Neželaní cudzinci

Neželaní cudzinci

Foto: vydavateľstvo Absynt

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z pozoruhodnej knihy o osudoch našich predkov, ktorí migrovali zo Spiša, Bukoviny, ale najmä z Haliče do Ameriky.

O tomto okamihu sníval Mendel Beck celé roky. Snoval plány a znova ich zavrhoval, v novinách pozorne čítal inzeráty cestovných agentúr pre lodnú dopravu, radil sa s priateľmi a známymi, nastražoval uši a usiloval sa zapamätať si všetko, čo ten-ktorý navrátilec rozprával o Amerike, živote v New Yorku a mrakodrapoch, kde žije toľko ľudí ako v celej haličskej dedine, takže susedia sa ani nepoznajú po mene.

Ulice sú také dlhé, že im nevidno koniec. A neustále sú plné ľudí, ktorí sa tlačia a kričia v najrôznejších jazykoch, niektorí sú čierni ako noc, tvár aj ruky, a všetci sa kamsi ponáhľajú, všetci zdanlivo bezcieľne bežia.

Mendel Beck do seba nasal ich príbehy, svedomito sporil, grajciar ku grajciaru, kadečo si odoprel, až napokon zhromaždil dosť peňazí na plavbu za oceán. S priateľom Abrahamom Feldom a troma ďalšími mladíkmi vyrazil štvrtou vlakovou triedou do Przemyślu, z Przemyślu do Krakova a odtiaľ do Osvienčimu. So všetkými prestupmi a čakaniami trvala cesta celý deň. O svojich plánoch muži cestou ani nemukli, hoci sa ich viacerí ľudia pýtali, kam mieria, vždy reagovali vyhýbavo, nič nehovoriacimi odpoveďami. Na stanici v Krakove si dávali bacha na policajtov a vyhýbali sa im širokým oblúkom.

V Osvienčime naproti stanici, v hoteli de Zator, v pobočke hamburskej agentúry, si zakúpili lodné lístky. Odprevadil ich tam územčistý mladý muž, ktorý ich doviedol až ku dverám a nespustil z nich oka, akoby sa bál, že si svoj zámer počas krátkej prechádzky rozmyslia a utečú.

V kancelárii agentúry visela cisárska orlica, ktorá na mužov zapôsobila dôveryhodne. Zamestnanec sa spýtal, kam by radi vycestovali, koľko majú peňazí a či to bude ich prvá cesta do Ameriky. Za lístok musel každý zaplatiť 66 guldenov. Muži sa pokúšali vyhandlovať zľavu, no pracovník okamžite zmenil správanie a hrubo sa na nich osopil, vraj majú veľké šťastie, že im ponúkol takú cenu, už zajtra bude vyššia! Navyše, suma už zahŕňa aj pobyt v Hamburgu až do odchodu lode, stravu a miesto na spanie, všetko prvotriedne, a jedlo, samozrejme, kóšer, zamľaskal jazykom. Potom im dal papierik s adresou: Louis Fries, Dom vysťahovalcov, Neumannstrasse 22.

No keď muži na Neumanstrasse ukázali svoje lodné lístky a opýtali sa na sľúbenú izbu, pretože za nocľah a stravu už zaplatili, majiteľ ubytovne sa len zasmial a pokrútil hlavou. Za prespanie v smradľavej komore s jedinou posteľou, na ktorej sa v núdzi pomestili dvaja a ostatní sa museli uspokojiť s vrecom sena na podlahe, zhrabol šesť guldenov za osobu. Za stravu chcel ešte extra, tak sa jej radšej vzdali.

Tak toto je New York. Mendel Beck aj s kumpánmi stojí na palube lode Suevia spoločnosti Hapag, ktorou pricestovali z Hamburgu. Popŕcha. Škriekajúce čajky sa ponárajú do mútnej vody. Z hmly vytŕča obrovská ženská postava a chlap, ktorý stojí vedľa nich, Žid z Ľvova, prezradí, že vidia Sochu slobody. Beck už nezreteľne rozpoznáva obrysy prístavu a vysokánske domy, ktoré dosahujú až na horizont, a o ktorých doma toľko počul. Predsa sa mu to podarilo, v pondelok 14. mája 1888 dorazil do cieľa!

Dvadsaťpäťročný Mendel Beck pochádza z Liska na rieke San, z okresného mesta v karpatských lesoch so štyrmi tisícmi obyvateľov, z ktorých šesťdesiat percent tvoria Židia. Beck pracuje ako obuvník, presnejšie ako opravár obuvi. Nikdy v živote neušil nové topánky, venuje sa len starým a zničeným, ktoré podbíja, prešíva a spevňuje. Väčšinu obyvateľov obce trápi chudoba a nové topánky si nemôžu dovoliť.

Aj Abraham Feld sa narodil v Lisku a pracuje ako krajčír. Ostatní Beckovi spolucestujúci – Hersch Springler, Hersch Lockspeiser a Jossel Rabock – pochádzajú z mestečka Baligród južne od Liska. Muži sa spoznali na ceste do Przemyślu a rozhodli sa putovať spolu. Mnohí vysťahovalci idú v skupinách, čo im na dlhej a namáhavej ceste poskytuje istý pocit bezpečia. Aj v Amerike sa radi držia pokope, či už v spoločnom bydlisku alebo v práci: Poliaci, Ukrajinci, Slováci, Židia…

Jossel Rabock má šestnásť a je najmladší zo skupiny, ostatní sú dvadsiatnici. Každý z nich si nesie len jeden batoh, čo na človeka, ktorý zrejme navždy opustil svoju vlasť, naozaj nie je veľa. Do zoznamu pasažierov parníka Suevia pri svojom mene všetci – rovnako ako ôsmi Slováci, ktorí do New Yorku dorazili pár týždňov pred nimi – uviedli workman. Kapitán Heinrich Barends dokument v prístave odovzdal americkému imigračnému úradu:

District of New York, Port of New York

I, H. Barends, Master of the German S. S. Suevia do so­lemnly, sincerely and truly swear that the following List or Manifest subscribed by me, and now delivered by me to the Collector of the Customs of the Collection District of New York, is a full and perfect of all the passengers taken on Board of the said S. S.Suevia at Hamburg from which port said S. S. Suevia has now arrived: and that on said list is truly designated the age, the sex and the occupation of each of said passengers, the part of the vessel occupied by each during the passage, the country to which each belongs, and also the country of which it is intended by each to become an inhabitant: and that said List or Manifest truly sets forth the number of said passengers who have died on said voyage, and the names and ages of those who died. So help me God.                                                  Heinrich Barends

Ak si odmyslíme morskú chorobu, ktorá postihla všetkých, Mendel Beck a jeho spoločníci zvládli plavbu dobre. Cesta trvala štrnásť dní. Z Hamburgu vyplávali 30. apríla smerom na Le Havre, kde na loď nastúpili ďalší pasažieri, a potom pokračovali do New Yorku.

Suevia je už starý a hrdzavý parník s jedným komínom a dvoma stožiarmi. Po spustení na vodu roku 1874 mal prevážať sto osôb v prvej, sedemdesiat v druhej a šesťsto v tretej triede, čiže v steerage, v medzipalubí. Pri príchode do newyorského prístavu v máji 1888 sa však podľa lodného zoznamu pasažierov nachádzalo v medzipalubí viac ako tisíc osôb, najmä európskych prisťahovalcov z Nemecka, Dánska, zo Švédska, Nórska, z Ruska aj Rakúska. Mnohí Rakúšania pochádzajú z Haliče a Uhorska.

Na Suevii sa namiesto predpísaných šesťsto pasažierov v medzipalubí nachádza až dvojnásobok, čo napovedá, v akých podmienkach cestovali Mendel Beck a jeho priatelia. Chaoticky sa tam na seba tlačili ľudia najrôznejších národností, náboženstiev a jazykov, ktorí sa medzi sebou sotva dokázali dohovoriť, ženy, muži a deti, pestrá zmes, pričom len umyvárne a záchody boli oddelené – a už po chvíli vyzerali neopísateľne.

Beck sa musí nútiť, aby vôbec prehltol jedlo, nakúpené pred odchodom v Hamburgu, ktoré člen posádky naberá z obrovského hrnca do kovových misiek; Hersch Springler a Jossel Rabock, veriaci Židia, sa stravy ani nedotknú, pretože nie je kóšer. Len prevracajú oči, keď vidia, ako ich priatelia miešajú lyžicou nedefinovateľný vývar, a radšej sa stravujú z vlastných zásob: sucháre, chlieb, cibuľa a čaj, čiže sladká horúca voda s kvapkou vareného vína pre aspoň nejakú chuť.

Tak či tak trpia skoro celý čas morskou chorobou a sotva dokážu niečo stráviť. Mendel Beck kúpil v Hamburgu plechový riad aj malú fľašku, údajne zaručený prostriedok proti morskej chorobe – v skutočnosti najlacnejší rum, ktorý nedokáže vypiť ani s vypätím všetkých síl. Sused na prični, ukrajinský sedliak, reaguje menej vyberane. Pred nevoľnosťou však pochybný nápoj neochráni ani jeho.

Zle osvetlené miestnosti s nízkymi stropmi, zapratané poschodovými posteľami, medzi ktorými zostávajú len úzke uličky, razia ľudským pachom a plynmi, nevypratými šatami, ľudskými telami, pokazenými potravinami, zvratkami, močom a výkalmi.

Skôr než piatich Haličanov v New Yorku pustia na pevninu, musia prejsť cez prisťahovalecký úrad Castle Garden, kde ich colníci vypočujú a prezrú. Pasažierov z medzipalubia ženú ako kravy: quick! run! szybko! schneller! Rozkazy znejú v najrôznejších jazykoch.

Mendel Beck a Abraham Feld sa usilujú, aby si nezmizli z očí, a rovnako striehnu aj na ostatných. Dorazia až do veľkej miestnosti, kde ich rozdelia do radov tak, že im to pripomenie ovce v košiari. Tam ich ešte raz prerozdelia a znova ich poháňajú výkrikmi quick, run, szybko, schneller, aby mohli po jednom ako husi pochodovať popri uniformovaných úradníkoch, ktorí si ich prísne premeriavajú. Ako na dražbe kráv.

Nízky, postarší muž položí Beckovi niekoľko otázok v jidiš: odkiaľ pochádza, koľko má pri sebe peňazí a či už má dohodnutú prácu (skúsení pasažieri na palube mu poradia, aby to jednoznačne poprel). Od vzrušenia len pokrúti hlavou.

Amerika neprijíma každého, kto jej zaklope na dvere. Vstup do Spojených štátov sa zakazuje: chorým a neduživým, retardovaným, duševne chorým aj epileptikom; ľuďom bez prostriedkov aj ľuďom, u ktorých sa dá očakávať, že si budú vyžadovať podporu z verejných zdrojov; osobám, ktoré spáchali trestné činy, alebo vedú nemorálny život ako prostitútky, alebo osobám, ktoré ženy na prostitúciu navádzajú, alebo ich z tohto dôvodu do USA privádzajú; mužom, ktorí schvaľujú mnohoženstvo; anarchistom a indivíduám, ktoré sa usilujú o násilný prevrat a zosadenie vlády Spojených štátov alebo vlády inej krajiny, alebo plánujú atentáty na verejných predstaviteľov; ako aj osobám, ktoré na základe ponuky, žiadosti, prísľubu alebo dohody plánujú prebrať a vykonávať v USA prácu alebo platenú službu (na základe zmluvy).

V skutočnosti výberové kritériá zďaleka nie sú až také prísne. Medzi imigrantmi sú mnohí bedári bez prostriedkov, chudobní ako kostolné myši, ktorí si nepriniesli nič, len vrece otrhaných šiat a zopár hrncov. Aj Mendel Beck má pri sebe len jednu náhradnú košeľu, jedny topánky (ktoré si pred odchodom nanovo vlastnoručne podbil) a ešte zopár drobností ako modlitebný šál a tefilin. Preto prišiel do Ameriky – je chudobný a nevlastní vôbec nič.

Zvlášť prísne utečencov kontroluje zdravotnícky personál kvôli nákazlivým chorobám: zápal mozgových blán, kiahne, trachea, týfus, škvrnivka alebo suchoty, nazývané aj jewish disease, židovská choroba. Vzhľadom na masu, ktorá dorazila loďou, to vôbec nie je ľahká úloha.

Pasažieri z medzipalubia sa presúvajú popred lekárov a podozrivé prípady sú ihneď označené kriedou – ľudia so zjavnými postihnutiami a vo vážnych stavoch, hrbáči a chromí, pomätení a senilní, skabiózni alebo s podozrením na lepru. Označených pošlú na podrobnejšie vyšetrenie. Mladú židovskú ženu oddelia od manžela, ktorý drží za ruku malého chlapca, dieťa začne plakať, žena pred lekárom padne na kolená a spína ruky, no on len kývne weiter, schneller, szybko. Vyčlenia ju z radu.

Kto má opuchnuté oči, tomu nadvihnú viečko, buď prstom alebo buttenhookom, háčikom z neceséru, akým sa dostávajú do dierky ťažko prístupné gombíky. Tak sa ukáže, či osoba netrpí trachómom, priedušnicou, chytľavým ochorením očí, čo je častá pliaga v prevažne židovských štetloch a chudobných štvrtiach v Haliči a Rusku.

Abraham Feld na lodi takmer nezažmúril oka, oči mu od únavy sčerveneli a opuchli, a keď mu lekár na oko namieri háčik, aby sa pozrel pod viečko, zhrozene sa uhne. Zľakol sa, že mu doktor vypichne oko, vysvetľuje neskôr, keď má vyšetrenie šťastne za sebou.

Muži konečne môžu nastúpiť na kompu, ktorá ich privezie na pevninu.

Komu vstup do krajiny nepovolia, toho pošlú, ak sa to dá, okamžite späť do domovského štátu. Najlepšie rovno tou istou loďou. Pokiaľ odmietnutí nemajú dosť peňazí, plavba domov sa uskutoční na náklady lodnej spoločnosti. Nie všetci pasažieri z medzipalubia Suevie sa hneď dostanú na pevninu.

Viacerí dostali k menu na zozname cestujúcich pečiatku Detained, zadržaný. Niektorí však môžu po pár dňoch predsa len pokračovať do mesta, ak sa preukáže, že nemajú žiadnu nebezpečnú chorobu, ale sú len vyčerpaní, a navyše sa za nich v Castle Garden zaručili príbuzní. Hlavne, aby sa nestali bremenom pre americkú verejnosť. Niekoľko neopatrných pošlú späť do Európy, pretože sa priznali, že majú dohodnuté pracovné miesto.

Podľa Alien Contract Labor Laws, zákonov z rokov 1885, 1887, 1888 a 1891, ktoré sa odborom podarilo presadiť, sa práca na základe kontraktov zakazuje. Zámerom bolo zvrátiť bežnú prax, keď si americkí podnikatelia zháňali v Európe lacné pracovné sily, ochotné pracovať za oveľa nižšie mzdy, a neraz dokonca aj štrajkokazov.

Haličskí a slovenskí zamestnanci nemajú potuchy, čo je štrajk, o Labor Unions, odborárskych organizáciách, nikdy nepočuli. Aj preto sa nariadenia proti zmluvným pracovníkom uplatňujú mimoriadne prísne, niekedy stačí, že má prisťahovalec pri sebe list od rodinného príslušníka, ktorý spomína dáku firmu – ako dôvod na deportáciu to postačuje.

Príslušníci najbohatšej vrstvy Američanov vnímajú prúd prisťahovalcov z chudobných regiónov Európy ako nebezpečenstvo jednak pre demokraciu v USA všeobecne, jednak však pre vlastné bohatstvo a bezpečnosť.

Nativists, nativisti, anglosaskí, v Amerike narodení protestanti, zakladajú pre prudko stúpajúci počet migrantov združenia, ktoré sa usilujú príval neželaných európskych živlov zabrzdiť. Za cudzí živel považujú každého, kto je iný ako oni, kto si priviezol svojrázne, odlišné zvyky, inak myslí, inak sa modlí, inak hovorí aj inak nadáva.

Íri a Taliani, katolíci a Židia – mnohí nativisti nadobudnú presvedčenie, že rímsky pápež zosnoval sprisahanie, aby ovládol Ameriku. Neskôr sa predsudky namieria aj proti – väčšinovo nevzdelaným a chudobným – prisťahovalcom z východnej Európy bez ohľadu na národnosť a náboženstvo. Ameriku Američanom!

Rozhorčenie sa ešte vystupňuje, keď sa rozšíri obava, že by z Európy mohli doraziť anarchisti, socialisti a ďalší podnecovatelia nepokojov s radikálnymi politickými ideami, so zámerom mobilizovať amerických robotníkov či organizovať štrajky.

4. mája 1886 počas protestnej demonštrácie revolučných robotníkov, najmä nemeckých imigrantov, na chicagskom námestí Haymarket, hodí neznámy muž vlastnoručne vyrobenú bombu medzi policajtov, ktorí sa pokúšajú zhromaždenie násilím rozohnať. Sedem príslušníkov policajného zboru zahynie, mnohí utrpia zranenia.

Polícia spustí streľbu, pri ktorej zahynú viacerí robotníci. Osem anarchistických lídrov, z ktorých siedmi sú prisťahovalci, postavia pre bombový útok pred súd. Všetkých okrem jedného odsúdia na trest smrti, hoci sa ich vinu ani spoluvinu nepodarí dokázať. Lenže mŕtvi policajti volajú po pomste. Štyroch odsúdených popravia v novembri 1887, jeden spácha samovraždu vo väzení, dvom zmenia rozsudok na doživotie.

Jedným z odsúdencov na najvyšší trest je aj August Spies, sociálny revolucionár a anarchista, šéfredaktor nemeckojazyčných novín Arbeiter-Zeitung, ktoré vychádzajú v Chicagu. Jeho radikálna rétorika vyvoláva obdiv aj strach. Pred popravou vo väznici Cook County vyhlási: „Príde deň, keď bude naše mlčanie mocnejšie ako hlasy, ktoré dnes umlčíte.“

Chicagsky incident, ktorý vojde do dejín ako Masaker na Haymarkte, posilní v celej americkej spoločnosti, no predovšetkým v tej majetnejšej časti, už aj tak veľký strach z cudzincov. Kontroly v Castle Garden sa sprísnia.

Imigračný úrad v Castle Garden, starej pevnosti na južnom cípe Manhattanu, kde sa dnes rozprestiera Battery Park, zriadili roku 1855; čoskoro však už kapacitne nestačil, takže ho v apríli roku 1890 zatvorili. V januári 1892 otvoria nové, veľkolepejšie, moderne vybavené imigračné centrum Ellis Island. Pracovné metódy však zostali rovnaké.

Aj Mathias Komara, Jakob Komara, Pál Popovic, Ján Virostzek a ďalší slovenskí prisťahovalci z Brutoviec, ktorí dorazili do New Yorku tri týždne pred Mendelom Beckom, prešli tamojšou kontrolou. Zvládli všetky prehliadky a výsluchy, pričom ich uznali za dostatočne zdravých a silných na to, aby v Amerike dreli ako nekvalifikované pracovné sily.

V rudných a uhoľných baniach, v železiarňach alebo pri stavbe železničnej siete, ktorá má sprístupniť celý kontinent. Mladý americký priemysel sústavne potrebuje robotníkov, ktorí nekladú priveľa otázok a nemajú veľké nároky.

Slovenskí sedliaci so sebou neprinášajú radikálne myšlienky a nesnujú plány na prevrat. O ničom takom v Brutovciach nikdy nepočuli. V spišských a iných dedinách obyvatelia nadávajú na vrchnosť, na úradníkov, ktorí určujú dane, na policajtov, ktorí im udelia pokutu, keď v opitosti vyvádzajú, ale nikdy nestratia úctu voči štátu. Každú nedeľu horlivo chodievajú do kostola a poslušne dodržiavajú pôst, aby nenahnevali pána farára, a aby sa za nich rodičia nemuseli hanbiť. Rovnako sa správajú aj v Amerike.

Roku 1888 vycestovalo z Európy 540 000 ľudí. Väčšina, až 110 000, z Nemecka, nasledujú Anglicko, Škótsko, Švédsko, Taliansko a až na šiestom mieste Rakúsko-Uhorsko, odkiaľ odišlo asi 46 000 občanov.

Medzi emigrantmi výrazne prevažujú muži, aj na palube Suevie tvoria rodiny výnimku. Ako ukazujú dochované zoznamy pasažierov, osamelé dievčatá či ženy sú v raných rokoch masovej emigrácie ozaj zvláštnosťou. Až neskôr sa na cestu do Ameriky vo väčších počtoch vydávajú aj ženy, často i s deťmi. V tom čase už na niektorých lodiach ženy v medzipalubí dokonca prevažujú.

Prevaha mužskej migrácie v prvej fáze vysťahovalectva naruší rovnováhu pohlaví v domovských krajinách. Muži jednoducho chýbajú. V mestách sa ich nedostatok vyvažuje prisťahovalcami z vidieka. Naopak, v Amerike žije mladých mužov priveľa a chýbajú tam ženy.

V Haliči sa zatiaľ nerovnováha prejaviť nestihla, nanajvýš ak v obciach zvlášť silno postihnutých emigráciou. Vo východných častiach monarchie sa vysťahovalectvo len začalo a o masových číslach sa ešte hovoriť nedá. Prudký nárast sa dostaví až po roku 1890, čiže v porovnaní s inými európskymi štátmi pomerne neskoro.

Mendel Beck, Hersch Springer, Abraham Feld, Mathias Komora a ďalší predstavujú len predvoj obrovskej vlny, ktorá onedlho zasiahne celú východnú Európu.

 

Text je úryvkom z knihy Americký cisár. Masový útek z Haliče, ktorý vyšiel v tomto roku vo vydavateľstve Absynt v rámci edície Prekliati reportéri. Preklad Michal Hvorecký.  

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo