Kto môže na vodu reč napísať?

Dedičstvo a význam sviatku sv. Cyrila a Metoda súčasnú slovenskú spoločnosť rozdeľuje. Hlásia sa k nemu tak nacionalisti a národovci ako aj zástancovia zjednotenej Európy. Cyril a Metod sú národnými kruhmi chápaní ako protoštúrovci. Zdôrazňuje sa slovenská svojbytnosť, reč, národ. Na druhej strane Katolícka cirkev aj predstavitelia štátu si okrem národného aspektu všímajú a zdôrazňujú najmä ten európsky.

Ako vo svojej homílii na sviatok sv. Cyrila a Metoda spomenul spišský biskup Tondra, Cirkev pokladá solúnskych bratov popri Benediktovi z Nursie, Kataríne Sienskej, Brigite Švédskej a Terézie Benedikty od Kríža (Edith Steinovej) za spolupatrónov Európy. Proeurópsky sa v ten istý deň vyjadroval pri odhalení súsošia sv. Cyrila a Metoda v Komárne aj premiér Fico, keď súsošie označil „za symbol 21. storočia, symbol spolupatričnosti spojenej Európy“. No zatiaľ čo biskup Tondra videl kontinuitu cyrilometodejského dedičstva v zdôrazňovaní významu rodiny a škodlivosti liberalizmu, premiér Fico ju našiel aj v sociálno ekologických princípoch svojej ekonomickej politiky a v zásade, že podľa ústavy „štát je národný a spoločnosť je občianska“.

Odlišnosť interpretácií nabáda k otázke, ktorá z rôznych interpretácií je pravá a autentická. Dôležité je predsa inšpirovať sa skutočným odkazom, nie za odkaz podsúvať svoje vlastné inšpirácie. Zaujímavým kritériom pre posúdenie rozličných interpretácií môže byť krátka legenda z obdobia Veľkej Moravy „Život Konštantína“. Napriek tomu že sa jedná o legendu, jej obsah sa opiera o relevantné skutočnosti, preto jej hodnota nie je iba literárna ale aj historická. V jej svetle sa najmä na súčasných politických interpretáciách ukazuje niekoľko omylov. Nie národ a štát, ani sociálne istoty, ale evanjelium a filozofická múdrosť podporená ochotou diskutovať predstavujú skutočný odkaz solúnskych bratov.

Národný aspekt

Národovci hovoria, že Cyrilovi s Metodom vďačíme za našu slovenskú identitu. Oni k nám priniesli písmo, čím povzniesli náš jazyk na vyššiu kultúrnu úroveň a tým prispeli k formovaniu národa. Aj keď môže byť pravda, že Cyril s Metodom prispeli k formovaniu národa, prílišné zdôrazňovanie tohto aspektu odsúva do pozadia skutočné ciele ich misie. Solúnski bratia totiž neprišli do Nitry budovať slovenský národ, ale hlásať evanjelium v staroslovienskej reči. A nie to je najdôležitejšie, že išlo o staroslovienčinu, ale to, že išlo o evanjelium, ktoré sa má dostať k všetkým národom. Na námietku odporcov, že dôstojné Boha je chváliť ho iba tromi jazykmi a to hebrejsky, grécky a latinsky, Konštantín odpovedal: "Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné národy a kmene boli slepé a hluché?“ Misia Konštantína (Cyrila) a Metoda má univerzalistický náboj, keď prostredníctvom staroslovienčiny ako liturgického jazyka napĺňa evanjeliový výrok „Choďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium“ aj medzi Slovanmi.

Štátny aspekt

Nie Slovenská republika ani Európska únia ale Katolícka cirkev je nositeľkou identity solúnskych bratov. Konštantín nepreložil evanjelium do cudzej reči, aby vytvoril podhubie, z ktorého po tisícročnom útlaku vznikol sociálny štát. Konštantín vytvoril nové písmo preto, aby sa kresťanská viera šírila a uchovávala v jednote s Katolíckou cirkvou. Nie preto, aby si Slovania mohli zapisovať svoje mýty a povesti, a tak budovali svoje národno-štátne povedomie, ale preto, aby bolo možné sláviť v staroslovienčine liturgiu a vyhnúť sa herézam. Keď mu Byzantský cisár ponúkal misiu odpovedal podľa legendy takto:

"I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk." A povedal mu cisár: "Ded môj i otec môj a mnohí iní pátrali po tom, ale nič nenašli, ako to teda ja môžem nájsť?" Filozof povedal: "Kto môže na vodu reč napísať? A potom, nechcem byť nazvaný heretikom!"

Tam, kde ľudský jazyk veci prekrúti, pergamen stojí ako kritérium správnosti a pravosti. Konštantín pokladal šírenie viery bez pomoci jazyka daného národa za málo užitočné. Preto ak kontinuita, potom kontinuita v kresťanskej-katolíckej viere, nie v túžbe po vlastnom mieste na politickej mape.

Filozofický aspekt

Aj keď jedna zo slovenských univerzít sprítomňuje Konštantína ako filozofa, predsa len jeho filozofický status stojí v úzadí, keď Konštantín-Cyril je známejší skôr ako učenec, gramatik, misionár či rehoľník než ako filozof. A pritom jeho láska k múdrosti má čo povedať aj do súčasného problematického vzťahu rozumu a viery. Konštantín ako filozof miloval múdrosť, ktorá jednak približuje človeka k Bohu, keď ho učí „stať sa vlastnými skutkami obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“ a zároveň mu umožňuje dialóg a diskusiu v rámci rôznych svetonázorov.

Na rozdiel od veľkej časti modernej filozofie, ktorá vyčleňuje otázky o Bohu z oblasti rozumného, pre Konštantína filozofa rozum a viera nie sú nepriateľmi, ale harmonicky sa dopĺňajú. Viera sa nemá čo obávať dialektiky, teda rozumovej argumentačnej diskusie, naopak, má sa v nej osvedčiť, nakoľko oba poriadky rozumu aj viery sú Božím dielom a nemôžu si protirečiť. A v tomto zmysle má Konštantínovský filozofický odkaz čo povedať nielen mnohým súčasným slovenským filozofom a teológom, ktorí odvolávajúc sa na Kanta pokladajú otázky o Bohu za principiálne rozumovo nezodpovedateľné, ale aj všetkým ohlasovateľom evanjelia. Vernosť Konštantínovskej tradícii totiž znamená angažovanosť v argumentačnej diskusii. Tak ako sa on nebál diskutovať zo Židmi či Moslimami o pravej viere, aj dnes môže byť účinnejšie nielen kázať, že nové kultúrne trendy sú neprijateľné, ale aj učiť, ukazovať a dokazovať pravdu rozumovou argumentáciou.

Dedičstvo solúnskych bratov spočíva v prijatí evanjelia a láske k múdrosti. Pre Slovensko ako aj pre Európu sú ich patronát a oslava zmysluplné v tej miere, v akej chápeme kresťanstvo a Katolícku cirkev ako rozhodujúce činitele pre naplnený život nášho národného či politického spoločenstva. Lebo zmysluplnosť osláv sviatku sv. Cyrila a Metoda dostáva plný význam až s prijatím kresťanskej viery, tak ako ju ohlasuje Katolícka cirkev.

V tejto skutočnosti pramenia rozpaky nad spôsobmi slávenia tohto sviatku a rozdielnymi interpretáciami jeho významu. Na Slovensku, tak ako aj v Európe, prebieha zápas medzi svetom kresťanstva a svetom, ktorý už kresťanstvu - a vlastne akémukoľvek náboženstvu - neverí, že môže byť dôležitou podmienkou dobrého života a spásy človeka. Dobrý život podľa súčasnej kultúrnej a politickej elity, ako aj väčšiny spoločnosti, nemá objektívne kritériá. Keďže všetky názory na dobrý život sa pokladajú za rovnocenné, neexistuje vzor dobrého života, ktorý by bol záväzný pre všetkých. Preto štátne oslavy sviatku vierozvestcov pôsobia tak pokrytecky a neautenticky. Kým politici rečnia pri pamätníkoch, ľudia idú radšej do záhradky alebo na výlet.

Reálna spomienka a oslava je preto dnes možná iba v Katolíckej cirkvi. Od nej, od jej autentickej a presvedčivej interpretácie podporovanej praktickým konaním spoločenstva veriacich, záleží životaschopnosť a zmysluplnosť cyrilometodejského odkazu.

Juraj Šúst
Autor pôsobí na Kolégiu Antona Neuwirtha.

Foto: Flickr.com, wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo