Rozhovor: Thomas E. Woods, Jr.

Thomas E.Woods,Jr. je okrem iného známy americký katolícky spisovateľ, autor viacerých kníh tematicky ladených od súčasného katolicizmu až po americkú históriu. Jeho posledná práca, Cirkev konfrontuje modernitu: Katolícki intelektuáli a progresívna éra hovorí o snahách amerických katolíkov v raných dekádach 20.storočia. Požiadal som Dr.Woodsa, aby sa s nami podelil o niekoľko myšlienok ohľadom tejto témy.

Seattle Catholic (SC): Titul knihy Cirkev konfrontuje modernitu identifikuje aj zápas, aj jeho primárnych účastníkov. Čo je podstatou tohto konfliktu?

Thomas E. Woods, Jr. (TW): V knihe odhaľujem, že americkí intelektuáli sa počas progresívnej éry (1890-1913,pozn.prekl.) pokúšali skonštruovať novú americkú etiku, v ktorej mala byť prvá vernosť obyvateľov v „národnú komunitu“ (čím v zásade mysleli federálnu vládu) radšej ako lojálnosť k štátom, alebo menším lokálnym celkom. Rovnako v nej mala byť prítomná oddanosť k novej nedogmatickej, nedenominačnej etike, namiesto vernosti k zjavenému náboženstvu.

Podľa progresívcov bolo všetko v neustálej zmene. Bolo to obdobie, keď bola evolúcia to najmodernejšie a keď pragmatizmus vo filozofii podkopával ideu nemieniacej sa dogmy ako takej. Hlavnými hodnotami v takejto etike boli z tohto dôvodu nepredpojatosť, nezaujatosť, ochata pre zmenu a pohŕdanie čímkoľvek čo malo byť absolútne, fixné a nemenné.

Ale Katolícka cirkev a hlavne poklad viery (depositum fidei), ktorý jej zverený jednoznačne predstavuje niečo fixné a nemenné. A práve pre tieto dôvody bol pohyb progresívcov jednoznačne katolíkmi vnímaný ako protikatólícky. Jeden katolík opísal progresívny postoj takto: „Môžete uchovávať akúkoľvek vieru, alebo náboženstvo, ale nemôžete patriť do žiadnej sekty, ani nemôźete byť viazaný žiadnou dogmou..“ Čiže katolíci túto požiadavku nemohli akceptovať.

Vzdelanie je exceletnou ukážkou. Z pohľadu progresívcov mali byť deti nového veku učené procedurálnym pravidlám radšej než skutočným dobrám. Inými slovami, potrebovali, aby ich učili tolerancii, nepredpojatosti a flexibilite. Pre svet zmeny a neustáleho prúdu sme potrebovali trénovať občanov, ktorí by boli ľahko adaptabilní. Poslednou vecou, ktorú deti potrebovali, bola preto nemeniaca sa náboženská dogma, vyučovaná ako pravda.

Pre tento dôvod John Dewey, možno ten najvplyvnejší progresívny vzdelávací teoretik, osočoval Katolícku cirkev jasnými slovami: „Je zásadné, že táto základná otázka je videná taká, aká je – menovite, ako podporovanie proti mocnej spiatočníckej svetovej organizácie [t.j.Cirkvi] v najvitálnejšej ríši demokratického života, s výsledným označením princípov nepriateľských ku demokracii.“

Podľa progresívneho pedagóga Williama H. Kilpatricka (ktorého teórie boli propagované v Sovietskom zväze, čo neskôr zistil ku svojmu potešeniu): „Právo rodičov alebo ďalších dospelých určiť, čo si deti budú myslieť, musí byť zásadne prehodnotené. V novej situácii neustále vzrastajúcej zmeny nemôžeme predpovedať, čo si naše deti budú potrebovať myslieť, a tak s novou filozofiou zmeny a jej etikou tí, ktorí sú v súčasnosti autoritami, nemajú takéto právo kontroly.“

Progresívci často hovorili v náboženských zvratoch, ale nemali by sme sa tým nechať oklamať. Jediná verzia kresťanstva, ktorú považovali za kompatibilnú s nimi konštruovanou národnou komunitou, bola nedogmatická „cirkev“ sociálneho evanjelia. Čokoľvek, čo páchlo po autorite, hierarchii alebo doktríne bolo zavrhované. A tak katolíci tej doby vôbec neboli paranoidní, keď si z danej situácie vyvodili, že čelia naozaj antikatolíckemu pohybu.

SC: Čo vás tak zaujalo na tejto téme, alebo časovej perióde, že ste si ju vybrali pre vedeckú dizertáciu a neskôr pre knihu?

TW: Bez obalu: je veľmi zložité vyrukovať s dobrou dizertačnou témou. Zdá sa, ako keby už všetko bolo spravené. Prísť s niečím, čo vyplní štrbiny v literatúre, čo znamená ozajstný príspevok k nášmu chápaniu, a bolo by to hodné čítania, je ozajstný výkon. Na Columbia University, kde som robil moju absolventskú prácu, to zrovna neprekypovalo s členmi fakulty, pretrhávajúcimi sa s novými podnetmi, ktoré by sa mi zapáčili. Bolo to ťažké. Bolo teda pre mňa veľkou úľavou, keď som začiatkom roka 1998 počas jedného archívneho výskumu vo Washingtone, D.C., našiel niečo, čo splnilo všetky tieto požiadavky.

Zamýšľal som napísať niečo o Johnovi J. Wynneovi, S.J., hrdinskom zakladajúcom šéfredaktorovi magazínu America. Vrátil som sa a čítal som prvé čísla magazínu America, ktorý začal vychádzať v roku 1909. Zaľúbil som sa do toho. Začal som čítať ďalšie katolícke publikácie z tohto obdobia, vrátane Catholic World, Catholic Universtiy Bulletin a American Catholic Quarterly Review. Všetky boli vynikajúce. Títo pisatelia mi zneli ako tradicionalisti!

Čo je dôležitejšie, začal som si značiť čosi: čo vystupovalo zo stránok týchto žurnálov a zo súkromných písomností niektorých vynikajúcich katolíckych autorov tých časov bola systematická a úžasná katolícka kritika tzv. progresívnej éry. Toto bolo potrebné, aby sa stalo časťou historického záznamu. Pokiaľ sa ohliadnete sa po knižke o oponentoch progresívnej éry, ktorí bili na poplach pred progresívnym vzdelávaním, filozofickým pragmatizmom a pod. Zistíte, že neexistuje.

Tak je účel tejto knihy dvojnásobný: z historického uhla pohľadu vypĺňa medzeru v existujúcej literatúre o progresívnej ére, a z tradičného katolíckeho uhla pohľadu nám ukazuje záblesk predkoncilového života, ktorý odhaľuje podstatu mýtov o antikatolíckej ľavici a neokonzervatívnej pravici.

SC: Čo vám prišlo najprekvapivejšie, keď ste skúmali katolícke periodiká a čítali katolíckych intelektuálov tej doby?

TW: Neuvedomil som si, že budem stáť tvárou v tvár dramatickému odkazu, že stará cirkev skutočne existovala tak, ako som o nej počul od mojich starších priateľov, a že to skutočne šlo. Rozprával som sa s Rogerom McCaffreym a zhodli sme sa, že miera, akou niektorí tradicionalisti útočia na predkoncilovú cirkev je
nešťastná.

Čo považujem za najzaujímavejšie a najpôsobivejšie je, že americkí katolíci nekapitulovali pred výzvami sekulárneho sveta. V opačnom zmysle, stali sa vytrvalejšími než kedykoľvek predtým, Cirkev bola absolútne jedinečná a nenahraditeľná, a nikdy by sa nenechala zahrnúť do nedominačnej škvrnky, ktorú v duchu videli progresívci. Kniha odhaľuje udivujúcu živosť – v zmysle konverzií, povolaní a podobne – Cirkvi v tom čase, v čase keď nerobila žiadne ospravedlnenia a žiadne pokusy o rozriedenie jej posolstva. Ľudia k nej prichádzali. Nemyslím si, že je to zhoda okolností.

Knižka nám taktiež pripomína, že katolíci sa pokúsili o prístup k interakciu s okolitou kultúrou rozdielne oproti súčasnosti, keď sú totálne pohltení.Dnes môžete tažko rozoznať katolícku od sekulárnej univerzity, tak horlivo sa nechali prezidenti katolíckych univerzít strhnúť sekulárnym prúdom. Ľudia, ktorých práci sa v knihe venujem videli jasnu hranicu medzi zapájaním sa a interagovaním s kultúrou na jednej strane, a udržiavaním absolútne nedotknutej viery na strane druhej.

Nakoniec, kniha zaznamenáva veľmi dôležitý moment v našej katolíckej minulosti. Winston Churchill raz povedal, že Sovietsky zväz bola jediná krajina s nepredvídateľnou minulosťou. Myslel tým to, že režim sústavne menil ponímanie udalostí za účelom slúženia účelom propagandy súčasnosti. Ako čas bežal a čoraz viac a viac ľudí, ktorí žili v predkoncilovej perióde – a ktorí boli preto vybavení vyvrátiť z prvej ruky karikatúry, ktoré sú dnes pokladané za opisy – prichádzajú k ich večnej odmene, bude čoraz ľahšie a ľahšie pre našich nepriateľov vykresliť starú Cirkev tak, ako si to budú žeľať. Liberáli môžu pokračovať v jej odsudzovaní ako nenávistnej a utlačovateľskej, a „konzervatívni“ obrancovia koncilovej revolúcie môžu postupovať v jej opisovaní ako intelektuálne umierajúcej, v zúfalej potrebe injekcie svetla, energie a čohokoľvek, o čom hovoria, že jej Druhý vatikánsky koncil dal. Je tu neodbytná potreba pre tradicionalistov chrániť minulosť takú, aká bola, a čiastočný dôvod, prečo som napísal Cirkev konfrontuje modernitu, bolo pomôcť v tejto závažnej úlohe.

SC: Postoj katolíkov citovaný v knihe (i v takých žurnáloch ako je America) bol radikálne odlišný oproti tomu dnešnému. Katolíci skôr, ako by sa mali ponáhľať všetko obraňovať, ukázali militantný postoj pri obrane ich viery voči i tým najmenším pokusom, ktoré im natláčal tenko-zastretý antikatolicizmus. Čo považujete za bod zvratu, keď sa katolícke inštinkty zmenili z „boja“ (fight) na „útek“ (flight)?

TW: Veľa z toho, hoci nie všetko, musí byť spojené s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý často prijal ostýchavé, dokonca apologetické stanovisko voči modernému svetu. V 50-tych rokoch, kedy sa začala studená vojna zohrievať, existovalo ešte vedomie medzi niektorými katolíkmi, že v boji proti komunizmu potrebujeme zovrieť mužstvo a spojiť sa spolu aj s nekatolíkmi do spoločného zápasu. No, ono to určite nie je úplne zlá myšlienka, ale s postupom času to odplavilo pôvodné radikálne uchovávanie katolíckej intelektuálnej identity.

SC: Za ako dôležité považujete jednoznačnosť jasnosť správ, prichádzajúcich z Vatikánu počas tohto obdobia?

TW: Koncom 90-tych rokov som bol v Ríme s prominentným tradicionalistom a mali sme večeru so skupinou seminaristov z kolégia v Severnej Amerike. Téma konverzácie sa posunula k americkým biskupom a seminaristi diskutovali, či problém s nimi vznikol v úmysle alebo v intelekte – inými slovami, jednáme so zbabelcami alebo (bez obalu) s bláznami? A tento tradicionalista trval na tom, že odpoveď nie je ani tam, ani tam – problém, povedal, je Rím. Ak Rím vysiela jasné a konzistentné posolstvá, prinajmenšom niekoľko biskupov ho bude nasledovať. Veľa ľudí, vrátane biskupov, kolíše akýmkoľvek smerom, kde vejú politické krídla.

Jedným z argumentov v mojej knihe je, že výrazní a nebojácni pápeži začiatku 20.st., hlavne sv. Pius X., pomohli vytvoriť prostredie, v ktorom existoval druh militantného katolicizmu, ktorý opisujem, a ktorý pritiahol tak veľa konvertitov, bol možný. A následne v epilógu prechádzam príbehom do dnešných dní so skúmaním toho, čo sa stalo v období Druhého vatikánskeho koncilu a po ňom.

SC: Bolo niečo, na čo ste narazili počas vášho výskumu, čo ste považovali za predchodcu alebo predzvesť kolapsu, ktorý sa mohol prihodiť Cirkvi o niekoľko desaťročí neskôr?

TW: Aby som bol čestný, nebolo toho veľa. Toto musí vyznieť ako špeciálna obhajoba – možno tak rešpektujem katolíkov tejto doby, že som slepý k ich nedostatkom. Ale to si nemyslím. Písomnosti týchto mužov sú dosiahnuteľné pre každého, aby si ich mohol prečítať. Faktom je, že keď Pius X. zarazil modernizmus, mal veľmi silný vplyv. Človek podozrivý z modernizmu jednoducho nemohol publikovať v americkej katolíckej tlači. Ľavicoví historici – inými slovami, skupina, ktorá zvyčajne píše historické štúdie amerického katolicizmu – vždy a všade žialili nad týmto vplyvom. Ja mám však inú odpoveď, ako môžu čitatelia vidieť.

Čo ma predsa len rozrušuje, je miera, akou americká hierarchia podporovala rozhodnutie Woodrowa Wilsona zapojiť Spojené štáty do prvej svetovej vojny. O to bizarnejší je verejná kritika Woodrowa Wilsona Jamesom kardinálom Gibbonom, ktorá odznela dva roky prv pred pokusom zavliecť jeho krajinu do vojny pre jediný dôvod: ospravedlňovať nezmyselné princípy, že každý Američan by mal mať právo počas vojny cestovať cez deklarované podmorské zóny na palube ozbrojených obchodníckych lodí bojujúcich strán.

Rovnako ma znepokuje rozsah, akým Msgr. John A. Ryan, tak dobrý v tak mnohých otázkach, chcel kolaborovať a poskytnúť katolícke pozlátko na katastrofálny, centralizujúci New Deal Franklina Roosevelta o desaťročie neskôr. Čo sa stalo so subsidiaritou? Očividne zanikla medzi všetkým tým nadšením pre národné hospodárske plánovanie, a zdá sa, že iba zopár ľudí za tým žiali. Toto je na druhej strane hanba. Profesor Paul Gottfried v jeho inak priaznivej recenzii Cirkev konfrontuje modernitu v American Conservative, kritizoval Msgr. Ryana a iných, že verili tomu, že „oni môžu spolupracovať s režimom, ktorí kritizovali bez toho, aby boli ním pohltení“.

Bol som navrhnutý na recenzovanie knihy Kevina Schmiesinga Vnútri trhového boja: americká katolícke ekonomiké myslenie od Rerum Novarum po Druhý vatikánsky koncil pre Journal of Markets and Morality a práve táto kniha sľubuje demonštrovať diverzitu katolíckych názorov na New Deal.

SC: Možno jasnejším znakom dôsledku konfliktu je, keď tvrdenia jednej strany (v tomto prípade progresívcov) už nie sú videné ako nové tvrdenia, ale sa pripúšťajú, dokonca i medzi katolíkmi. Aké praktické nádeje existujú na návrat pohľadu, ktorý mala katolícka stranu konfliktu v súdobom intelektuálnom prostredí?

TW: Ľudsky povedané, situácia je vskutku nepríjemná. Nie je však taká zlá, ako by som to povedal pred piatimi rokmi. V Latin mass som mal príležitosť uvidieť niekoľko excelentných mladých talentov – jasných, energických, vzdelaných a poháňaných láskou pre tradičnú vieru. Sme dnes požehnaní čipernými a originálnymi mladými tradičnými spisovateľmi ako Thaddeus Kozinski, Edward Feser (brilantný filozof, ktorého vplyv ešte len bude rásť) a Claudio Salvucci. Títo chlapci nie sú v zabehaných koľajách písania toho istého článku stále a znova dookola. Vlastnia talent a náhľad, ktorý môže konečne naše posolstvo preniesť za hranice tradičného sveta a tiež do mainstreamu. Potrebujeme tohto viac – mená našich ľudí by mali znieť poza pomedzie našich vlastných kruhov.

Bol som rád, keď Cirkev konfrontuje modernitu bola priaznivo recenzovaná Eugenom McCarraherom z Villanova University v Books & Culture (vydanie november/december 2004), knižnej publikácie Christianity Today – nie práve bašty katolíckeho tradicionalizmu. Profesor McCarraher otvoril jeho recenziu poznámkou, aké nudné bolo neustále dookola počúvať štandardný refrén o tom, že stará Cirkev bola intelektuálne na vymretie:

Až do aggiornamenta bola americká Cirkev celá zatienená neo-scholastickým tieňom, s jeho najlepšími mozgami podvyživená intelektuálnou diétou celého Tomáša. A až potom prišla katolícka jar, keď „duch Druhého vatikánskeho koncilu“ – ďalšia fráza, ktorá sa stala otrepanou generačnou frázou – zasvietila cez klenby zastaraného medievalizmu, topiac to sväté v zachraňujúcom svetle modernej sekulárnej kultúry.

Ak už pisateľ pre Christianity Today hovorí tieto veci, môžeme smelo tvrdiť, že mystika Druhého vatikánskeho koncilu sa stráca.

SC: Máte ešte nejaké myšlienky, ktoré by ste na koniec chceli s nami zdielať?

TW: Som plný nádeje, že tradicionalisti podporia knihu, nielen preto, že rozširuje naše argumenty o niekoľko úrovní, ale taktiež preto, že by bolo pekné pre vydavateľa s prestížou Columbia University Press vidieť, že trh funguje aj pre knihu akou je táto. Columbia obvykle nemá vo zvyku publikovať pro-tradicionalistické knihy, čo uvidíte pri prehliadaní jej posledných titulov. Som nadšený, že tento projekt, pre mňa skutočná práca lásky, bol schopný priniesť tradicionalistickú perspektívu do niekoľkých mainstreamových predajní, kde bol ďaleko rešpektovanejší, ako som predpokladal.

Jeden z pekných momentov, ktoré som zažil pri tvorbe tohto projektu sa vyskytol, keď som lektoroval na Sacred Heart University. Staršia žena v publiku po prednáške pristúpila ku mne, zjavne pohnutá, pretože poznala niekoľko mužov, o ktorých som hovoril v knihe. Na tie časy sa pozerala späť s veľkou nežnosťou na tých veľkých kňazov, a bola rozradostená, že niekto povedal ich príbeh.

Dostávam maily od katolíckych študentov hľadajúcich témy pre výskum alebo pátrajúcich po dobrých zdrojoch o rozličných veciach. Čo im čoraz viac a viac hovorím je, že predkoncilová katolícka Cirkev (vôbec nie bezchybná) obsahuje prípad po prípade hrdinských nevypovedaných príbehov, čakajúcich na odhalenie. Môžeme dúfať, že toto je štart, aby sme o nich počuli!
***

Uverejnené s láskavým dovolením Seattle Catholic, www.seattlecatholic.com

Preložil: Matúš Demko

The Church Confronts Modernity: Catholic Intellectuals and the Progressive Era, Columbia University Press 2004

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo