Kde sa to celé s tými alibistami začína

Kde sa to celé s tými alibistami začína

Profimedia.sk

Na začiatku celého reťazca stoja helikoptéroví rodičia, ktorí frustrujú svoje deti neustálym obletovaním. Super rodičia musia mať super deti.

­Súkromná chlapčenská katolícka stredná škola v Arkansase začne prichádzajúci školský rok s nezvyklou tabuľou pri svojich vstupných dverách. Bude na nej napísané toto:

„Ak ste priniesli svojmu synovi zabudnutú domácu úlohu, obed, knihu či pomôcky alebo niečo iné, prosím, otočte sa a odíďte. Váš syn sa tak naučí riešiť si svoje problémy bez vás.“

Foto: Catholic High School for Boys in Little Rock, Arkansas

Helikoptéroví

Debatovať o tom, aká výchova je tá správna, je príliš veľké sústo pre tento článok. Na to vytvárame priestor v chystanej rubrike Rodina, pre ktorú ešte zháňame vašu podporu.

V tomto článku si chceme všimnúť niečo iné. V poslednom období sa veľa hovorí o tom, že západná spoločnosť, respektíve nezvykle veľká časť prechádza obdobím odmietania existujúcich štruktúr a pravidiel. Dokonca proti ním rebeluje. Odmieta tradičnú politiku, rastú preferencie nekonštruktívnych strán, po globalizačnom trende nasleduje vzostup národného myslenia.

Podobným postmoderným otrasom však neprechádza len politika, ale aj ďalšie oblasti nášho života. Jednou z nich je aj reaktívny pohľad, ktorý sa začína objavovať pri téme výchovy detí či vyučovania mladých ľudí.

Za posledných tridsať rokov rady o výchove valcovali argumenty o tom, ako deti potrebujú najmä slobodu, priestor pre vyjadrenie sa, bezvýhradnú podporu, sprevádzanie a starostlivosť rodičov. Do toho celého sa vniesol prvok úspechu za každú cenu, snaha „vyrobiť“ lepšie, šikovnejšie a úspešnejšie dieťa, ako sú tie ostatné.

Na Západe tak vznikol nový typ rodičovstva, ktorý dostal prezývku helikoptérové rodičovstvo. Teda snaha rodičov byť neustále blízko pri svojich deťoch, neustále im pomáhať prekonávať ťažkosti, s ktorými sa stretávajú, organizovať im množstvo aktivít a tak ich posúvať na ceste k lepším výkonom. Vychádza sa z premisy, čím aktívnejší rodič, tým lepší rodič.

Postupne, ako generácia takto vychovaných detí prichádza na univerzity či na trh práce, je možné tento štýl bilancovať.

Ako to dopadlo

Polemika na tému helikoptérových rodičov trvá už dlhšie, na výchovu má predsa každý nejaký názor. No časom sa od dojmov dostáva k faktom.

Pred pár týždňami vzbudila rozruch štúdia, ktorú možno považovať za metodologicky najzaujímavejšiu, aká na túto tému dosiaľ vznikla. Výskum sa robil päť rokov a bol založený na relatívne jednoduchom koncepte: Na jej začiatku vedci nechali deti (vtedy sedemročné), aby riešili klasické puzzle. Rodičia nemali zakázané pomáhať. Deti potom rozdelili do skupín podľa toho, ako aktívne ich rodičia zasahovali do ich snahy. Či stále, alebo až keď si deti nevedeli dať rady, alebo vôbec. A následne počas päťročného obdobia sledovali, ako sa deti stavajú k životu.

Výsledok bol opačný, ako by si helikoptéroví rodičia želali – ich deti si podľa štúdie menej veria, sú prehnane sebakritické, trpia depresiami a samovražednými myšlienkami. Zdieľať

Výsledok bol opačný, ako by si helikoptéroví rodičia želali – ich deti si podľa štúdie menej veria, sú prehnane sebakritické, trpia depresiami a samovražednými myšlienkami. Viac sa báli vlastného zlyhania, riskovania a skôr sa spoliehali na pomoc zvonka. (Sumár štúdie tu.)

Prečo študenti berú tabletky

Štúdia je len príspevkom do stále intenzívnejšej debaty o tom, ako vychovávať deti a mladých ľudí. A je dôvod o tom debatovať. Americkí školskí psychológovia debatujú na tému rastu podielu mladých ľudí na školách, ktorí majú psychické problémy či ťažšie sa vyrovnávajú s novým prostredím.

Julie Lythcott-Haims, bývalá dekanka na Standford University, dlhodobo druhej najlepšie hodnotenej univerzity na svete a najlepšej univerzity v oblasti informačných technológií, sa preto rozhodla, že sa fenoménu dôsledkov helikoptérového rodičovstva povenuje dôslednejšie. Ako dekanka mala totiž na starosti práve prvákov na univerzite, bola takzvaným „dekanom pre nováčikov“.

Podľa nej vždy platilo, že študenti, ktorí sa dostali na Standfordskú univerzitu, boli tí najlepší v krajine, pokiaľ išlo o akademické zručnosti. No každým rokom pribúdalo tých, ktorí sa o seba nedokázali postarať, hovorí Julie Lythcott-Haims.

Rovnako bolo vidieť, že rodičia sú stále viac a viac zapojení do ich životov, cez deň im viac ráz volávajú a snažia sa im pomôcť, kedykoľvek sa objavia problémy.

Usilovne sa snažia, aby ich deti dosiahli úspech a zároveň ich intenzívne chránia pred zlyhaním a bolesťou. To im síce pomôže získať skvostné akademické životopisy, no oberá ich to o možnosť zistiť, čo sa im páči, čo by radi robili a ako plávať svetom, dodáva bývalá dekanka.

Čo je s mladými po škole

Nástup generácie mladých ľudí, ktorí sa boja zlyhania a nekomfornosti, začína byť viditeľný aj vo veľkých štatistikách. Súčasná generácia Millenials, teda ľudí narodených po roku 1980, je menej riskujúca, ako tie pred ňou. Jej krédom je hlavne neurobiť chybu, nebyť tým, ktorý bol mimo. V tomto sa výrazne líši od prechádzajúcich dvoch generácií, povojnovej a revolučnej. Tie si chceli robiť všetko po svojom, boli tvrdohlavejšie, menej konformné.

Autor knihy Generations Neil Howe tvrdí, že v súčasnej generácii je zakorenené niečo hlboko riziko-averzné. Zatiaľ čo generácia X (narodení v rokoch 1960 – 1980) prišla do aktívneho veku v oveľa ťažšej ekonomickej situácii, ako je tá dnešná, zareagovala presne opačne. Rozhodla sa vziať osud do vlastných rúk, vrhnúť sa do toho po svojom. Deti milénia chcú byť vnútri, chcú mať bezpečnosť a chcú, aby sa o ne niekto staral, zistil Howe.

K téme: Keď alibisti ovládnu open-space Zdieľať

Ešte tvrdšie ich zhodnotil komentátor Washington Post Fareed Zakaria: Mladí ľudia sa obliekajú ako podnikatelia zo Silicon Valley, divoko spotrebúvajú technologické novinky a hovoria o prevratných technológiách. No potom idú a zamestnajú sa v Goldman Sachs, McKinsey a Google. Je to riziko-averzná generácia.

Zatiaľ čo technológie sú pre mladú generáciu kyslíkom, podstúpenie rizika je pre ňu oxidom uhličitým, skonštatoval zasa biznis magazín Inc., ktorý sa zvlášť zameriava na príbehy rýchlo rastúcich firiem.

Denník Wall Street Journal si napríklad všimol, že dnešní mladí ľudia si oveľa menej trúfajú zakladať vlastné firmy, ako bolo zvykom.

Univerzitné prostredia

Zdá sa, že iným dôsledkom prehnaného rodičovského ochranárstva je aj znížená schopnosť mladých ľudí konfrontovať sa s inými názormi. Tak ako majú problém zžiť sa s novým, odlišným prostredím po nástupe na univerzity, majú problém aj s inými názormi. 

Keďže univerzitné prostredie je s veľkou prevahou ľavicové, odpor sa prejavuje najmä voči konzervatívnym postojom.

Komentátori najvýznamnejších svetových denníkov s obavou hovoria o trende na univerzitách, kde sa čoraz častejšie protestuje proti polemike s predstaviteľmi odlišných názorov. Študenti vypisujú petície či aktívne bránia takýmto podujatiam.

Všimol si to v našom nedávnom rozhovore aj člen bankovej rady Národnej banky Slovenska Ľuboš Pástor, ktorý je zároveň profesorom finančnej ekonómie na Chicagskej univerzite. „Celkovo cítiť, že pribúda prípadov, kde sa akoby univerzity snažia chrániť študentov pred nejakým typom názorov, ktoré im môžu byť nepríjemné. Objavilo sa až nepríjemne veľa prípadov, keď univerzita pozvala niekoho, aby prejavil svoj názor, ktorý nebol mainstreamový, ale určite nebol extrémistický. A študenti proti tomu štrajkovali. Tomu vôbec nerozumiem,“ tvrdí Pastor.

 Ľuboš Pástor.

Hoci sa pri tejto debate najčastejšie spomína ako dôvod vedenie a zmenený charakter univerzít, podľa komentátora Jonaha Goldberga, ktorý písal pre najvýznamnejšie americké denníky a magazíny (The New Yorker, The Wall Street Journal, Slate), sa však samotný charakter univerzít nezmenil. „Lamentácie o ideologickom smerovaní univerzít tu boli aj pred dvadsiatimi piatimi rokmi.

K téme: Keď lúzri ovládnu univerzity Zdieľať

Čo sa zmenilo, sú študenti a to, ako vychováme deti. Symbolom toho je vzostup helikoptérového rodičovstva. Vychovávame milióny detí, aby boli bystré a milé, no aj krehké. „No čo sa stane, ak tieto jemné malé kvety pošleme do života? Necítia sa isto a požadujú bezpečnejšie miesta.“ Odtiaľ je potom už len krok k pretlaku politickej korektnosti, hovorí Jonah Goldberg.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo