Ako sa zbaviť helikoptérového syndrómu? (rodičovská anketa)

Ako sa zbaviť helikoptérového syndrómu? (rodičovská anketa)

Opýtali sme sa troch starostlivých matiek, čo robili a robia vo svojej výchove, aby svojim deťom nepristrihli krídla.

Ako nepodľahnúť helikoptérovému syndrómu a súčasne nenechať vlastné deti v štichu? Opýtali sme sa troch matiek rôznych generácií, čo si o tejto téme myslia a čo z toho uplatňujú doma.

Ľudmila Seppová, mama troch dospelých detí, živnostníčka

Zamýšľala som sa nad toľko spomínanou témou „helikoptéroví rodičia“ a napriek tomu, že mám všetky svoje tri deti už dospelé (25, 23, 20 rokov, ale ešte stále s nami žijúce v spoločnej domácnosti), vždy ma to vyburcuje bilancovať.

Som presvedčená o tom, že všetci rodičia, hlavne maminky, dostanú do výbavy sklon obletovať svojich potomkov, obetovať im svoj čas a venovať im všetku svoju pozornosť. Tvrdenie, že keď sa ti narodí dieťa, stratíš svoju súdnosť, je veta pravdivá.

Syndróm helikoptérových rodičov je priamo úmerný počtu detí v rodine. Keď bol náš prvý syn malý, mala som snahu mať všetko pod kontrolou, bola som ochotná prisbôsobiť všetok svoj čas jeho aktivitám, robiť za neho veci, ktoré nezvládal alebo nestačil. Spomínam si však, že narodením dcéry som musela upúšťať zo svojho „perfekcionizmu“, a narodením tretieho dieťaťa som pochopila, že život môj aj život mojich detí nestojí na tom, či budú dokonalí, vždy pripravení a v očiach druhých perfektní. Syndróm „helikoptérových rodičov“ sa u mňa vtedy nadobro vytratil.

Som presvedčená, že tento syndróm sa týka najmä rodičov jedináčikov (aj keď to budú neradi počuť), pretože všetok svoj čas a energiu venujú svojmu jedinému potomkovi. 

Napriek tomu som musela prežiť zabudnuté desiate, nespravené úlohy, neskoré príchody do školy. Často ma to trápilo, porovnávala som sa s „dokonalými rodičmi“. Dnes však vidím, že cesty na krúžky bez maminky, samostatné písanie úloh, brigády, ktoré si sami vybavili, mali svoj zmysel.

Naše „deti“ sa dnes vedia spoľahnúť na seba, nečakajú, že ich budeme držať za ruku, vážia si slobodu svojich rozhodnutí a napriek tomu sa s nami rady poradia.

A jediné, čo viem, že keby neboli traja, na základe svojej predispozície by som sa stala otrokom svojho dieťaťa. Takže ak som zdanlivo nemala čas na svoje deti, je to najlepšie, čo sa im mohlo prihodiť. Študovali v zahraničí, vyhrávali súťaže, nie preto, že sme to chceli my, ale preto, že sa pre svoju cestu rozhodli samy.

Barbora Trebichalská, študentka na materskej dovolenke, mama 5-ročnej dcérky a 9-mesačného syna 

V mojom okolí sa v poslednej dobe vyskytuje toľko matiek – helikoptér, otcov – vrtuľníkov, ale i starých rodičov – dvojplošníkov, že by postačili na menšiu leteckú základňu. Aby som v peňaženke nemusela nosiť aj ja pilotný preukaz, snažím sa dodržiavať najmä toto:

My rodičia na rozdiel od helikoptér nie sme stroje, ale ľudia. Synonymom helikoptérového rodiča je pre mňa unavený rodič na pokraji fyzického i mentálneho kolapsu. Doprajme si navzájom dostatok času na doplnenie paliva. Veď aj to naše dieťa chce mať občas chvíľku len pre seba alebo svojich kamarátov.

Úlohou rodiča je dať dieťaťu korene a krídla. Ak budeme okolo neho a namiesto neho lietať my, sami ho oberáme nielen o možnosť rozvinúť svoje vlastné krídelká, ale i o ten krásny výhľad z výšky, pri ktorom sa dá toľko nového objaviť.

Druhým dôverujeme len toľko, koľko dôverujeme sami sebe. Z mojich pozorovaní majú helikoptéroví rodičia sami väčšinou problém so sebadôverou, nízkym sebavedomím a prehnaným strachom z okolitého sveta, v dôsledku čoho potom nedôverujú ani v schopnosti svojich vlastných detí. Zabudnime na svoj strach z lietania a dôverujme viac v šikovnosť našich potomkov.

Rodič má byť nielen zručný pilot, ktorý dieťa bezpečne odprevadí kamkoľvek, ale najmä spoľahlivý navigátor, ktorý ich usmerní na ich vlastnej ceste. Čím skôr si dieťa niečo vyskúša na vlastnej koži, tým skôr sa to naučí. Nechajme dnes dieťa pri varení rozsypať krupicu po kuchynskej linke, aby si ju zajtra už vedelo uvariť aj samo.

Hana Ondrušová, obchodná zástupkyňa, mama troch dospelých detí a 11-ročnej školáčky

Starosť a snaha byť im dobrým príkladom nám vždy nevychádzala tak, ako sme chceli. Uvedomujeme si však, ako veľmi je potrebné deťom správne pomôcť, ak sa majú naučiť znášať následky svojho konania. Ak sa nám to podarí, tú lekciu si zapamätajú a smerujú k samostatnosti.

Syn mal vtedy 9 rokov. Bol žiakom základnej školy a stál pred „náročnou“ úlohou odovzdať do 24-hodín triednej učiteľke zošit z prírodovedy. Jeho smutné oči boli pre mňa výzvou. Skutočnosť, že úlohu mal splniť už pred niekoľkými dňami, ma nezaskočila. Neváhala som a využila svoj výtvarný talent. Pustila som sa do vylepšenia synovho zošita vlastnými farebnými ilustráciami. Musel predsa dostať najlepšiu známku zo všetkých! Jeho zošit musel byť najkrajší...

Ráno si synček našiel v školskej taške pekne zabalený a upravený zošit. Tešila som sa, ako sme to spolu všetko dobre a načas zvládli. Netrpezlivo som čakala na jeho príchod zo školy. Poobede sa vrátil a povedal: „Pani učiteľka mňa jediného nehodnotila. Nechala ťa pozdravovať a za tvoju super prácu ti dala jednotku.“ Otvorila som zošit z prírodovedy a na poslednej strane som si našla odkaz: Nabudúce, prosím, nechajte syna pracovať samostatne. Ďakujem.

Alebo:

Poobede sa vrátil syn zo školy s veľkým plačom. Dozvedela som sa, že sa oneskoril preto, lebo sa s kamarátmi zostal hrať na školskom dvore futbal. To by nebolo až také zlé, ale prečo ten plač? Vysúkal zo seba, že pri hre jeden z chalanov kopol loptu nesprávnym smerom tak, že sa rozbila sklenená okenná tabuľa na budove blízkej telocvične. Celá skupinka huncútov zobrala nohy na plecia a zbabelo sa vyparila. Náš jediný syn tiež podľahol strachu z trestu a ušiel.

Čo s tým? Ako vysvetliť potomkovi, že sa z bojiska neuteká? Že vzniknutú škodu treba uhradiť? Bola to vskutku nepríjemná situácia a musela sa hneď riešiť. Ako sa priznať? Padlo rozhodnutie. Ani my rodičia, ani náš syn zbabelcami nezostaneme! Počkala som, kým sa syn upokojí, a spoločne sme vykročili smerom ku škole.

Na školskom dvore v to neskoré popoludnie bol iba školník, ktorý práve končil s odstraňovaním črepov po rozbitom okne. Mala som dojem, že už na nás čaká. V jednej dlani som zvierala pripravenú finančnú hotovosť, ktorá by podľa môjho skromného úsudku mohla pokryť náklady na opravu okna, a v druhej som stískala spotené pršteky malého vinníka. „Dobrý deň, náš Martin by vám chcel niečo povedať.“ Pán školník sa narovnal. Z úst školáka vyšla prosba o odpustenie. Nastalo uvoľnenie. Ruka školníka rozstrapatila synove husté vlasy a zaznela oslobodzujúca odpoveď: „Okrem teba sa nikto z futbalistov nevrátil vysvetliť, čo sa stalo. Ďakujem, že si prišiel. Okno opravíme na náklady školy.“

Občas si dnes dospelý Martin na túto lekciu spomenie, ak potrebuje vykročiť smerom k životu.
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo