Myslím na to pravidelne medzi 21. a 29. augustom. Čo sa to vlastne stalo v našich dejinách v roku 1944 a 1968? Neboli to len historické udalosti, ktoré určovali náš vývoj, tie dni vnútorne a dlhodobo menili našu krajinu a spoločnosť, zásadne totiž formovali nové generácie.

V roku 1944 definitívne vznikla nová politická generácia medzi komunistami aj nekomunistami. V júni 1944 zomrel Milan Hodža a s ním politicky aj mentále skončila prvá polovica 20. storočia. Čechoslovakisti, nostalgici, masarykovci. Všetci. Jozef Lettrich a Ján Ursíny uvažovali inak, ako ich veľký mentor, podobne to bolo s Husákom či Clementisom. Bola tu nová generácia, sebavedomá, vzdelaná a v istom zmysle aj schopná.

Lenže bol pred ňou rok 1946 a ešte viac 1948. Beneš a Gottwald sa ukázali byť ešte stále silnejší a pripravenejší ako oni. A tak táto politická generácia napokon neuspela (demokrati), resp. zlyhala (komunisti). Komunisti sa najskôr podriadili Prahe a potom Moskve, a tým zničili a zotročili krajinu. A demokrati nedokázali v Prahe ani neskôr v exile urobiť rozhodnutia, ktoré by z nich robili subjekt, nie objekt dejín. Ľudáci sa v tom virvare stratili úplne. Paralyzovaní a dezorientovaní. Tiso sa rozhodol byť martýrom a národnou tragédiou infikoval aj vlastnú cirkev. A Sidor, ktorý mu mal robiť alternatívu, na to nemal. Nemal na to v roku 1939 ani v roku 1944, ani potom po vojne. Jeho denníky sú toho smutným dôkazom.

Foto: František Dostál, wikimedia.

Generácia roku 1968 dopadla ešte horšie. Husák – asi najväčší politický talent 20. storočia – kvôli moci poprel všetko, čo kedy znamenal. Dubček detto. Ostatní nestoja za reč.

V roku 1968 sa ale stalo niečo, čo vytvorilo novú politickú generáciu. Nemám na mysli Válka a Mináča, títo oportunisti sa rozhodli držať Husákovi chrbát a Dubčekovi ústa, doborovoľne tým rezignovali na všetko, čo mohlo mať význam. Generácia, ktorú mám na mysli, nebola vtedy ešte v politike. Ale už ju sledovala a cítila, že nemôže opakovať chyby, ktoré viedli k príchodu Rusov a normalizáie.

Rok 1968 zásadne formoval Jána Čarnogurského, vtedy študujúceho v Prahe, Martina Bútoru, Jána Langoša či Milana Zemka a veľkú časť zakladateľskej generácie neskoršieho VPN. V kultúre vyniesol na piedestál Milana Hamadu, aj keď to mnohí prehliadali, Dominika Tatarku, Vladimíra Kompánka, Jozefa Jankoviča a ďalších.

Pre Čarnogurského sa stalo poučením z roku 1968 hľadanie vnútornej alternatívy, a teda vznik politickej opozície voči komunistickému režimu, dlho pred rokom 1989. Čarnogurský bol prvý ponovembrový politik dlho pred Novembrom 89. Nebol intelektuálny disident, nemyslel ako člen podzemnej Cirkvi. To, čo bolo pre Krčméryho, Jukla a Korca cieľom (modlitebné krúžky, podpisové akcie, púte), bolo pre neho prostriedkom k cieľu inému. Dubček, vtedy už odsunutý na okraj, sa každého konfliktu bál, Čarnogurský v každom spore s režimom rástol.

Najväčším poučením z Augusta 1968 bola lekcia geopolitiky. Po roku 1956 a krvavom potlačení povstania v Budapešti bolo jasné, že Západ nie je ochotný bojovať a „oslobodiť“ strednú Európu spod sovietskej čižmy. Nebol dokonca ochotný ani aktívne pomôcť, čo obzvlášť Maďari v roku 1956 ťažko niesli. Američania sa držali stratégie komunizmus zadržovať, akákoľvek zmena sa mala odohrať z vnútorných zdrojov, bodka.

Dubček sa v roku 1968 správal, akoby žiaden rok 1956 nebol. Nielenže nemal stratégiu, kam majú liberalizačné zmeny viesť, čo všetko sa má a čo už nemá zmeniť, ale úplne ignoroval hrozbu sovietskej armády na východných hraniciach. Dokonca neuvažoval ani stredoeurópsky, nehľadal dostatočnú „podporu“ u Poliakov, Maďarov či východných Nemcov. Práve to zmenilo pohľad Čarnogurského generácie na politiku: malá krajina v strede Európy nemôže o svojom vývoji uvažovať nezávisle od záujmov veľmocí.

Generácia roku 1944 pochopila, ako osud krajiny drží sama vo svojich rukách, že bez odvahy a statočnosti to krajina neprežije. Generácia roku 1968 k tomu pridala politický realizmus, význam toho, ako veľmi je dôležité rozumieť procesom vo svete a vedieť na ne reagovať. Je síce pravda, že Čarnogurský to chápe inak ako Bútora, ale táto rôznosť našu domácu politiku len posilňuje.

Pre Čarnogurského sú Američania príliš ďaleko, aby u nás zasahovali a už vôbec nie vždy, keď to považujeme za dôležité my. Pokojný vývoj si preto vyžaduje rovnováhu medzi Moskvou a Berlínom. A – komunizmus dajme bokom – keďže Maďari si vždy v dejinách rozumeli lepšie s Nemcami, pre Slovensko to znamená, že sa máme usilovať o dobré vzťahy s Rusmi.

Foto: František Dostál, wikimedia.

Úplne iné poučenie z roku 1968 si odniesli ľudia ako Martin Bútora, Milan Zemko či Ján Langoš. Je to pohľad, kde nie sú až tak rozhodujúce záujmy, ale skôr ideály a inštitúcie. A koalície medzi krajinami tomu slúžia. Preto je pre Slovensko dôležité, aby bolo členom NATO, aby sme mali čo najmenej obchodu a iných väzieb s Ruskom a podobne. Naše miesto na mape najlepšie zabezpečí hlboký rozdiel a kultúrne-politická hranica medzi nami a východom.

A ideálne posun tejto hranice ďalej na východ, čím získame minimálne nárazníkovú zónu. Pre Bútoru a Šebeja sa stalo synonymom roku 1968 pestovanie amerikanizmu a atlanticizmu.

August 1968, samozrejme, výrazne poznačil aj našu umeleckú a kultúrnu elitu, výtvarníci a sochári ako Vladimír Kompánek, Jozef Jankovič či Rudolf Sikora, spisovateľ Dominik Tatarka, Iva Mojžišová, už spomínaný Milan Hamada a mnohí ďalší boli síce režimom vytlačení na okraj, ale práve tam našli slobodu, najdôležitejší predpoklad kultúry. A vďaka nim, nie vďaka mäkkým či ortodoxným normalizátorom, raz budeme vedieť obhájiť našu kultúru v druhej polovici 20. storočia.

Pri Auguste 1944 aj 1968 nemožno opomenúť obete. Každá jedna smrť, každý človek v exile našu krajinu ochudobnili, čo ďalší historický vývoj v nejakej podobe ovplyvnilo. Bez ohľadu na to, či hovoríme o priamych obetiach a škodách alebo o vplyve na naše dejiny, dôsledky roku 1968 rovnako ako roku 1944 cítime dodnes.