Ešte o Povstaní (Ján Zambor)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ešte o Povstaní (Ján Zambor)

Nástup dobrovoľníkov do SNP (Foto: repro TASR/Jozef Ďurník)

Povstalecké námety sa premietli aj do poézie. Uverejňujeme báseň Jána Zambora, ktorá si pri dnešnom výročí zaslúži opäť pozornosť.

Ján Zambor
Ešte o Povstaní
   Z rozhovoru dedinských žien
 

Na pomníčku obetiam Povstania v Bielom Potoku
je iba osem mien.
A koľké by tam bolo treba pripísať.
Ani by sa nepomestili.

Haniku Kubinovie skosilo, keď v Kŕčoch kopala švábku.

Máriu Flochovú zabila mína vo dvore,
keď s deckom utekala do pivnice.

Justíne Mišíkovej zasiahlo dievča,
vybehla k nemu, ranilo ju do brucha –
nedostala sa z toho. A druhú dcéru
jej zabilo pri Dunaji, čo tečie spod Ostrého.

Jozefa Baranca ranilo pri dome,
keď vyšiel na potrebu. Zomrel o dva dni.

Starú Stehlíkovú to chytilo v maštali.

Aj chlapca Janovcovie zabilo –
jedenásťročného Vlada.

Sami zbili truhlu, pochovali ho bez farára
na krytom mieste pri kostole pod lipou.

Johanu Rajtkovú v druhom stave
(hrdo si viedla, otca mala v Amerike)
ranilo do boka vo Vlkolínci, keď vybehla z domu.
Na nosidlách ju zniesli do Trlenskieho.
Zomrela v Korytnici aj s dieťaťom.
A nato i jej matka, chorá na srdce.

Virgíne Bartošovie sa v senníku narodilo malé,
aj tam dodýchalo.

A iní...
Koľko sveta!

Zato lásky bolo medzi nami viac ako teraz.

Ešte aj kravy, kone, prasce,
tak sa ti to k človeku túlilo,
všetko sa držalo okolo nás.

Hvízdali gule,
šľahali červené hady,
trieskalo to,
no hocikde ťa prichýlili.

Švábky si odkopal, kde bolo bližšie.

A v dedine nevyzradili nikoho.

Človek zabúda...
Ale mohol Berco Mišík zabudnúť
na svoju odvtedy chromú nohu?

Strach, ktorým sme nasiakli,
sa z nás už nikdy celkom nestratí.

Ja som bola ešte dievča.
Vybehla som zo senníka
a vtom doň šľahol šrapnel.
Strašne som sa zľakla.
Od tých čias sa bojím aj hrmenia.

A ja s jedným batôžkom pred sebou,
s druhým na chrbte
po všetkých tých grúňoch,
aj v noci, cez horu, stráže.
V Lúžnej som zľahla,
v dreveničke na vyšnom konci,
dve týždne prv.

A minule dcéra vraví:
Povstanie? Taká otrepaná téma.

Ak o ňom zaznie slovo z nehodných úst,
nezmení, čo sa vskutku stalo.

Bola to hrôza. Bohchráň...

Tento národ si však vydobyl trocha hrdosti.
 

Vyberieme sa na Ostrô.
Po tých schodoch z koreňov...


Báseň Ešte o Povstaní vyšla v mojej zbierke Plné dni (1988). Rok predtým i rok potom ju uverejnili aj ústredné periodiká, po novembri 1989 regionálne ružomberské noviny. Môj záujem o túto tému nemal nič spoločné s dobovým konjukturalizmom. Báseň má vo veľkej miere faktografický ráz, čo súvisí aj s tým, že mi pri jej písaní veľmi záležalo na autentickosti výpovede. Premietlo sa to aj v jazyku textu. Vznikla preto, že ma rozprávanie belopotockých žien (mojej testinej a jej príbuzných a priateliek) na povstaleckú tému silne oslovilo, i preto, že som optiku zameranú na obete z radov civilistov a na trvajúce rezonancie prežitého utrpenia vnímal v rámci tvarovania povstaleckej témy ako nedostatočne umelecky využitú. Text voľne nadväzuje na báseň Rozstrieľané stromy s podtitulom Ostrô, ktorá vyšla v mojej knižnej lyrickej prvotine Zelený večer (1977) a reflektuje stopy povstaleckých udalostí v krajine. Básne mi nedávno pripomenul doktorand na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, literárny kritik Matúš Mikšík, ktorý ich zahrnul do svojej odbornej sondy do slovenskej vojnovej poézie, takže azda nemusia byť cudzie ani mladším čitateľom.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo