Štát založený na diskriminácii. Čaká nás budúcnosť Izraela?

Štát založený na diskriminácii. Čaká nás budúcnosť Izraela?

Židovský štát otvorene diskriminuje svojich Arabov. Ako to funguje v praxi a čaká niečo podobné aj Európu?

Izrael je laboratórium: mini-štát na civilizačnej hranici, kde si jeho susedia otvorene alebo skryto želajú jeho vymazanie z mapy, demokratický štát bez ústavy, okrem iného aj preto, aby ústavné pravidlá nebránili flexibilnému použitiu armády, štát, kde sa miesi nábožensko-etnický fundament („židovský štát“) so sekulárnou, multikultúrnou a postmodernou realitou, ortodoxné náboženstvo so sexuálnou revolúciou. Neustála hrozba vojny, permanentný terorizmus, militarizovaná spoločnosť, ale aj vibrujúca ekonomika a pluralitná spoločnosť – to všetko robí z Izraela jedinečný štát.

Viacerí Izraelčania po náraste terorizmu a rastúcej imigrácii v Európe otvorene hovoria, že náš kontinent čaká to, čo Izrael pozná už celé desaťročia: spolužitie s menšinami založené na otvorenom konflikte a neskrývanej nenávisti. Izrael, napriek katastrofálnemu imidžu, si pri tom všetkom nevedie až tak zle. Hovorí o tom nielen rast HDP, pozitívna demografia, ale aj fakt, že súčasný premiér Benjamin Netanjahu, ktorý je po Ben Gurionovi druhým najdlhšie slúžiacim premiérom Izraela, viedol v čase svojho pôsobenia iba jednu vojnu (v Gaze 2014).

Cena za tento status quo je ale vysoká. Po každej stránke. Je čas, aby sme izraelský príklad začali bližšie spoznávať, aby sme sa vedeli niektorým excesom do budúcnosti vyhnúť, z iného sa poučiť.

Jedným z kľúčových opatrení súčasného Izraela je diskriminácia palestínskych Arabov. Niežeby išlo o v dejinách novú vec, na diskriminácii bol založený Rím aj antické mestské štáty, v podstate celý stredovek a väčšina novoveku. Izrael ale ponúka prepracovaný update tohto štátneho usporiadania, kde sa miešajú nástroje 19. a 21. storočia, mäkká aj hrubá sila.

Po prvé, Izrael bezpečnostným múrom oddelil Západný breh, pred Hamasom ho bráni protiraketová obrana a ďalšie vojenské prvky. Povedzme, že tento moment je jedinečný a neprenosný, asi ťažko si predstaviť, že by sa Francúzi vzdali časti svojho územia a povolili vznik svojej „Gazy“, aspoň zatiaľ. Napriek tomu v súčasnosti ide o jednu z hlavných záruk izraelskej bezpečnosti. Cena za to, ako vyzerá jedna strana plota, je hneď za týmto plotom. Ale o tom inokedy.

Po druhé, židovský štát sa nikdy nesprával voči všetkým obyvateľom na svojom území rovnako. Naopak, od počiatku prísne rozlišoval, ak chcete – diskriminoval. Voči palestínskym Arabom až do roku 1966 uplatňoval selektívne stanné právo: Arabi mali obmedzený pohyb, právo cestovať, podnikať či študovať. Tento segregačný princíp je dnes na Západe nepredstaviteľný, ale súčasne platí, že je dostupný a relatívne funkčný.

Po tretie, Izrael aktívne predchádza možnosti vzniku väčších arabských centier. Aby sme si urobili trochu poriadok v číslach, na Západnom brehu a v Gaze žije 4,6 milióna Arabov, v samotnom Izraeli žije 1,7 milióna arabských občanov, tzn. asi 21 percent populácie. A o nich ide. Izraelská vláda napríklad robí všetko preto, aby boli „roztrúsení“, aby netvorili súvislú komunitu žijúcu v jednom-dvoch mestách. Izraelskí Arabi tvoria málopočetné niekoľkotisícové menšiny v desiatkach izraelských mestečiek či väčších dedín (v 66 mestách a mestečkách je ich vyše 5 000).

Západná Európa je na tom presne naopak. Turci v Nemecku či Arabi vo Francúzsku síce majú ďaleko k pätine populácie, ich počty sú oveľa nižšie, ale žijú koncentrovane. Menšina, ako vieme aj z vlastnej skúsenosti, sa inak správa, ak tvorí 5-7 percent, inak ak 10-15 a inak, ak presahuje 20 či dokonca 30 percent populácie. A niektorí noví francúzski občania či Nemci s afgánskym či tureckým pôvodom tvoria v niektorých mestách či štvrtiach väčšinu. To už nie je problém geta, to je problém emancipujúcej sa väčšiny. Menšina má potom inú dynamiku, iné požiadavky aj inú rezistenciu.

Po štvrté, Izrael síce rešpektuje voličské právo všetkých svojich občanov, svoj politický systém však modifikuje tak, aby arabských politikov a ich strany oslaboval. Nedávno sa napríklad zvýšilo kvórum na účasť v parlamente na 3,25 percenta (čo je citlivá téma kvôli zastúpeniu malých židovských náboženských strán). Toto opatrenie však Arabov zjednotilo, vytvorili spoločnú kandidačnú listinu a svoje postavenie posilnili. Okrem toho to aj zvýšilo volebnú účasť izraelských Arabov. Vo voľbách 2013 volilo 56,5 percenta voličov z arabskej menšiny, v roku 2015 už 63,5 percenta (mohol to spôsobiť aj Netanjahuov mobilizačný apel cez volebný deň).

Najnovším opatrením v tejto oblasti je návrh zákona, ktorým by ¾ väčšina poslancov Knessetu mohla zastaviť vykonávanie poslaneckého mandátu takému politikovi, ktorý spochybní židovský charakter štátu, resp. podnieti násilie najmä voči civilnému obyvateľstvu.  

Do tejto množiny možno zaradiť aj povinné zverejňovanie dotácií a darov zo zahraničia, ak v prípade neziskovej organizácie tvoria viac ako 50 percent jej príjmov. Návrh zákona predkladá ministerka spravodlivosti Ayelet Shakedová, v minulosti blízka spolupracovníčka Benjamina Netanjahua, dnes tvár politickej strany Židovský domov, ktorá je napravo od Likudu.

Piatym opatrením je stála prítomnosť židovskej komunity na tzv. okupovaných územiach. Izrael tým pestuje nielen svoju štátnu ideu, saturuje očakávania nábožensky radikálnej menšiny, ale zároveň vyváža časť konfliktu mimo svojich pôvodných hraníc. Napriek zdaniu ale nejde o nijako masový problém, na Západnom brehu žije 50 rokov po vojne v roku 1967 iba 5 percent Izraelčanov, polovica z nich v piatich blokoch, ktoré by v prípade vzniku Palestínskeho štátu pripadli Izraelu.

Ak si uvedomíme, ako je dnes prítomné Nemecko v Turecku či Francúzsko v Magrebe, a nemusíme sa držať striktne „izraelského vzorca“, pokojne možno hovoriť aj o kultúrnom či ekonomickom vplyve, opäť vidíme problém inak.

Po šieste, Izrael napriek oficiálne deklarovanej rovnosti diskriminuje izraelských Arabov na početných úrovniach: do armády môžu vstúpiť len niektorí z nich (napríklad beduíni), Arabi majú nízke zastúpenie v štátnej administratíve a byrokracii, sú ekonomicky diskriminovaní (nižšie mzdy, platí to jednotlivo aj všeobecne, priemerný ročný príjem arabskej domácnosti bol v roku 2013 asi 27-tisíc dolárov, v prípade židovskej domácnosti 47-tisíc dolárov), menej študujú (v krajine je len 20 000 arabských univerzitných študentov) a menej učia, len dve percentá univerzitných profesorov a vyučujúcich sú Arabi.

Po siedme, možno to najdôležitejšie, demografia. Hoci uvádzať presné čísla je ťažké, najmä ak ide o oblasti kontrolované Hamasom, keďže viaceré odhady boli v priebehu posledných rokov spochybnené a Arabi údajne falšovali svoju pôrodnosť, v samotnom Izraeli je štatistika dostupná: podľa článku  arabského profesora pôsobiaceho na univerzite v Haife As´ada Ghanema v augustovom čísle Foreign Affairs je až 50 percent izraelských Arabov mladších ako 20 rokov, zatiaľ čo v židovskej populácii je to 30 percent. Rozdiel je to významný, ale ak zoberieme do úvahy detskú úmrtnosť, priemerný vek a migračný potenciál, Židia na tom nie sú tak zle. Sami majú silnú demografiu a vďaka technologickej prevahe (o. i. v zdravotníctve) nečelia nemeckému scenáru. Najmä ak v poslednom období údajne klesá pôrodnosť Arabov.

Bez izraelskej demografie je prežitie Izraela nepredstaviteľné. Európa stále dožíva svoj spleen, kde sa tvári, že tento problém je len ekonomický.  

Po ôsme, faktor tajných služieb. Izraelské tajné služby sú efektívne nielen pokiaľ ide o zber informácií, ale aj v diverznej činnosti. Izraelčania dokázali adresnými atentátmi úspešne brzdiť iránsky jadrový program, agentom Šin Bet bol syn jedného zo zakladateľov Hamasu a podobne. Izraelu sa skrátka darí tam, kde sú európske tajné služby takmer bezradné. Zatiaľ čo Západ sa často spolieha na techniku a odpočúvanie, Židia sa spoliehajú na ľudí. Často z opačnej strany barikády.

Po deviate, hrubá sila. Nejde len o to, že izraelská armáda má obrovskú technologickú prevahu nad všetkými armádami v okolí, dôležitým faktorom je aj izraelská mentalita „zub za zub, oko za oko“. Čítal som kedysi príbeh palestínskeho teroristu väzneného v Izraeli a bitie, istý stupeň týrania a „odplaty“, bol jednoducho súčasťou systému. Rovnaký princíp funguje aj voči palestínskym deťom, ktoré na izraelských vojakov „len“ pohadzujú kamene.

A napokon desiaty bod, izraelská mentalita. V diskusiách na Západe sú prítomné dva extrémy: populisti a radikáli volajú po „konečnom riešení“, chcú neprispôsobivých obyvateľov „vyviesť“ a problém „vyriešiť“. Liberáli, naopak, volia appeasement a ustupovanie, zdôvodnené ľudskými právami a liberálnym charakterom štátu. Jedno aj druhé vedie k rovnakému záveru: tvrdé riešenie reálne neexistuje, appeasement vedie k erózii spoločenskej zmluvy a narastaniu problému.

V Izraeli je očakávanie iné. Židia vedia, že palestínskych Arabov nikam „nevyvezú“, že problém nemá konečné riešenie. Nemajú nereálne očakávania, zároveň neustupujú z koncepcie Izraela ako židovského štátu. Je to tak trochu stratégia zadržiavania a politický realizmus. Takúto mentalitu nie je jednoduché vybudovať a ešte ťažšie je ju pestovať. Kladie to enormné očakávania na elity a ešte väčšie na voličov. Lepšie riešenie však nevidieť.

Ako som napísal vyššie, Izrael je laboratórium a nie všetko, čo tamojšia elita testuje, je alebo má byť prenosné. Svet sa však mení a Európa 21. storočia bude Izraelu podobná viac, ako by sme si želali. Je načase o niektorých problémoch uvažovať dlhodobo.   

Foto: Kay Hendri a Gnuckx/ flickr.com

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo