Čo s deťmi a mobilmi? (otcovská anketa)

Čo s deťmi a mobilmi? (otcovská anketa)

Michal Dyttert, Albert Otruba a Stanislav Lencz odpovedajú, či je lepšie deťom do určitého veku smartfóny úplne zakázať alebo ísť na to inak.

Počas prázdnin to museli riešiť mnohí rodičia: nebolo školských povinností ani poobedňajších krúžkov, deti mali zrazu viac voľného času, teda aj viac priestoru ponoriť sa do virtuálneho sveta smartfónov či tabletov. Tomuto problému však rodičia čelia počas celého roka, keď ich školopovinné deti presviedačajú, že aj ony majú právo na vlastný mobil, tak ako väčšina ich spolužiakov. 

Troch otcov menších aj dospievajúcich detí sme sa opýtali, ako si poradili s mobilovou mániou, či ich deti majú mobil a odkedy, do akej miery im nechávajú voľnosť alebo či radšej uprednostňujú zákaz alebo tvrdú reguláciu. 



Michal Dyttert

manažér, otec 14-, 12- a 10-ročných synov a 7- a 4-ročných dcér

Deti majú mobil od toho veku, keď sa stane, že musia ísť niekde samy (napríklad zo školy na ZUŠ alebo zo ZUŠ do školy, alebo domov z nejakého krúžku alebo aktivity, respektíve ak niekde musia na nás čakať – napríklad po futbalovom krúžku majú 20-30 minút, kým ich dokáže niekto z rodičov vyzdvihnúť).

Cez týždeň môžu ísť na mobil doma, až keď majú všetko hotové do školy vrátane domácich povinností. Snažíme sa to obmedziť na hodinu denne. Cez víkend sa môžu hrať viac, ak majú hotové domáce povinnosti a úlohy do školy.

Zatiaľ im nekontrolujeme komunikáciu, ale vieme o tom, kde majú založené kontá a mailové schránky. Mali sme už však problém s komunikáciou na sociálnej sieti, kde si v rámci triedy vybavovali dve skupiny detí nejaké spory a frustrácie a nebolo to dobré – nadávali si tam a zverejňovali aj osobné údaje. To bola vtedy dobrá príležitosť vydiskutovať si to a upozorniť ich na rôzne riziká a na to, že virtuálnosť presahuje do reálneho sveta a aj tam treba dodržiavať pravidlá.

Rozmýšľame o nejakom softvéri, ktorý by nám umožňoval monitoring, ale nie sme natoľko technicky zdatní, aby sme to vedeli zvládnuť. V tomto vidím veľký priestor pre nejaké mimovládky alebo aktivistov z oblasti IT, aby dokázali poradiť, čo kúpiť a ako to nainštalovať a spravovať tak, aby to fungovalo. Zatiaľ teda držíme taký liberálnejší prístup, ale je pravda, že zákaz mobilov, prípadne vypnutie wifi sú vnímané ako posledný možný trest, ktorý stopercentne zaberá.

No silno vnímam, že sa mladším deťom nedá brániť v prístupe na smartzariadenia, keď ich využívajú staršie deti, a tak je to pri tých mladších náročnejšie – hrajú sa tam rôzne jednoduché hry, pozerajú obrázky, rozprávky, videá a tam (keďže nemajú ešte školské povinnosti ani domáce) je vlastne nemožné nastaviť nejaký poriadok alebo proces v zmysle najprv práca a potom zábava. Takže tam postupujeme od prípadu k prípadu.



Albert Otruba

podnikateľ, otec 8- a 11-ročných dcér

O vzťahu rodič – dieťa – mobil by sa dali písať dizertačné práce. Celé sa to spravidla začína veľmi nenápadne. V plus-mínus štvrtej triede si dieťa vytypuje rodiča, u ktorého cíti menší potenciálny odpor, respektivne lepší vzťah k technike, čiže ľahšiu korisť.

Potom hodí prvú udičku. Keďže už môže samo chodiť na krúžky, mobil by mu veľmi pomohol cítiť sa bezpečne a aj rodičia budú mať lepší pocit, že ich dieťa je v poriadku. Postupne sa na to nahadzujú argumenty, že už všetci v triede majú mobil, iba ono nie a že je to veľmi trápne a ponižujúce.

Po získaní si jedného rodiča na svoju stranu pristúpia obaja spiklenci k útoku na druhého rodiča. Všetky prostriedky sú povolené. Aj ekonomické argumenty sú vítané, že dieťa dostane len starý mobil po rodičoch, čiže žiadne navyše náklady.

No a jedného dňa opevnenie druhého rodiča povolí a dieťa odfrčí do školy s vytúženým mobilom. Nemusím ani zdôrazňovať, že celý deň na ňom visí, akurát pri ceste na krúžky ho má vypnutý a dieťa je nedostupné, čím je rodič v dvojnásobnom strese, než keby žiadny mobil nemalo.

Konzultácie s inými rodičmi ukážu, že polovica spolužiakov ešte mobil nemá. Ale džin je vypustený, do fľaše ho už nedostanete.

Potom nastáva úplne nová etapa vášho rodičovstva, život s dieťaťom na mobile. Je to svojím spôsobom určitá forma nevery. Už sa musíte deliť o svoje dieťatko.

V každom prípade to má aj pozitíva. Ako povedal jeden môj kamarát, najefektívnejšie metódy výchovy sú vydieranie a vyhrážanie. A mobil je mocná zbraň na podporu týchto metód. A kto chcete, pripočítajte si k tomu aj zručnosť v používaní nových technológií, ktorú vy už asi nedobehnete...

No a potom prišli pokémoni! A moje dieťa ma každý večer vábi na romantickú prechádzku, čo je pre mňa nepoznaná, nová a fascinujúca skúsenosť!

Ale základné pravidlo je ponúknuť alternatívny program. Stopnúť načas mobil a vymyslieť atraktívnu náhradu.

PS: Spomínané dieťa žiada zaprotokolovať, že s týmto textom hlboko nesúhlasí.


Stanislav Lencz
konzultant, otec 15- a 8-ročných chlapcov a 12- a 11-ročných dievčat

Keďže bývame mimo Bratislavy a deti chodia do školy v Bratislave, telefón (hlúpy tlačidlový) bol dôležitý pri prvom školákovi od štvrtého ročníka, keď náš najstarší začal robiť prvé samostatné kroky mimo školy.

No pri štvrtom (o sedem rokov mladšom) to bolo už v druhom ročníku. Videli sme, že mnohí spolužiaci vláčili do školy už od prvého ročníka super smartfóny za niekoľko stovák eur, ale na začiatku s tým deti nemali problémy, keď sme si vysvetlili, načo vlastne telefón je – na telefonovanie.

S tým telefonovaním to však nie je také jednoduché, keďže dnes je omnoho jednoduchšie a pomaly lacnejšie komunikovať cez aplikácie umožňujúce rýchlu textovú či hlasovú komunikáciu cez internet. Sprístupnená cesta na internet však otvára aj mnoho ďalších dverí, preto sme na prvom stupni trvali na klasickom telefóne.

Načo je vlastne smartfón? To je dobrá otázka. Odpoveď dala jedna z našich dcér, keď dôvodila, prečo potrebuje smartfón: nebyť mimo partie, kde všetci už majú smartfón, môcť sa zapojiť do komunikačných sietí a skupín a nevypadnúť tak z hry a z detských skupín a triedneho kolektívu (lebo bez neho nevedela, čo ostatní deň predtým riešili) – čo má veľký vplyv na schopnosť a možnosť uzatvárať a udržiavať priateľstvá a nezostať sám... a tu a tam sa potešiť nejakou tou offline či online hrou. Je zaujímavé, že s výnimkou nejakého toho Minecraftu deti za PC ani nesadnú, skoro celý priestor obsadili smartfóny a nejaký ten tablet (vlastný alebo spoločný).

Bez toho, aby som vedel hovoriť o nejakom dokonalom riešení či ohromných úspechoch, usilujeme sa nastavovať pravidlá a viesť deti k zodpovednosti. Vidíme, že jednotlivé naše deti sú zasiahnuté v odlišnej miere: jeden sa pohrá, zasýti a hľadá inú zábavu. Iný zasa, aj keď vie spoľahlivo splniť zadané úlohy v rámci domácnosti, všetok možný zvyšný čas dôsledne trávi budovaním virtuálnych úspechov. Ďalší má tendenciu zapadnúť do sveta detských filmov s hrdinami s nadprirodzenými schopnosťami a tam hľadať svoje potešenie.

Nie je ľahké nachádzať konkrétne pravidlá a riešenia. Sme si vedomí, že podobne ako celý zvyšok výchovy detí nie je o slávení každodenného pokroku a je behom na dlhú trať, ani tu nemôžeme čakať rýchle a definitívne úspechy.

Vo všeličom vedia pomôcť technické prostriedky: dočasne zapínaná wifina, blokovanie určitých stránok, aplikácií, časové obmedzenia pre prístup na internet či pre používanie zariadenia... Dobrú službu robia aj pravidlá, ako odovzdávanie smartfónu či tabletu na noc (ide spinkať do centrálnej nabíjacej stanice), podmienky, pri nedodržaní ktorých sa výdobytky techniky stanú dočasne nedostupnými, požiadavka nachádzať sa v spoločných priestoroch...

Najťažšou, ale najkrajšou časťou je budovanie dôvery v naše deti – aj v tejto náročnej oblasti.

Jednou z najdôležitejších vecí je pre mňa záujem o to, čo moje deti vo virtuálnom svete zaujíma a ako sa im tam darí – tak im pomôžem, aby aj tieto skúsenosti patrili do nášho vzťahu a do reálneho sveta: musím mať čas na demonštrovanie úspechov v hrách, kontaktov s priateľmi, nenormálne perfektnej pesničky či videoklipu... Zo záujmu sa rodí dôvera, ktorú nenaštrbí ani narazenie na tému „škaredých stránok“, hlúpych hier a podobne. Naopak, ak máme tieto veci vyriešené my, vieme práve v týchto chvíľach odovzdať svojim deťom slobodnú a čistú myseľ. 

Za tie roky sme pochopili jednu vec – sami na to nestačíme. Potrebujeme spoločenstvo ďalších rodín, vrstovníkov našich detí, priateľov, dobré školy, krúžky, spoločenstvá pre deti, dobrých animátorov, s ktorými by sme spoločne vytvorili reálny svet, plný priateľov a priateľstiev, rozumného množstva rozvojových aktivít, množstva vynikajúcich a silných podnetov tak, aby deťom zachutil skutočný svet.

Do toho sveta patria aj tí, pri ktorých naše deti už teraz môžu zakúsiť, že sa navzájom potrebujeme: starí, chorí, dospelí a deti s osobitnými potrebami.

Potrebujeme to ako soľ (aj my sami, my rodičia, otcovia, mamy), a sme si vedomí, že hovoríme o veciach, pre ktoré treba vynaložiť veľa energie, a reálne podmienky života to väčšinou vôbec neuľahčujú.

Tento dôvetok je dôležitý: na mnohé veci máme s manželkou dosť odlišný názor, a nie vždy vieme správne reagovať. Muži väčšinou dovolia viac, ženy bývajú reštriktívnejšie a prísnejšie. No zhodli sme sa na tom, že je lepšie, keď bojujeme teraz v malom a pomáhame im nachádzať rovnováhu tvárou v tvár prejedaniu sa virtuálnymi „sladkosťami“; že treba ustáť tlak a (dočasný hnev) detí, keď neskáčeme tak, ako diktujú tí, čo vytvárajú nekonečnú virtuálnu ponuku. Zhodli sme sa na tom, že im chceme ísť dobrým príkladom, ale že to zvládneme iba spolu – keď sa navzájom podržíme, povzbudíme sa a pomôžeme si, aby sme to ustáli!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo