Ak zlyhá učiteľ, zlyhajú aj ďalšie inštitúcie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ak zlyhá učiteľ, zlyhajú aj ďalšie inštitúcie

Rozhovor s učiteľom Martinom Regulim o tom, ako sa učí na škole, kde väčšinu žiakov tvoria Rómovia.

Martin Reguli pochádza z Oravy a na východ Slovenska sa priženil. Učil na stredných školách v Prešove, dnes pôsobí na základnej škole v Šarišských Bohdanovciach neďaleko Prešova. Vyučovanie rómskych detí považuje za veľkú pedagogickú výzvu a využíva pri ňom vlastnú metódu, ktorá mu pomáha udržať ich pozornosť. 

Učíte na základnej škole, kde väčšinu žiakov tvoria Rómovia. V čom je najväčší rozdiel oproti iným školám?

Veľmi rýchlo zistíte, že nemôžete počítať s takými vecami, ako je domáca úloha, že v rómskej triede neexistuje niečo ako ctižiadostivosť. Alebo šanca, že žiaci sa budú navzájom „ťahať“. Toto nefunguje, pretože vzdelanie nie je komodita, ktorá by v rómskej komunite mala vysokú hodnotu.

Neťahajú rómskych žiakov aspoň ich nerómski spolužiaci?

Priemer v triede je taký nízky, že ak sa tam aj vyskytne jednotkár, dvojkár, to prostredie ho má tendenciu zvalcovať. Je ťažké urdžať takéhoto žiaka v kondícii, aj keď sa o to človek snaží. Vplyv prostredia je silný faktor.

Ak sa väčšina spolužiakov zaujíma o veci, ktoré nie sú príliš intelektuálne, tak aj ten jednotkár, dvojkár sa im prispôsobuje. Sme sociálne bytosti. S tým nič neurobíme.

Čo s tým môže učiteľ robiť? Ako sa dá to takejto triedy priniesť elementárna súťaživosť a motivácia?

Je to vážny problém, ktorý musí každý učiteľ riešiť po svojom. Ale riešiť ho musí, pretože keď v triede tieto veci dlhodobo nefungujú, učiteľ odchádza po hodine frustrovaný.

Aké riešenie sa osvedčilo vám?

Moja metóda spočíva v tom, že sa počas hodiny detí veľa pýtam. Vytváram im testy, nie sú to však typické klasifikačné, ale výkladové texty. Štruktúra otázok kopíruje istý myšlienkový sled, ktorý prebieha v mojej hlave pri riešení daného problému tak, aby sa žiak dostal tam, kde som ja.

Žiaci na týchto dvanásť až pätnásť otázok počas hodiny odpovedajú a okamžite dostávajú prostredníctvom počítača spätnú väzbu.

Učíte slovenský jazyk. Povedzte príklad, ako takýto test vyzerá.

Zoberme si taký triviálny problém – vzory podstatných mien. Keďže mám pred sebou žiakov, ktorí sa doma nepripravujú, dávam im najskôr krížové otázky, ktorými si ujasnia, že existujú štyri vzory v mužskom, štyri v ženskom a štyri v strednom rode. 

V podstate dostávajú stále tu istú otázku, vymenuj mi vzory v mužskom, ženskom a strednom rode. Neustále to však kombinujem, dostávajú príležitosti na rozhodovanie, pýtam sa ich, aby označili, čo tam nepasuje alebo čo chýba. Keďže bez tohto základu sa nepohneme, vyžadujem stopercentnú úspešnosť v teste.

Až keď 80 percent žiakov v triede urobí test na sto percent, posúvame sa ďalej. Ďalšiu hodinu venujeme tomu, aby si v každom rode vedeli položiť otázku, ktorá tie štyri možnosti rozdelí na dve. V mužskom rode riešia problém, či ide o životné alebo neživotné podstatné meno. Takýmto spôsobom začnú rozmýšľať. A o to mi ide.

Všetko to prebieha prostredníctvom počítača?

Áno. Každý sedí za počítačom, odpovedá na testové otázky a ja to celé pozorujem. Počas výkladových testov prechádzame časť otázok spoločne, ale keď by už mali byť schopní uvažovať o danej problematike sami, nechám ich niekoľko úloh vyriešiť bezo mňa.

Všetky deti majú, samozrejme, aj zošit a robia si klasické poznámky. Keď im potom dám klasifikačný test, aby som preskúšal ich vedomosti, tak sa neboja, lebo sú už pripravené. Taký štvorkár, päťkár klasickú písomku navonok ignoruje a nenapíše z frajeriny ani čiarku alebo je celý vystresovaný. Pri tomto systéme učenia sú deti skúšané stále, preto prežívajú skôr akési príjemné napätie, chcú niečo dokázať, chcú byť lepší ako iní, ale nezažívajú ten typický stres z písomky.

Prestáva byť pre mňa senzáciou, že rómske dieťa má lepší výsledok ako najlepší žiaci z majority. Po troch rokoch, čo to takto robím, dokážem s niektorým rómskymi žiakmi viesť odbornú debatu. Sledujú ma, a ak urobím chybu, dokážu ma na ňu upozorniť a aj zdôvodniť, prečo to má byť inak. To som predtým nezažíval. Je to tým, že deti dostávajú prostredníctvom počítača spätnú väzbu, ktorá spevňuje štruktúru ich vedomostí. 

Váš systém je teda založený na tom, že deti permanentne testujete, čím ich vlastne motivujete.

Je to veľká pomoc na udržanie ich pozornosti. Očakávajú výsledok a už to je veľmi motivujúce.

Tie testy si pripravujete sám?

Áno. Je to časovo náročné, pripravujem sa každý deň. Keďže učím v dvoch rôznych ročníkoch, musím vytvoriť dva testy. Jeden mi trvá približne hodinu. Vidím však u žiakov posun a viem, že žiak, ktorý spolupracuje, sa o dva roky dokáže k nejakému problému vecne vyjadrovať, pretože začne kriticky rozmýšľať nielen na mojom predmete. To je napokon základ vzdelávania.

Ako dlho už používate túto metódu?

Tretí rok. Počas týchto rokov vzniklo vyše 500 testov. Každý má spravidla 12 až 15 úloh. 

Čo by ste označili za najväčší merateľný úspech?

To, že žiak, ktorý mal v diktáte tridsať a viac chýb, ich dnes urobí len trinásť, pričom tretina z nich vyplýva z toho, že doma sa rozprávajú po rómsky. Zrazu sa dá po ňom prečítať sloh a opravovať diktát. 

Čo na túto vašu metódu hovoria vaši kolegovia?

Veľa som o nej nerozprával. Som im vďačný, že tolerujú moje okupovanie počítačovej učebne. Nie každý učiteľ ju môže mať k dispozícii tak dlho ako ja. Využívam ju minimálne tri hodiny každý deň a cítim, že tým kolegov aj trochu obmedzujem. Chvalabohu mi to zatiaľ tolerovali. Ale pravda je, že  presne nevedia, o čom ten môj systém učenia je. Hlbšie som sa o tom bavil len s jednou kolegyňou.

 Možno to niekomu znie beznádejne, ale verím, že o takých desať rokov už hodnota vzdelania presiakne aj do tohto prostredia. Zdieľať

V súvislosti so vzdelávaním Rómov z osád sa veľa hovorí, že školy by im mali zabezpečiť celodenný program, veľa mimoškolských aktivít, aby v osadách a patologických komunitách trávili čo najmenej času. Je to cesta?

Pre deti z problemových prostredí je to dôležité, ale nemôže to byť jediná cesta. Škola je predovšetkým miesto, kde majú dostať vzdelanie, miesto, kde ich máme naučiť rozmýšľať. Možno to niekomu znie beznádejne, ale verím, že o takých desať rokov už hodnota vzdelania presiakne aj do tohto prostredia.

Zlepšenia netreba čakať zo dňa na deň. Lenže pokroky sú viditeľné, ešte pred desiatimi rokmi bol problém deti z osád vôbec dostať do školy. Dnes už to, až na niekoľko výnimiek, problémom nie je. My učitelia tie drobné pozitívne zmeny vidíme, aj keď ich často nedokážeme odkomunikovať. Ale posun k lepšiemu existuje.

Niekedy sa v súvislosti so vzdelávaním Rómov objavuje aj myšlienka internátnych škôl. Čo si o nich myslíte?

Je to také náročné na pedagogický personál, že je to nereálne. Možno nejaká nadácia alebo súkromný subjekt by jednu takúto školu dokázal prevádzkovať, ale celoplošne si to neviem predstaviť.

Myslíte to tak, že by sa pre takéto školy nenašli učitelia?

Áno. Navyše si myslím, že odlúčenie detí od rodičov, špeciálne rómskych detí, by spôsobilo ešte väčšie problémy, ako vidíme dnes. V tomto som skeptik. Asi aj preto, že vidím, aké náročné je s nimi prežiť jedno dopoludnie. Koľko prípravy to stojí, aby to malo nejaký pozitívny efekt. Robiť im ešte program popoludní?

Podľa mňa by to skĺzlo do rutiny a fungovalo podobne ako v detských domovoch. Nemali by sme brať deti od rodičov, ale skôr sa snažiť meniť rozmýšľanie týchto rodín. To je jediná cesta, ktorá môže priniesť nejaké trvalé výsledky.

Ale aj celodenný program na školách v obciach, kde sú v osady, je pre pedagogický personál náročná výzva. 

Nenormálne náročná. Tiež sme mali projekt, v rámci ktorého sme sa deťom venovali aj popoludní. Prvé tri mesiace to bolo pre nich niečo nové. Dostali zadarmo desiatu, rôzne pomôcky, hrali sa hry. Ale hra a zábava sa preje. Keď budete mať každý deň zábavu s plným servisom, tak vás to prestane baviť. To nie je cesta.

Učiteľ je prvý v teréne, ak zlyhá, tak za ním zlyhajú aj všetky ďalšie inštitúcie. Zdieľať

Čo je potom cesta?

Aby tieto deti začali rozmýšľať, niečo chcieť. A musia sa naučiť, že to chvíľu trvá. Toto by sme ich mali vedieť naučiť.

Keď im len tak niečo dávate, tak tým začnú pohŕdať. Keď budú niečo chcieť, dá sa s nimi pracovať. Jedno z našich detí zatúžilo byť drevorubačom a všade kreslí motorové píly. Je to zaujímavé, ale odkedy sa takto prejavuje, kolegovia o ňom na poradách hovoria, že začalo pracovať na hodinách. Pochopilo, že chce niečo dosiahnuť.

Toto je kľúčová úloha učiteľa. On je prvý v teréne, ak zlyhá, za ním zlyhajú aj všetky ďalšie inštitúcie. Učiteľ, ak chce, vie týmto deťom najlepšie pomôcť. Preto by sa mala pozornosť upriamiť na neho a mali by sa dať bokom všelijaké exotické experimenty. Tie nebudú fungovať. Treba pomôcť vyrásť osobnostiam medzi učiteľmi a nedeptať ich zbytočnou administratívou a strachom z nezmyselných príkazov. A tiež nepúšťať do školstva zbytočné vedľajšie vplyvy.

Čo tým myslíte?

Nie učiteľ je dnes ten, kto povie, že nejaký žiak má problém s písaním, lebo má dyslexiu. Nie. O týchto veciach rozhoduje psychológ. Človek, ktorý takého žiaka vidí prvýkrát v živote, možno pol hodiny, ale vyslovuje súd, ktorý sa potom s týmto dieťaťom vezie celý život.

V mnohých školách, kde je veľa Rómov, sa deje to, že Nerómovia dávajú deti do iných škôl. Je to aj prípad vašej školy.

Áno, boríme sa s tým a hľadáme spôsob, ako rodičov presvedčiť, že ich deti dostanú u nás rovnakú kvalitu ako v meste.

Boli ste už aspoň v jednom prípade úspešní?

Je to ťažké, pretože bojujete s verejnou mienkou. Funguje to tak, že ak dajú do mesta svoje deti susedia, tak ani ja nechecem vyzerať ako horší rodič a dám ich tam tiež. Každý triezvo uvažujúci rodič však vie, že je hlúposť, aby prvák cestoval do školy ráno o pol siedmej a vracal sa o tretej. To sa musí nejako prejaviť.

Mali sme prípad, že dieťa bolo na súkromnej škole, kde ho šikanovali spolužiaci, zhoršilo sa mu správanie, a keď sa vrátilo k nám, tak sa upokojilo. Mnohí rodičia by deti aj vrátili späť k nám, ale hanbia sa priznať, že urobili chybu. Baviť sa pri základnom vzdelávaní o nejakých super školách, je totiž trochu komické.

Rodičia sa však rozhodujú aj podľa nejakých porovnaní kvality škôl.

Veď áno. Sú to tie nešťastné rebríčky, na ktoré sa my učitelia veľmi hneváme. S tými dátami sa nenarába kompetentne. Vytvoriť konkurenčné prostredie medzi základnými školami má taký efekt, že vám majoritná populácia odíde do mesta a kvalita školy sa zníži.

To znamená, že keď sa postavíte pred katedru, môžete baliť kufre, pretože máte pred sebou žiakov, ktorí nemajú radosť z rozmýšľania, ale chcú to mať rýchlo za sebou. Pritom keby k nám chodili všetci, ktorí sa v tejto lokalite narodili, mala by škola inú úroveň.

Teraz to musíme pumpovať a stále jedným očkom pozerať po mestských školách, čo je ešte v našich silách urobiť, aby sme sa im podobali. To nie je dobrý stav.

Foto: TASR/ František Iván

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo