Kázeň 2.0: Priznať si vinu

Dlho som rozmýšľal, čo je hlavnou myšlienkou dnešnej liturgie slova. Priam bijú do očí témy, ako odpustenie hriechov zo strany Boha, alebo nadradenosť jedného človeka nad druhým. Toto sú témy iste dôležité, ale keď si evanjelium spojíme s prvým čítaním, obraz sa nám trocha zmení. Myslím, že Cirkev nás kombináciou týchto dvoch čítaní chcela priviesť k inej téme: k téme priznania si svojej viny. A že táto téma je dôležitá o tom snáď netreba pochybovať. Poznáme zo svojho života zaiste veľa ľudí, ktorých sme ešte nikdy nevideli alebo nepočuli uznať si svoj hriech a svoju vinu.

Toto sa podarilo prorokovi Nátanovi v prvom čítaní, no nepodarilo sa to Ježišovi v evanjeliu. Pozrime sa na tieto dve čítania zbližša. Prvé čítanie, aby sme to, o čom nám hovorí mohli pochopiť naplno a celej jeho šírke, musíme trocha rozšíriť o to, čo mu predchádzalo. Na scéne je kráľ Dávid. Človek, ktorý sa vyznačoval veľkou dobrotou, chrabrosťou, múdrosťou hlbokou vernosťou Bohu. No bol to i hriešnik. S kráľovskou hodnosťou si pomaly zvykal aj na pocit akejsi privilegovanosti. A začal si dovoľovať veci, ktoré by nikdy pred tým nebol vykonal.

Raz sa stalo, že mu pri prechádzke po streche jeho paláca padla do očí krásna Betsabe, manželka jeho dôstojníka Uriáša, ktorá bývala v susedstve. Nechal si ju predviesť a mal s ňou sex. Betsabe počala dieťa. Dávid to chcel zakamuflovať a preto dal zavolať jej manžela Uriáša z boja a chcel, aby Uriáš so svojou manželkou spal. Ten ale odmietol ísť k svojej žene s tým, že by sa nepatrilo, aby sa on tešil so svojou ženou a jeho spoluvojaci bojovali na bojisku za kráľa. Keď sa to nepodarilo ani trikom, kráľ sa rozhodol pre záludnosť: napísal pre jeho veliteľa list, v ktorom ho žiadal, aby Uriáša postavil v boji do prvého šíku, kde naisto zomrie a tento list veliteľovi poslal po Uriášovi. Uriáš si myslel, že vo svojich rukách nesie svojmu veliteľovi dôležité posolstvo od kráľa a bol na to zrejme i patrične hrdý, no nevedel, že v skutočnosti si v rukách nesie rozsudok smrti. Uriáš v boji padol.

Po tomto prišlo k návšteve proroka Nátana u Dávida. Prorok kráľovi porozprával príbeh o istom chudobnom mužovi, ktorý mal jedinú ovečku, z ktorej sa veľmi tešil a s ktorou doslova zdieľal svoj život. Bol však aj iný muž, veľmi bohatý, ktorý mal veľa oviec a tento obral chudobného muža o jeho jedinú ovečku, aby z nej urobil večeru svojmu hosťovi. Kráľ sa na to náramne rozčúlil: „Ako žije Pán, človek, ktorý to urobil, je synom smrti. Nátan však na to povedal Dávidovi: „Ty si ten muž!" (2 Sam 12,5,7). Dávid sa zachvel a vinu si priznal a kajal sa.

Kráľ takto jednať nemusel. Ako kráľ mohol povedať Nátanovi: „Čo mi to tu rozprávaš? Ako si to dovoľuješ? Ty, niktoš, chceš mne kráľovi čosi vyčítať!?" Alebo mohol začať ospravedlňovať alebo vysvetľovať to, čo urobil. Možností, ako si nepriznať svoju vinu bolo veľa. No kráľ si svoju vinu v pokore priznal, sklonil sa pred Bohom, kajal sa a jeho vina mu bola odpustená. Zaiste, Uriáša už nevzkriesil, no urobil aspoň maximum toho, čo mohol.

V evanjeliu Ježiš už taký úspešný nebol. Farizej Šimon, ktorý sa postavil do pozície nadradenosti nielen voči žene, ale i voči nemu, bol tvrdý oriešok. Nielenže si nedokázal priznať, že i on potrebuje odpustenie podobne ako žena, pretože ani on nie je svätý a vo svojom živote toho už popáchal nemálo. Medzi ním a ženou mohol byť jedine ten rozdiel, že jej hriechy boli verejné a jeho tajné, skryté. No on si nepriznal ani to, ako nadradene sa zachoval i voči samotnému Ježišovi. Ježiš mu to musel pripomenúť a doslova na tácke naservírovať pred všetkými prítomnými: nie síce jeho tajné hriechy (od tohto ho ušetril), ale aspoň to, čoho sa dopustil pred chvíľou. V židovskej kultúre tej doby totiž bolo zvykom, že každému hosťovi, ktorý bol pozvaný do domu na hostinu mali byť na znak úcty a pohostinnosti prejavené tri znaky: umytie nôh pri vstupe, pomazanie olejom, a priateľské objatie. Žiaden z týchto troch znakov nebol preukázaný Ježišovi. Ostatným prítomným asi áno, ale Ježišovi nie. Z toho bolo vidno, ako veľmi Šimon Ježišom pohŕdal a akej veľkej neúcty v súvislosti s ním sa voči vtedajšiemu bontónu dopustil. Toto všetko však preukázala Ježišovi namiesto Šimona žena, ktorou Šimon hlboko pohŕdal. A to Ježiš nadradenému a nafúkanému farizejovi Šimonovi tiež pripomenul. A ukázal mu i kontrast: medzi ním, podľa neho samotného bezhriešnym farizejom a ňou, hriešnou a zvrhlou ženou.

Ježiš toto všetko farizejovi Šimonovi jasne povedal. Niekedy je nutné, aby sme pri niektorých ľuďoch zanechali diplomaciu a prestali očakávať, že sa sami dovtípia a prídu na veci a na súvislosti sami, a aby sme im to povedali jasne, na rovinu. Riskujeme tým, samozrejme, možné problémy, ale mnohoráz niet iného riešenia. Ježiš využil toto riziko. Či pochodil, v texte niet zmienky. Je možné, že áno, ale je možný i opak: že farizej Šimon ostal aj naďalej uväznený vo svojej spupnosti.

Nechajme však Šimona na pokoji. Poďme sa radšej pozrieť na seba samých. Aj keď je pravdou, že náboženstvo nie je v prvom rade o usvedčovaní človeka z viny a o hľadaní hriechu za každou radosťou - opak je pravdou: náboženstvo je o žití života v plnosti (por Jn 10, 10) - predsa nám nemôže pri tejto snahe o žitie života v plnosti uniknúť ani tzv. „severná strana nášho domu", t.j. tá dimenzia našej osobnosti, ktorá je temná, zákerná, zlá. Každý ju máme. Ak si ju nevšimneme, potom ona môže celkom prevziať kontrolu nad naším životom a my sa môžeme pomaly stať temnými bytosťami, tak ako sa to mohlo stať s Dávidom, alebo ako to možno stalo s farizejom Šimonom. A navyše, môžeme začať vážne ubližovať ľuďom, s ktorými žijeme bez toho, že by sme si to uvedomovali. Preto je nutné vybudovať si v sebe zdravú citlivosť na hriech.

A tiež by sme si mali pestovať ochotu nechať sa usvedčiť z viny, ktorú sme sami možno prehliadli zo strany tých, ktorí ju jasne vnímajú. Toto je známka duchovnej a ľudskej zrelosti. Len si priznajme, koľko ľudí má odvahu nám povedať, čo sme urobili, ak sme urobili nejakú lotrovinu!? Nie je okolo nás spústa tých, ktorí nás s kŕčom v žalúdku obchádzajú a hľadajú spôsob, ako nám povedať, že to, čo sme vykonali nebolo celkom dobré? A ak nakoniec aj našli na to odvahu, ako to skončilo? Nezabuchli sme dverami, neurazili sme sa, neodvrátili sme sa od týchto ľudí, nezačali sme sa im mstiť?

Priznanie si viny je dôležitou súčasťou nielen ľudsky a duchovne zrelého človeka, ale i pokojného žitia v rodine, v komunite, na pracovisku, v triede... Bez neho sa život stáva peklom, plným pretvárky, intríg, šliapania jedného po druhom, vykorisťovania, neslobody, strachu. No aj napriek tomu nepoznáte množstvo ľudí, ktorých ste v živote nikdy nepočuli povedať: „Priznávam si, že som ťa urazil. Mrzí ma to!" Naozaj, je veľa takých, ktorí si nikdy, nikdy žiadnu svoju vinu nepriznajú. A to, žiaľ, i medzi tzv. nábožensky či „duchovne" žijúcimi. O tom by sa dalo tiež nemálo rozprávať, čo je kategória (a hanba) sama osebe. Nanajvýš ak zamrmlú niečo, ako: „Ak som snáď niekomu v niečom ublížil, potom ma to mrzí..." a podobné blabotiny. Nič konkrétneho. Žiadna pokora. Žiadne červenanie sa. Žiadne kajanie. A toto nie je to, čo sa pod priznaním si viny myslí.

Ako ale to naozajstné priznanie si viny vyzerá? Príkladom je nám Dávid z prvého čítania. Na jeho príbehu vidíme štyri body, ktoré by zrelé priznanie viny malo mať: Po prvé, človek si uvedomí, že padol v konkrétnej veci, v konkrétnej oblasti. Uvedomí, prizná si konkrétny čin, ktorý spáchal. To znamená, že nestačí všeobecne si priznať, že som zhrešil. Treba si priznať i v čom konkrétne. Pravá vina sa zameriava na konkrétne správanie, na čin alebo zanedbanie činu, ktorým som urazil iného človeka, iných ľudí alebo uškodil sebe samému.

Po druhé, pod vplyvom zdravej viny si uznám, že som nejakému dôležitému vzťahu - vzťahu s inými ľuďmi, vzťahu s Bohom alebo vzťahu s hodnotami, ktoré ležia hlboko vo mne - spôsobil škodu. V tomto bode i to, že si uvedomím všetky tie dôsledky, ktoré môj zlý čin mal a má. Môj hriech je hriechom preto, lebo niekomu spôsobil škodu, niekomu ublížil. Preto musím jasne formulovať túto škodu a toho, komu som ju spôsobil, mňa samého - ak tam išlo o hriech proti mne samému - nevylučujúc.

Po tretie, uznám, že ja (nie iný, alebo len iný či iní) som zodpovedný za to, čo sa stalo; to, čo sklamalo bolo moje (a nie iného) správanie. Nebudem hľadať ospravedlnenia v tom, že iní ma naviedli, alebo že aj iní majú na tom svoj podiel. Iní ma v tejto chvíli nezaujíma. Ten nech sa kajá sám za seba. V tejto chvíli ide o mňa: ja sám si priznám vinu, a ja sám si uznám potrebu kajať sa.

A konečne, musím si uvedomiť, že priznanie si tohto všetkého ma volá k nejakej konkrétnej akcii: k ospravedlneniu, k náprave, k vyznaniu, k spovedi. Niekedy sa náprava urobiť nedá. Napríklad, ak som celý život ako otec rodiny pil a v opilosti ubližoval iným nielen na duši ale i na tele, čo s tým spravím po rokoch, keď moje deti sú už veľké a dôsledky vyrastania v rodine so mnou si nesú so sebou? Samozrejme, poprosím ich o prepáčenie. No zvyšok nechám na Boha a prijmem to všetko (napríklad následné výčitky) ako i istú formu „trestu" za to všetko, čo som popáchal. Alebo ak som niekomu nepomohol a ten človek je už teraz vo večnosti, čo s tým dnes urobím? Ak sa nedá urobiť už žiadna reštitúcia, nech mi „stačí" aspoň vyznanie pred Bohom a uistenie o jeho odpustení v spovedi. Vlastne kresťan by každú vinu mal odniesť do spovednice, kde sa začína každý nový život.

Ak dokážeme takto prežívať pocit viny, verme, že náš život a spolužitie s inými budú hneď nielen krajšie, ale budeme i v Božích očiach hodnovernejšími a naše životy sa stanú integrovanejšími.

Milan Bubák, SVD
11. nedeľa cez rok (C)
2 Sam 12, 7-10,13; Lk 7, 36-8,3: Priznať si vinu
UPC, Bratislava, 17. 6. 2007

Foto: Flickr.com

Rozhovor Postoy.sk s Milan Bubákom nájdete tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo