Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
29. august 2016

Ešte o Povstaní (Ján Zambor)

Povstalecké námety sa premietli aj do poézie. Uverejňujeme báseň Jána Zambora, ktorá si pri dnešnom výročí zaslúži opäť pozornosť.
Ešte o Povstaní (Ján Zambor)

Nástup dobrovoľníkov do SNP (Foto: repro TASR/Jozef Ďurník)

Ján Zambor
Ešte o Povstaní
   Z rozhovoru dedinských žien
 

Na pomníčku obetiam Povstania v Bielom Potoku
je iba osem mien.
A koľké by tam bolo treba pripísať.
Ani by sa nepomestili.

Haniku Kubinovie skosilo, keď v Kŕčoch kopala švábku.

Máriu Flochovú zabila mína vo dvore,
keď s deckom utekala do pivnice.

Justíne Mišíkovej zasiahlo dievča,
vybehla k nemu, ranilo ju do brucha –
nedostala sa z toho. A druhú dcéru
jej zabilo pri Dunaji, čo tečie spod Ostrého.

Jozefa Baranca ranilo pri dome,
keď vyšiel na potrebu. Zomrel o dva dni.

Starú Stehlíkovú to chytilo v maštali.

Aj chlapca Janovcovie zabilo –
jedenásťročného Vlada.

Sami zbili truhlu, pochovali ho bez farára
na krytom mieste pri kostole pod lipou.

Johanu Rajtkovú v druhom stave
(hrdo si viedla, otca mala v Amerike)
ranilo do boka vo Vlkolínci, keď vybehla z domu.
Na nosidlách ju zniesli do Trlenskieho.
Zomrela v Korytnici aj s dieťaťom.
A nato i jej matka, chorá na srdce.

Virgíne Bartošovie sa v senníku narodilo malé,
aj tam dodýchalo.

A iní...
Koľko sveta!

Zato lásky bolo medzi nami viac ako teraz.

Ešte aj kravy, kone, prasce,
tak sa ti to k človeku túlilo,
všetko sa držalo okolo nás.

Hvízdali gule,
šľahali červené hady,
trieskalo to,
no hocikde ťa prichýlili.

Švábky si odkopal, kde bolo bližšie.

A v dedine nevyzradili nikoho.

Človek zabúda...
Ale mohol Berco Mišík zabudnúť
na svoju odvtedy chromú nohu?

Strach, ktorým sme nasiakli,
sa z nás už nikdy celkom nestratí.

Ja som bola ešte dievča.
Vybehla som zo senníka
a vtom doň šľahol šrapnel.
Strašne som sa zľakla.
Od tých čias sa bojím aj hrmenia.

A ja s jedným batôžkom pred sebou,
s druhým na chrbte
po všetkých tých grúňoch,
aj v noci, cez horu, stráže.
V Lúžnej som zľahla,
v dreveničke na vyšnom konci,
dve týždne prv.

A minule dcéra vraví:
Povstanie? Taká otrepaná téma.

Ak o ňom zaznie slovo z nehodných úst,
nezmení, čo sa vskutku stalo.

Bola to hrôza. Bohchráň...

Tento národ si však vydobyl trocha hrdosti.
 

Vyberieme sa na Ostrô.
Po tých schodoch z koreňov...


Báseň Ešte o Povstaní vyšla v mojej zbierke Plné dni (1988). Rok predtým i rok potom ju uverejnili aj ústredné periodiká, po novembri 1989 regionálne ružomberské noviny. Môj záujem o túto tému nemal nič spoločné s dobovým konjukturalizmom. Báseň má vo veľkej miere faktografický ráz, čo súvisí aj s tým, že mi pri jej písaní veľmi záležalo na autentickosti výpovede. Premietlo sa to aj v jazyku textu. Vznikla preto, že ma rozprávanie belopotockých žien (mojej testinej a jej príbuzných a priateliek) na povstaleckú tému silne oslovilo, i preto, že som optiku zameranú na obete z radov civilistov a na trvajúce rezonancie prežitého utrpenia vnímal v rámci tvarovania povstaleckej témy ako nedostatočne umelecky využitú. Text voľne nadväzuje na báseň Rozstrieľané stromy s podtitulom Ostrô, ktorá vyšla v mojej knižnej lyrickej prvotine Zelený večer (1977) a reflektuje stopy povstaleckých udalostí v krajine. Básne mi nedávno pripomenul doktorand na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, literárny kritik Matúš Mikšík, ktorý ich zahrnul do svojej odbornej sondy do slovenskej vojnovej poézie, takže azda nemusia byť cudzie ani mladším čitateľom.

Inzercia

Odporúčame

Neželaní cudzinci

Neželaní cudzinci

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z pozoruhodnej knihy o osudoch našich predkov, ktorí migrovali zo Spiša, Bukoviny, ale najmä z Haliče do Ameriky.