veriacimi a neveriacimi blízkosť. Ateistov považuje za „vzdálených“, ale chce im byť „nablízku“. Preto sa nestavia do pozície odsudzujúcej tých, ktorí neveria. Skôr ich považuje za „netrpezlivých“. Prečo? „Trpezlivosť s druhými je láska; trpezlivosť so sebou samým je nádej; trpezlivosť s Bohom je viera.“ Trpezlivosť tu vystupuje ako kľúčové slovo, ako to, čo tri kresťanské cnosti – vieru, nádej a lásku – spája. Autor tohto citátu – egyptský právnik a učiteľ Adel Bestavros – sa vôbec nemýli: ak som trpezlivý so sebou samým, usilujem sa napraviť svoje chyby a dávam si šancu, mám jednoducho nádej. Ak druhým dávam tiež šancu byť lepší, ak nimi nepohŕdam, trpezlivo na nich vyčkávam, mám ich rád, prejavujem im lásku.

Trpezlivo a s vierou

Podobne to platí aj o vzťahu k Bohu. Hoci ho nepočujeme, nevidíme, necítime, napriek tomu trpezlivo očakávame jeho príchod, jeho znamenia, záchvev jeho hlasu, veríme v neho. Takže podľa Bestavrosovho výroku a následnej Halíkovej interpretácie sú ateisti skrátka „netrpezliví“.

Občas však aj veriaci môžu stratiť trpezlivosť. Halík upozorňuje na to, aby poznanie Krista nebolo zovreté do nemenných definícií: aby veriaci nemuseli upäto dodržiavať „prehľadný dopravný poriadok, ktorým sa vždy musia disciplinovane riadiť, ak nechcú naraziť“. Oproti presným a nemenným definíciám stoja „teológovia, mystici a svätci, ktorí ukazujú, že Boh je nepostihnuteľné tajomstvo a že nasledovanie Krista, plnenie Božej vôle, ako sa ukázala v Kristovi, nespočíva v plnení systému príkazov a zákazov, ale v bláznovstve lásky“. Hľadáte príklad? Čo tak svätý František Assiský?

Blízkosť

K téme:
Halík: Kritizujem Cirkev, lebo ju milujem Zdieľať

Všetci „netrpezlivci“ i „trpezliví“ by si mali byť blízki. Vytvárať blízkosť medzi ľuďmi považuje Tomáš Halík za duchovnú úlohu, teda takú, ktorú nevytvorí žiadna technológia ani žiadne médiá. V duchu Ježišových slov, ktorými odpovedal farizejom na ich otázku „Kto je môj blížny?“, Halík hovorí: „Ty sa staň blížnym!“ Ty sa priblíž. Ty urob krok vpred. Ty vytvor blízkosť.

Obzvlášť dôležitá je blízkosť medzi ateistami a veriacimi, keď si uvedomíme slová židovského mysliteľa Emanuela Lévinasa, podľa ktorého sa Boh nezjavuje človeku inak než v tvári blížneho. Ak nevytvorím blízkosť s druhým človekom, ak sa nestanem jeho blížnym, ako sa mu môže „zjaviť“ Boh? „Tvár druhého je nahá, zraniteľná – ale práve tým je apelom, tým jediným skutočným imperatívom, ktorý nás zaväzuje, nepodmienenou autoritou. Upamätúva nás, že sme povolaní k zodpovednosti za druhého, že sa musíme ujať úlohy, ktorej sa zriekol Kain: byť strážcom svojho brata. Práve v zodpovednosti je zmysel lásky. Človek je povolaný, aby zodpovedal za druhého,“ konštatuje Halík.

Nové náboženstvo: médiá

Halík sa vo svojej knihe vyjadruje aj k médiám ako k náboženstvu súčasného západného sveta. Dodáva: „Moderné kresťanstvo už od osvietenstva stratilo charakter ,náboženstva´ v sociologickom zmysle, totiž byť integračnou silou celej spoločnosti, jej spoločným jazykom.“

Označenie médií za náboženstvo sa zdá byť priodvážne, no pri ďalšom čítaní zisťujeme, že je to veľmi trefné. „Médiá plnia hlavné aspekty spoločenskej úlohy náboženstva – ako sily, ktorá drží spoločnosť pohromade: ovplyvňujú štýl myslenia a života ľudí, ponúkajú zdieľané symboly a ,veľké príbehy´, vytvárajú sieť medzi ľuďmi, ale predovšetkým: interpretujú svet. Veľkú väčšinu toho, čo vieme o najrôznejších tvárach sveta od politiky po šport, vieme prostredníctvom médií,“ uvádza Halík. „A toto prostredníctvo nie je – ani u tých ,najobjektívnejších´ a najserióznejších médií – jednoducho zrkadlenie skutočnosti.“

Médiá v podstate prevzali podľa Halíka jednu z podstatných úloh náboženstva: byť arbitrom pravdy. „Väčšina ľudí považuje nejakú udalosť za pravdivú, pretože ju videla ,na vlastné oči´ na televíznej obrazovke, a za dôležitú, pretože bola na prednom mieste spravodajstva či na titulnej stránke novín.“ Ak televízny divák prestane myslieť a kriticky hodnotiť fakty a názory vlastným svedomím, ochabne jeho individualita a osobná identita, dodáva Halík.

Pozoruhodné je ešte jedno porovnanie. Meditácia ako náboženský úkon, ako súčasť modlitby, chce meditujúceho oslobodiť duchovne, to znamená oslobodiť ho od všetkého, čo mu sťažuje prístup k Bohu. Médiá však predvádzajú akúsi antimeditáciu, ktorá zapĺňa mysle recipientov obrazmi, ktorá má efekt drogy a umožňuje únik zo skutočnosti. A tak diváka napokon zbavuje slobody. „Naozaj sme si mohli myslieť, že toto pohrávanie sa s mocnými obrazmi z hĺbky podvedomia (Halík tu má na mysli rozličné snové predstavy, horory, trilery, aktivovanie podvedomia, pozn.) udržíme donekonečna pod kontrolou, ako si to naivne myslia tí, ktorí sa pohrávajú s drogami? Naozaj sme si nevšimli, že to, čo nám malo slúžiť ku hre, sa stále viac pohráva s nami a ovláda nás?“

Hovoriť mlčaním

Nosnou témou knihy je však budovanie mostu medzi vierou a nevierou. Na stavbu tohto vzájomného prepojenia, tejto obojsmernej komunikácie, treba čas. Voľne povedané, čas je veličinou trpezlivosti. S vecami viery sa netreba náhliť. Všetko má svoj čas. Halík to výborne dopĺňa: „Trpezlivosť, ktorú preukazujeme tvárou v tvár mnohoznačnosti hádaniek – ktoré pred nás život neustále kladie – tým, že odmietame pokušenie dezertovať cestou príliš jednoduchých odpovedí, je nakoniec vždy našou trpezlivosťou s Bohom, ktorý nie je ,po ruke´. Ale čo iného je viera, ak nie táto ústretová otvorenosť voči Božej skrytosti, toto odvážne áno (alebo aspoň túžiace ,snáď´) našej nádeje v hlbokom tichu Božieho mlčania, tento vytrvalý plamienok, ktorý znovu a znovu vyšľaháva z popola rezignácie i v tej najdlhšej, najtemnejšej a najchladnejšej noci?“

Viera nie je lineárna, nemá len hladký bezproblémový priebeh. Na ceste veriaceho životom nesvieti vždy slnko. Viera potrebuje v prvom rade svoj čas, potrebuje rásť a dozrievať. „Aj viera, ak je živá, má svoj nádych a výdych, svoje dni a svoje noci; Boh nehovorí len svojím slovom, ale aj svojím mlčaním; neprehovára k ľuďom len svojou blízkosťou, ale aj svojou vzdialenosťou,“ hovorí Halík. Povinnosťou kresťanov – neprestajne hľadajúcich a pýtajúcich sa – je byť nablízku vzdialeným. To je ten pravý kresťanský prístup: podať pomocnú ruku. Naučiť ateistov trpezlivosti.

Matúš Demko

Tomáš Halík: Vzdáleným nablízku. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2007. 256 s., 239 Kč

Foto: halik.cz, cs.wikipedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo