Vďaka za SNP, ale inak, ako sa dnes prezentuje

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vďaka za SNP, ale inak, ako sa dnes prezentuje

Na Slovenské národné povstanie dnes nemožno siahať, lebo podľa nositeľov hlavného prúdu v spoločnosti nie je nič iné, len hrdá súčasť slovenských dejín. Napriek tomu by sme ho mali vnímať s odstupom a bez skratkovitého schematizmu, lebo v ňom ako v zrkadle môžeme aj dnes postrehnúť pravdivý obraz slovenskej spoločnosti.

Za Povstanie v poslednom roku existencie prvej Slovenskej republiky treba byť vďačný. Hoci išlo o jednu z najkrvavejších epizód slovenských dejín, umožnilo nám nahliadnuť dovnútra spoločnosti, donútilo aspoň časť národa ukázať svoje skutočné postoje. A tie sa vyplavili nebývalo protichodné, ale nie tak plošne, ako sa to prezentuje dnes.

Schematické zaradenie Slovákov do dvoch táborov, na jednej strane prisluhovačov nemeckým fašistom a na druhej strane nezmieriteľných prodemokratických vzbúrencov, hlboko zavádza. Spoločnosť tak pred sedemdesiatimi rokmi vôbec nevyzerala. Bola prevažne apatická a len časť obyvateľov sa dala vyprovokovať k otvorenému preukázaniu svojich vnútorných postojov. 
Apatia prevažnej časti obyvateľov bola v spoločnosti zakódovaná. Nemožno sa nechať mýliť obdobím troch, štyroch rokov po nečakanom oddelení Slovenska od Čiech a Moravy, keď nadšenie bolo všeobecné a prívrženci obnovenia spoločného štátu boli v menšine. 

Tento postoj sa ukázal ako vrtkavý, pretože blížiacou sa hrozbou príchodu frontu z východu sa myšlienka dlhodobej samostatnosti rúcala a nastupovalo obdobie túžby čo najmenej bezbolestne prejsť prechodným stavom, kým sa situácia stabilizuje. Napokon v prvom rade išlo Slovákovi o prežitie, ako kedykoľvek predtým v minulosti. Vznešené myšlienky v takom prípade idú bokom, nech si už tí hore vymyslia čokoľvek, len nech je prechod najmenej bolestný.  

Rozhodujúcou silou v Povstaní bola vzbúrená časť Slovenskej armády. Partizáni neraz konali na vlastnú päsť alebo plnili inštrukcie vojenských veliteľov Červenej armády.

Výstižne to ilustroval v poviedke Sedliak jeden z najpozoruhodnejších zjavov v slovenskej literatúre František Švantner. 
Hlavnému hrdinovi, sedliakovi, skomplikovali život udalosti v roku 1944. Kopaničiara zrazu začali navštevovať ľudia zhora, z lesa, ktorí prichádzali ozbrojení, s prázdnymi batohmi a pýtali si nástojčivo jesť a piť. Potom prišli vojaci zdola, ktorí ho zbili a pohrozili mu, že ak bude vyživovať tých zhora, tak ho aj s manželkou zabijú a podpália mu dom. Sedliakovi sa vnútro vzbúrilo – akoby to robil dobrovoľne, veď ho oberali o vzácne potraviny! 
Keď sa zase objavili tí zhora, doniesli so sebou podvyživeného, chorého a vyhladovaného človeka, aby ho ubytoval a kŕmil, že sa poňho vrátia. Bol to Žid. Sedliak zúpnel, keď ho tu nájdu tí zdola, určite ho zabijú. 

Naložil úbohého Žida na voz a v nočnej snehovej fujavici sa podujal odviezť ho do mestskej nemocnice, aby sa ho zbavil. Tam ho neprijali. Cestou naspäť sa rozhodol, že sa tejto príťaže zbaví. Strhal zo Žida šaty, nech cestou domov zamrzne. Ten však nezamrzol, a tak mu do hrobu, ktorý vykopal v kôlni, pomohol sám. Sedliak si uľahčene vydýchol. Mal pokoj. 

Na záver pridáme pár dôležitých otázok, ktoré si sedliak kládol: „Ale prečo sa majú ľudia znepokojovať aj tu, keď sa všetko rozhodne tam na fronte? Prečo opúšťajú svoju robotu, fabriky, remeslá, úrady, školy, prečo zanechávajú svoje rodiny a túlajú sa krajom v tlupách i ojedinele a poľujú navzájom na seba ako na divú zver? Prečo prepadávajú a trápia pokojného človeka, ktorý neprechováva voči nim nenávisť, len si hľadí svojej práce, aby mal čo jesť?“

Slovenský roľník, typický predstaviteľ vtedajšej spoločnosti chcel mať len pokoj, chcel sa zachrániť, nechcel mať nič spoločné s partizánmi, s vojakmi (asi Nemcami) ani so Židmi. Zdieľať

Slovenský roľník, typický predstaviteľ vtedajšej spoločnosti chcel mať len pokoj, chcel sa zachrániť, nechcel mať nič spoločné s partizánmi, s vojakmi (asi Nemcami) ani so Židmi. On mal vlastných starostí dosť. Nechcel veľa, túžil len po tichom hospodárstve, ktoré mu patrí, vypĺňa jeho život, uspokojuje všetky jeho potreby. 

Čo tam nejaké vojny alebo systémy – jeho svet je chalupa, pole a rodina. Kto mu to zaistí, toho bude počúvať. Kto mu zastane cestu, toho obíde, a keď sa nedá inak a pôjde do tuhého, pod sebazáchovy mu velí odstrániť prekážku nabok. 

Nevídané rozčesnutie

Búrlivé obdobie roku 1944 plného rastúceho napätia a obáv vytrhlo časť slovenskej spoločnosti z apatie. Rozmáhal sa strach. Väčšina obyvateľov sa pripravovala na príchod frontu, zhromažďovala zásoby, budovala úkryty, likvidovala kompromitujúce materiály, no udalosti ju postavili do situácie, kde musela vyjaviť svoj postoj.

Vyhlásenie dlhšie pripravovaného Povstania bolo dielom dvoch koncepcií. Jednej domácej hlavne z radov slovenskej armády, ktorú sa snažil pretvoriť na svoj obraz exilový československý prezident Edvard Beneš, a druhej sovietskej, ktorá stavala podobne ako v iných štátoch pred postupujúcou frontovou líniou na vysielaní predvoja – partizánov.       

Keď organizátori koncom augusta pod tlakom okolností vyhlásili Povstanie, bolo zrejmé, že Benešov vplyv prevážil, lebo v strede Slovenska vlastne obnovili po piatich rokoch Československú republiku. Zámerom vyslaných sovietskych partizánov, ktorí sa s povstalcami v hlavných oblastiach predsa len dohodli, bolo pripraviť cestu Červenej armáde a popri tom doviesť do obnovujúceho sa Československa boľševický režim.
Povstanie bolo dôležité z hľadiska povojnového zaradenia Československa medzi víťazné štáty a nebolo v Európe ojedinelým činom. Podobne napríklad konali Rumuni, kde sa na stranu Sovietskeho zväzu po dohode s domácimi komunistami pridal sám kráľ. V Povstaní nachádzame mnoho presvedčených ľudí, ktorým sa bridil nemecký fašizmus, tisovský totalizmus, ktorí si skutočne želali obnovenie Československa či netajili nadšenie ku komunistickému režimu – lieku na všetky neduhy.   

Edvard Beneš by bol najradšej videl veľké povstanie na území Čiech a Moravy, aby sa popri zahraničnom ukázal domáci odboj, potvrdzujúci pripojenie obnoveného Československa k víťazným mocnostiam. Napokon si musel vystačiť so Slovenskom.

Nech však už heslá povstalcov vyzerali akokoľvek nadšene, v zásade išlo o mocenský boj na území, ktoré malo čoskoro pripadnúť do sovietskej sféry vplyvu. Mnohí bystrí politici, napríklad Gustáv Husák, si to uvedomovali a svoje činy podriadili budúcemu získaniu moci.
Pre Husáka, ktorý dlhšie stál na pozícii zástancu zachovania samostatného Slovenska, možno dokonca ako budúcej dobrovoľne pridruženej republiky Sovietskeho zväzu, nebol problém neskôr zmeniť postoj a dohodnúť sa so šéfom českých komunistov Klementom Gottwaldom na obnovení predmníchovského štátu, lebo tam neodvratne smeroval vektor vývoja.

Naopak, prezident Jozef Tiso ostal nezmieriteľným zástancom zachovania samostatného Slovenska, i za cenu, že bude porazeným povojnovým štátom a po obnovení Československa bude živiť myšlienku samostatnosti z exilu. Navyše Tiso bol zarytým odporcom boľševizmu. Preňho sa povstanie zlievalo do dvoch ziel – zániku samostatného Slovenska a príchodu bezbožného komunizmu.
Ako vidieť na príkladoch dvoch významných politikov, postoje sa ukazovali ako nezmieriteľné. Jeden neváhal privítať na Slovensku sovietsku moc, druhý schvaľoval nemeckú okupáciu. Keď vypukol ozbrojený spor, postavil mnohých ľudí pred dilemu, kam sa pridať, chtiac-nechtiac sa musela vyjadriť aj apatická väčšina obyvateľov, hlavne ak im vybuchovali granáty za humnami.

Cesta na východ

Povstanie trvalo dva mesiace, zlikvidovali ho nemeckí vojaci. Ojedinelé skupiny partizánov a vojenských utečencov vydržali v odľahlých lesoch až do príchodu frontu. Všetci obyvatelia, hlavne však zahriaknutí podporovatelia Povstania, predovšetkým na strednom Slovensku a z radov evanjelikov, úpenlivo čakali na príchod Červenej armády. 

Veľké nádeje na poslov slobody a nového systému z východu vykresľuje dramatik Ivan Stodola v divadelnej hre Básnik a smrť uvedenej až po vojne. Partizán Martin je bývalý vojak slovenskej armády, ktorý na fronte prebehol k Sovietom a odtiaľ sa znovu dostal na Slovensko. Neskôr to svojim druhom vysvetľuje slovami „tam je miesto všetkých nás“. 

Ďalší partizán Ivan počas hrdinského a nadšeného boja v horách s Nemcami zabije vlastného brata, lebo zradil Povstanie. Autor diela s ním v závere súhlasí, keď dáva hlavnému hrdinovi do úst slová: „Hurá dievčatá, zajtra ráno potiahneme horným koncom doliny, prebijeme sa cez nepriateľa a spojíme sa s Červenou armádou.  A potom to už pôjde.“ A ono potom ozaj išlo.

Stodola písal aj za Tisovho režimu. V jednej z jeho hier s názvom Mravci a svrčkovia, ktorú hrali v roku 1943 v Národnom divadle v Bratislave, sa vysmieval priamo ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi. Minister sa v nej spoznal a hru zakázali. Krátko po vojne už boli jeho hry žiadané a jeho príklon k novému režimu, ako to ukazuje hra Básnik a smrť, bol úprimný.

Gustáv Husák bol majstrom plávania v mútnych vodách. Hoci pri vyhlásení Povstania v Banskej Bystrici vôbec nebol, neskôr sa dokázal dostať medzi jeho najvplyvnejších ľudí.

Do podobnej kategórie možno zaradiť svedectvo ďalšieho spisovateľa socialistického realizmu Vladimíra Mináča. 
Komunista Vladimír Mináč bol priamy účastník Povstania. Na Silvestra 1944 ho Nemci ako dvadsaťdvaročného zajali a odvliekli do koncentračných táborov v Mauthausene a Dachau. Vrátil sa a svoje skúsenosti a presvedčenie opisuje v románe Smrť chodí po horách z roku 1948. 
Mináč z duše nenávidí Nemcov i prisluhovačský režim prvej Slovenskej republiky. Takto uvažuje cez myšlienky hlavného hrdinu v spomenutom románe: „Petrovi prebehne ako bleskom spomienka na ulice Bratislavy, pozlátené slnkom, na pokojnú nedeľu, na ticho, ktoré odrazu prerušilo vírenie bubnov a škrek hnedých košieľ. Hnedé košele, lesklé čierne čižmy, hákové kríže, fúziky à la Hitler, sfanatizovaná mládež, bruchatí obchodníci a majitelia domov, ktorí vyzerali smiešne v hitlerovských uniformách, hákové kríže na rukávoch, hákové kríže na domoch, veľký hákový kríž visiaci z balkóna Národného divadla. Vedľa hákových krížov gardistický dvojkríž. To je najväčšia škvrna, ktorá kedy sprznila slovenskú zem. To je najstrašnejšia vina slovenských ľudí na slovenskom ľude. To, že slovenskí ľudia podali ruky nemeckým žoldnierom a stali sa tak sami žoldniermi. To, že slovenskí ľudia podali ruky nemeckým vrahom a stali sa tak sami vrahmi.“

Z tohto stavu vidí Mináč východisko: „Cesta na východ. Cesta na východ je biela, jarné slnko svieti na ňu. Stromy po okrajoch cesty začínajú pučať. Cesta na východ je ako najkrajší biely pás okolo mladuchinho drieku. Cesta na východ je biela ako nádej.“
Nadšenie neopustilo Mináča asi dlhé roky, hoci sám ako bystrý pozorovateľ musel vidieť, aké zločiny páchal nový režim v 50. a 60. rokoch. V časoch normalizácie, po druhom príchode sovietskej armády na Slovensko v 20. storočí v roku 1968, sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a predsedom Matice slovenskej.

Vybudené postoje

Ako protipól Mináča možno uviesť Jozefa Cígera Hronského. Bol skutočným majstrom slova a jeho diela Jozef Mak či Pisár Gráč možno zaradiť medzi vrcholy slovenskej literárnej tvorby. 

Cíger Hronský bol tiež správcom Matice slovenskej, ale o pár desaťročí skôr ako Mináč – v prvej Slovenskej republike. Pôsobil v oblasti kultúry, založil tlačiareň, šíril literatúru najmä medzi chudobnými dedinčanmi. V roku 1944 ho v Martine nakrátko zajali partizáni. Po vojne emigroval do Argentíny. 
Ešte počas prechodného pobytu v Ríme v rokoch 1947 a 1948 napísal román Svet na trasovisku, ktorý vyšiel až tesne pred jeho smrťou v roku 1960 v Spojených štátoch amerických a v socialistickom Československu bol zakázaný. 

V románe prezentuje svoj názor na Povstanie: „Výrok anonymného historika v budúcnosti bude vyzerať takto: Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet príkladu, aby národ povstával proti vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. (...) Národy povstávali, búrili sa proti režimom, vládam, cisárom, prezidentom, ideológom, zrážali sa presvedčenia, partaje, rody, spoločenské triedy, veky sa bili s vekmi, nové prúdy so starými, boli veľké povstania a veľké revolúcie s potokmi krvi a s množstvom hrdinov, ale dejiny samé sa nikdy nefalšovali: nikdy, nikde nepovstával národ, aby zboril svoj štát a hodil svoje národné telo, svoju zem, svoje imanie, svoje mozole, svoj život a svoju moc niekomu inému, cudziemu napospas.“
Cíger Hronský opisuje povojnový stav: „Našli sa formuly, podľa ktorých Slovensko prehralo. Našli sa formuly, podľa ktorých Slovensko vyhralo. A kedy ktorá formula bola niekomu vhodná, vtedy ju vytiahol a podľa nej nakladal s územím, na ktorom s úzkosťou hľadeli ľudia, čo donesie nasledujúci deň, i keď sa im nesmierne mnoho hovorilo o slobode. (...) Slovensko, zastrčené do Československej republiky, pojaté do ruskej zóny – mlčalo. Čo si malo počať?“

Z tohto pohľadu Povstanie vytiahlo z ľudí najvnútornejšie postoj, za ktoré boli navyše ochotní trpieť. Niečo podobné v histórii vidíme potom už len po uchvátení moci komunistami, ktorí vypovedali vojnu cirkvám. Zdieľať

Čo dokázalo takto silno polarizovať intelektuálov z výkvetu slovenského národa, ako boli  Mináč a Cíger Hronský? Čo postavilo na opačné strany barikády dve skupiny ľudí na Slovensku tak ako nikdy predtým? Vzťah k vlastnej národnosti? 
V prípade citovaných spisovateľov nie. Obaja spisovatelia boli silno národne orientovaní, o čom svedčí už ich pôsobenie v Matici slovenskej. Pre Cígera Hronského bolo vyhnanstvo doslova smrťou, ale nemohol inak, lebo Slováci podľa neho „zdivočeli“, Mináč zasa v záverečnej fáze svojho života v roku 1991 inicioval cvendžiacu deklaráciu, ktorá smerovala k vyhláseniu druhej Slovenskej republiky. 

Prvý sa k Povstaniu nielenže nepridal, ale pokladal ho za ohavnosť, druhý ho nadšene vítal a bol zaň ochotný putovať do koncentračného tábora, kde len náhodou neprišiel o život.

Z tohto pohľadu Povstanie vytiahlo z ľudí najvnútornejšie postoje, za ktoré boli navyše ochotní trpieť. Niečo podobné v histórii vidíme potom už len po uchvátení moci komunistami, ktorí vypovedali vojnu cirkvám.

Konfesionálny spor

Veľkých priaznivcov Povstania nájdeme medzi komunistami, no treba jednoznačne odmietnuť tézu, ktorá sa vnucovala občanom v socialistickom Československu, že oni boli jedinou silou. Neboli dokonca ani rozhodujúcou silou, pretože pre Povstanie bola najdôležitejšia vzbúrená časť Slovenskej armády a propovstaleckí dôstojníci. Partizáni ťahali za kratší povraz.

Ak chceme hľadať nejaký všeobecný znak, ktorý odlišoval odporcov a priaznivcov Povstania, nájdeme ho v konfesionálnej oblasti. Povstanie sa nepodarilo vyhlásiť na celom Slovensku. Ako kľúčové oblasti sa doň zapojili Turiec, Liptov, Banská Bystrica a priľahlé okolie. Nie je náhoda, že práve tu žilo najviac evanjelikov na Slovensku. Mnohí z nich vrátane evanjelických duchovných sa aktívne zapojili do bojov.
Hlavným politickým orgánom bola Slovenská národná rada. Keď sa pozrieme na zloženie tohto akéhosi nového parlamentu obnovenej Československej republiky na území povstaleckého Slovenska, zistíme, že bola konfesionálne okato čitateľná. Prevažnú väčšinu jej členov tvorili evanjelici, hoci na Slovensku vtedy táto konfesia zahrnovala len pätinu populácie. Nie div, že bratislavská vláda označila povstanie skratkovito za „dielo luteránov“.
Evanjelici sa považovali v prvej Slovenskej republike za utláčaných. V štátnych inštitúciách sa na rozdiel od prvej Československej republiky vyskytovali sporadicky, ale zato zastávali významné posty. Jediný evanjelik vo vláde minister obrany Ferdinand Čatloš na sklonku aktívneho pôsobenia pripravoval vlastnú verziu Povstania, ale neuspel.    

Do Povstania sa zapojili vojenské posádky hlavne na strednom Slovensku a ako posledné sa vzdali mestá Zvolen a Banská Bystrica. Najväčším sklamaním organizátorov bolo náhle rozpustenie dvoch východoslovenských divízií zo strany Nemecka. Tie mali uľahčiť prechod Červenej armády cez Karpaty. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Nezrelá republika. Slovensko v rokoch 1939 – 1945. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2009)

Režim bol voči nekatolíckym konfesiám neprajný, lebo to vyplývalo z jeho podstaty. Vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana bola katolícka, prezidentom bol katolícky kňaz. Preto nie div, že medzi evanjelikmi bol odpor proti režimu silnejší ako medzi ostatnými.
Evanjelická stopa v Povstaní je taká významná, že sa nedá prehliadať, no nemožno povedať, že medzi katolíkmi nemala bratislavská vláda opozíciu, veď napokon aj v Povstaní bolo mnoho katolíkov. Stačí spomenúť vplyvného duchovného chorvátskeho pôvodu Tomislava Kolakoviča, ktorý zanechal na Slovensku výraznú stopu u svojich nasledovníkov, neskorších prenasledovaných katolíckych protikomunistických aktivistov, najmä Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. 

Tu sa načim vrátiť ešte k Švanterovi. Ako praktizujúci katolík sa neváhal napriek chorobe zapojiť sa do Povstania a dokonca vstúpiť do komunistickej strany, lebo bola nositeľkou „mravného programu“. Po nemeckom obsadení Slovenska o vlások unikol smrti a po vojne sa ako dôsledný človek dal na štúdium marxizmu. 

Sklamaný Švanter z komunistickej strany v roku 1949 vystúpil, no keď ho už ako podozrivého, ale stále geniálneho spisovateľa oslovili, aby napísal román o Povstaní, povedal: „Niekto hrdo stál a dal si páliť guľku do tyla, niekto rúbal ako lev, niekto sa potácal, plazil a potom vstal, niekto vôbec zostal ležať a chcel byť skalou, drevom, trávou, hocičím, len nie človekom. A mne ide práve o tohto človeka. Ale čo myslíte, ako by sa tváril, keby sme mu teraz nastavili zrkadlo, v ktorom by sa zjavila len tá jeho úbohosť, len tá nahá človečina, ktorá nám zostáva, keď sa stretneme zoči-voči so smrťou?“ 
Bolo by to určite zaujímavé čítanie, možno by sa ako prvý slovenský spisovateľ posunul na pôdu, kam sa nikto neodvážil. Pozrel by sa na Povstanie komplexne, z oboch strán a potešili by sme sa, pretože nič iné dnes v slovenskej literatúre nemáme, iba tieto krajné postoje. Román nenapísal, lebo zakrátko umrel.

Napriek zdanlivej zmene postojov Švantnerovi nemožno vyčítať zradu vlastných názorov. Vždy sa snažil hľadať pravdu, vyzýval na angažovaný postoj, hoci mu ten jeho vlastný priniesol v 50. rokoch utrpenie a možno aj predčasnú smrť. Švantner pochopil, že najväčším nepriateľom národa v roku 1944 nebol Tisov autoritatívny režim, bezohľadný a panovačný nemecký nacizmus ani blížiaci sa surový sovietsky boľševizmus, ale malosť slovenského človeka, osudu oddaného služobníčka. Žiadne skutočné národné hnutie v tomto období nenájdeme.         

Poučenie do budúcnosti

Dať povstaniu z roku 1944 prívlastok slovenské a národné sa dá hodnotiť ako neskromné velikášstvo alebo prostriedok propagandy. Veď sám názov vznikol až po komunistickom prevrate v roku 1948, keď sa začal účelovo deformovať obraz tejto udalosti. 
Slovenské by bolo vtedy, keby sa viedlo len proti nemeckým okupantom, a nie aj proti bratislavskej vláde. Národné by bolo vtedy, keby sa doň zapojila alebo ho podporovala prevažná väčšina vtedajšieho národa. Nebolo to tak.

Azda to najnebezpečnejšie, čo kvárilo spoločnosť aj pred siedmimi desiatkami rokov, bola rozšírená apatia. Je to živná pôda pre spočiatku bezvýznamné prúdy, ktoré vďaka pasivite mlčiacej väčšiny nečakane rýchlo získavajú pôdu pod nohami. Zdieľať

Na druhej strane treba priznať jeho nemalý význam pre budúci vývoj na Slovensku. Vo všetkých ohľadoch. Slovensko ako súčasť obnoveného Československa sa zaradilo medzi víťazov vojny. Aký to bol rozdiel oproti Maďarsku stojacom po boku Nemecka až do jeho porážky. Aj vďaka tomuto sa južné hranice Slovenska opäť posunuli na Dunaj a Ipeľ. Porazené  Maďarsko muselo počúvať víťazné mocnosti, tak ako štvrťstoročie predtým.
Povstaním si pomohol Beneš, ktorý síce nikdy nemal srdečný vzťah k Slovensku, ale táto časť obnovenej republiky mu musela postačiť, pretože vzbudiť masový vojenský odpor v Čechách a na Morave legitimizujúci príklon k víťazným mocnostiam sa mu nepodarilo. 
Povstanie bolo predvojom na neskoršie totálne implementovanie sovietskeho komunizmu. Sovietski partizánski velitelia sprevádzaní politickými pracovníkmi cielene vštepovali do slovenskej pôdy komunistické myšlienky, čo potom nadobro posvätila prichádzajúca Červená armáda.
Kto chce, môže si dnes napriek pretrvávajúcim stereotypom nájsť o Povstaní dosť informácií. Suché čísla a chronologické prehľady však toho veľa nevypovedia o stave vtedajšej spoločnosti, ktorá nebola čierno-biela. Podliehala vplyvom zvonku, najmä vojnovým udalostiam, trpela detskými chorobami nového štátu, mala sklony veriť autoritám.

Mnoho podobného nájdeme v slovenskej spoločnosti dodnes. Azda to najnebezpečnejšie, čo kvárilo spoločnosť aj pred siedmimi desiatkami rokov, bola rozšírená apatia. Je to živná pôda pre spočiatku bezvýznamné prúdy, ktoré vďaka pasivite mlčiacej väčšiny nečakane rýchlo získavajú pôdu pod nohami.  A potom sa neprávom sťažujeme, tak ako to bolo veľakrát v minulom storočí, že nie sme objektom, ale subjektom vlastných dejín.

Foto: TASR

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo