Naozaj by mali rodičia ubrať plyn?

Naozaj by mali rodičia ubrať plyn?

To, že sme dnes ako rodičia viac ochranárski, než boli naši rodičia, je fakt. Máme však na helikoptérový syndróm reálny dôvod?

V Postoji sme nedávno priniesli text o helikoptérových rodičoch, ktorí nedajú svojim deťom dýchať, neustále ich usmerňujú a kontrolujú, musia mať prehľad o každom ich kroku a vypĺňajú ich voľný čas krúžkami a aktivitami, aby mali dosah aj na ich budúcu kariéru.

Pravda je, že naša generácia rieši svoje deti oveľa viac oproti našim rodičom, nehovoriac už o starých rodičoch. Samo osebe to vyzerá ako pozitívny trend. Rodičia sa viac venujú výchove, deťom všetko vysvetľujú, majú väčší prehľad o svete svojho dieťaťa, neraz majú naštudované knihy o správnom prístupe k deťom, veria, že krúžkami a všemožnými aktivitami im pripravujú cestu k sľubnej kariére.

Výskumy však, naopak, dokazujú, že toto postavenie dieťaťa do centra vesmíru rodiny neprináša želaný efekt a takto vedení mladí ľudia nie sú takí úspešní a aktívni, ako by sme čakali.

Helikoptérstvo verzus uvedomelá lenivosť

Po zverejnení článku sa rozpútala diskusia, v ktorej zazneli názory, že generácia našich rodičov robila niečo lepšie než my dnes. Mnohí si zaspomínali na skákanie gumy či hranie futbalu pred domom do neskorých večerných hodín, zatiaľ čo mama doma varila večeru a z okna zakričala, až keď sa naozaj začalo stmievať. Alebo ako už v prvých ročníkoch žiačikovia chodili s kľúčikom na krku sami do školy a zo školy. Alebo sa sami potili nad domácimi úlohami, pričom zabudnutá úloha sa neskôr v podobe poznámky v žiackej knižke stala užitočným ponaučením.

Poslanec SAS Martin Poliačik na svojom facebookovom profile priznal, že ho téma helikoptérových rodičov, ktorú riešili aj ďalšie médiá, pohla k zásadnému kroku – poslať svojho päťročného syna samého po mlieko do obchodu, ktorý sa potom vrátil hrdý domov. Pod statusom sa spustila debata, či to nie je priskoro, či je to zodpovedné, a zároveň to mnohých rodičov inšpirovalo zamyslieť sa nad svojím prístupom k deťom.

Rodičia si dnes uvedomujú, že niečo vo výchove možno preháňajú a kladú si otázky, či je na takéto ochranárstvo reálny dôvod.

Veľkou témou je, akú mieru slobody a zodpovednosti dať svojmu dieťaťu a v akom veku. Začína sa to už raným detstvom, keď zavládol dojem, že dobrá matka je tá, ktorá sa dieťaťu neustále venuje, ponúka mu od prvých mesiacov množstvo podnetov a aktivít, že vynechanie plávania pre batoľatá ovplyvní budúci prístup dieťaťa k športu na ďalšie desaťročia alebo že zanedbaná angličtina v škôlke raz dieťa znevýhodní na pracovnom trhu.

Dalo by sa všetko vyriešiť jednoduchým tvrdením, že najlepšie je mať viac detí a akákoľvek potreba správať sa ako helikoptéry opadne pri každom ďalšom dieťati, ktoré v rodine pribudne. Do určitej miery to aj platí, aj z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že ako jediná na našom ihrisku nebehám deťom za zadkom a pri troch ratolestiach si môžem spokojne otvoriť časopis, lebo sa spolu hrajú a dozerajú na seba.

Poznám však aj mamičky viacerých detí, ktoré by takéto konanie považovali za prejav lenivého rodiča a, naopak, svoje deti neustále napomínajú, vstupujú do ich detských vzťahov na ihrisku alebo ich motivujú k zdolaniu lezeckej steny podopieraním ich za zadok. O teórii lenivého rodičovstva, mimochodom, vyšla pred časom kniha, ktorá sa stala bestsellerom, a bola možno aj trochu presilenou odpoveďou na spomínanú helikoptérovú generáciu. Táto teória tvrdí, že deťom treba dať zásadné hranice v dôležitých oblastiach, ale nechať im aj voľnosť na hru podľa ich predstáv a neriadiť každú aktivitu dieťaťa. Takýto prístup má podľa knihy viesť k väčšej kreativite a samostatnosti detí. (Zaujímavú recenziu o knihe napísala Eva Čobejová v .týždni.)

Zmenil nás aj strach

Lenže je tu jedna vec, ktorá dnešné ochranárstvo robí pochopiteľným: strach. V mnohých prípadoch je to práve strach o deti, ktorý nedovolí popustiť im uzdu a dopriať im pocit hrdosti z vlastnoručne upečeného koláča, že zvládli byť hodinku samy doma, kým mama zbehla na poštu, alebo že priniesli z obchodu čerstvé rožky a pani predavačka im aj správne vydala peniažky.

Tu sa miera slobody líši podľa života v meste a života na dedine. Náš kolega Jaroslav Daniška môže poslať predškoláka do obchodu, lebo vie, že v dedinskom obchode sa nemôže nič stať a všetci sa na okolí poznajú. Pustiť v meste dieťa do supermarketu cez tri križovatky už môže vyvolávať u rodičov objektívny pocit úzkosti. Ale aj tu sa dá poslať dieťa aspoň v rámci spoločného nákupu vypýtať k pultu 20 dkg šunky alebo odvážiť ovocie na váhu. 

V mestách sa však veľa zmenilo aj rozvážaním detí na krúžky a do škôl, keď rodičia zo satelitov robia svojim deťom taxikárov. Kedysi sme chodili do školy za domom, nanajvýš pár zastávok autobusom do mesta. Dnes si rodičia vyberajú prestížne školy, pričom často nehľadia na ich geografickú polohu a stávajú sa tak otrokmi rozvrhu aktivít svojich detí. Je však strach poslať deti samy verejnou dopravou alebo vlakom do školy objektívny?

Ako prvý argument nám dnes napadne bezpečnosť. Veď všade sa píše o únosoch detí, nebezpečných pedofiloch a narkomanoch. Bulvár v nás vyvolal pocit, že nebezpečenstvo číha všade, pred štyrmi rokmi nielen on, ale aj mamičkovské weby po troch podozrivých prípadoch v Bratislave varovali, že sa množia pokusy o únos detí a rodičia majú byť na pozore. Tento pocit strachu už máme vlastne pod kožou. Do mnohých škôl dnes už kvôli bezpečnosti ani rodičia nemajú prístup a svoje deti si vyzdvihujú u vrátnika.

Žijeme v bezpečnejšom svete, než si myslíme

Štatistiky vývoja kriminality však ukazujú, že takéto obavy nemajú reálny základ. Kriminalita sa znižuje každým rokom. Únosy sú u nás len ojedinelé prípady, minulý rok sa ich na celom Slovensku udialo 11, teda rovnaký počet ako pred 20 rokmi (podobnú štatistiku z čias socializmu polícia nemá k dispozícii), v tomto roku sú zatiaľ zistené tri únosy.

Navyše drvivá väčšina únoscov sú samotní rodičia, ktorí napríklad po rozchode unesú svoje dieťa do zahraničia. A, mimochodom, takmer 80 percent prípadov z tohto počtu únosov polícia nakoniec objasní.
 

Čo je však najmä z hľadiska mestského rodiča problém, je počet evidovaných vozidiel na našich cestách, ktorý sa v priebehu zhruba 30 rokov zvýšil takmer dvaapolnásobne (z 1 271 206 v roku 1983 na 2 843 809 v roku 2015). Pritom od roku 2006 pribúda každým rokom zhruba 100-tisíc áut, v polovici 80. rokov ich každý rok pribudlo niečo cez 20-tisíc. A k tomu ešte treba prirátať vývoj, väčšiu robustnosť aj rýchlosť dnešných áut.

Ale aj tu sa dá s dieťaťom pracovať a prejsť si s ním párkrát cestu a upozorniť ho na všetky nástrahy, križovatky. Samozrejme, treba odhadnúť aj povahu dieťaťa, nie každé sa vie bez strachu a neuváženosti pustiť do takéhoto osamostatnenia.

Dnešnej motivovanej generácii rodičov by však asi prospelo viac sa uvoľniť, nechať deti, aby boli prirodzenou súčasťou nášho dospeláckeho sveta, aby nás napodobňovali v každodenných činnostiach, aby sme ich k tomu povzbudzovali a aby sme ich príliš nechránili pred realitou, čím sa postupne naučia niesť zodpovednosť za svoje konanie.




 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo