Čo by za to dal Dzurinda

Čo by za to dal Dzurinda

Foto: TASR, stretnutie expremiéra a šéfa SDKÚ-DS M. Dzurindu s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou v Berlíne 30. januára 2007

Nám Slovákom to znie ako hudba z Marsu: nemeckí novinári vzrušene diskutujú, kedy konečne už 62-ročná Angela Merkelová ohlási opätovnú kandidatúru na post nemeckej kancelárky.

Voľby v Nemecku budú o rok a takmer nikto nepochybuje, že Merkelová je už rozhodnutá a bude sa po štvrtýkrát uchádzať o kancelársky úrad. V Nemecku sa v týchto dňoch už len špekuluje, kedy to povie oficiálne, prečo to nepovedala skôr, akú taktiku sleduje. Každému je jasné, že voči nej niet v CDU alternatívy, keďže všetkých potenciálnych súperov Merkelová počas dlhých rokov odstavila alebo sami dobrovoľne odišli.

Verejný či mediálny tlak na to, aby skončila, je minimálny, nikomu ani nenapadne otvoriť otázku jej veku – budúci rok bude mať Merkelová 63 rokov, a ak by naozaj vyhrala a opäť zostavovala vládu (o čom tiež pochybuje len málokto), mala by na konci štvrtého funkčného obdobia 67 rokov. Teda presne toľko, koľko mal sociálny demokrat Peer Steinbrück, ktorý bol v roku 2013 jej hlavným súperom.

Ak sa v poslednom období hovorilo o politikoch, ktorí by boli schopní Merkelovej autoritu nahradiť, skloňovalo sa takmer výlučne jediné meno – Wolfgang Schäuble. Súčasný minister financií, ktorý určite získa kľúčové miesto aj v prípadnej štvrtej Merkelovej vláde, oslávi v septembri 75. narodeniny.

Skrátka, kult mladosti v nemeckej politike nefunguje.

Spomienka na Dzurindu

Pre nás Slovákov znie toto všetko ako správa z iného sveta – sme skôr zvyknutí na mladých, dynamických premiérov (keď Mečiar končil, mal 56 rokov, Dzurinda len 51 rokov, toľko má dnes čoraz vyhorenejší Robert Fico), aj na oveľa nižšiu životnosť politikov. A predsa máme pocit, že nám tu roky vládnu starí a opotrebovaní dinosauri, ktorých už treba konečne vymeniť.

Keď Mikuláš Dzurinda, inak Merkelovej rovesník, v roku 2006 získal historicky najlepší výsledok pre svoju SDKÚ, no nedokázal po tretíkrát zostaviť vládu, bol už viac-menej mediálne odpísaný – novinári sa ho pravidelne pýtali, kedy už v SDKÚ odovzdá žezlo nástupcovi, čo hovorí na to, že ho Iveta Radičová prekrúžkovala a či naozaj verí, že sa stane tretíkrát premiérom.

Dzurinda sa pred novinármi sotva ovládal, cítil sa predsa ešte stále v tom najlepšom veku a plný energie. Odísť po úspešných reformách, vďaka ktorým sa stalo Slovensko stredoeurópskym tigrom, odísť po takom dobrom volebnom výsledku? Odísť z dôvodu dákych káuz, ktoré doma vždy boli, sú aj budú? Dzurinda sa rozhliadal po Európe, kde videl okolo seba aj oveľa starších štátnikov, ktorí boli stále na vrchole (v tejto súvislosti rád spomínal večného Silvia Berlusconiho), preto mu všetky tie vŕtavé otázky pripadali nepatričné a nespravodlivé.

No pre novinárov, verejnosť aj väčšinu vlastných voličov pôsobil po každej kyslej odpovedi ako mocou posadnutý človek, ktorý sa nevie odlepiť od stoličky. A prenechať konečne priestor neopozeraným tváram.

Dzurinda sa však v tomto nechal viesť normálnym pudom vrcholových politikov: ani žiaden nemecký kancelár neodišiel z vrcholu dobrovoľne, ale po trpkej politickej porážke. Helmut Kohl bol asi jediný, kto v roku 1998 veril, že sa stane po piatykrát kancelárom, no pud bol silnejší a Kohl kráčal v ústrety volebnému debaklu. „Dzurindovské“ inštinkty dnes vedú vo Francúzsku Nicolasa Sarkozyho k tomu, aby opäť kandidoval na post prezidenta, hoci je tiež nepopulárny a na rováši má ešte väčšie škandály než slovenský expremiér (ale vďaka tomu, že jeho súpermi sú Hollande a Le Pen, môže vyhrať).

Prečo je Merkelová ako nesmrteľná

Argument opozeranosti a starých tvárí, o ktorom u nás počuť tak často, účinkuje v Nemecku oveľa menej. Nie je to tým, že by nemeckí politici boli celkom čistí a bez káuz. Schäuble prevzal v polovici 90. rokov od obchodníka so zbraňami v obálke čierne peniaze, 100-tisíc mariek, ktoré sa nikdy neobjavili v účtovníctve CDU.

Aj vďaka tomu sa napokon Kohlovou nástupkyňou stala Merkelová, a nie Schäuble, no dnes je to už dávno zabudnutá kauza, ktorú už populárnemu ministrovi financií nikto nepripomína. Keď tak naposledy spravil na vládnej tlačovke jeden holandský novinár, v nemeckých médiách sa rozpútala diskusia, prečo by si tamojší novinári takúto trúfalosť nedovolili a či nie sú ku svojim politikom so šedinami až príliš úctiví.

Dôvody dlhšej životnosti nemeckých politikov sú však určite hlbšie. Nesporne sú aj na strane médií, kde bežne pracujú o jednu či dve generácie starší novinári než u nás, ktorým politik vo veku 50 rokov a viac nepripadá neprimerane starý. Ďalej je tu sila vzorov, Konrad Adenauer, s ktorým sa spája éra nemeckého hospodárskeho zázraku, sa stal kancelárom ako 73-ročný a vládol ďalších 14 rokov.

A tiež je tu v Nemcoch zakorenená túžba po stabilite. Dnes 34-ročný (západný) Nemec zažil za svoj život len troch kancelárov. Po stabilite túžia, samozrejme, aj Slováci a ďalší Stredoeurópania, ale za tých 30 rokov sa tu toho zomlelo priveľa na to, aby ktorýkoľvek toppolitik mohol držať krok a dych s Angelou Merkelovou.

Keď Merkelová onedlho oznámi, že sa chce stať po štvrtýkrát kancelárkou, bude mať veľkú šancu, že sa ňou opäť stane. To by znamenalo, že bude vládnuť nepretržite od roku 2005 do roku 2021, teda celých šestnásť rokov, čo je o dva roky dlhšie než Konrad Adenauer a rovnako dlho ako Helmut Kohl.

Merkelová sa tak správa podľa rovnakých inštinktov politika, ako svojho času Dzurinda. Len jej to akosi stále vychádza.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo