Smartfóny sú fenoménom posledných rokov, ktorý asi najviac zasiahol do našich každodenných životov. Je jedno, či ide o mladých, starých, deti, tento trend nás ovládol naprieč generáciami, bez ohľadu na vzdelanie či spoločenské postavenie.

Smartfóny sú vďaka ponukám operátorov stále výhodnejšie, internet v nich je stále dostupnejší, aplikácie a hry sú stále premyslenejšie a my sme stále menej schopní odolať jeho výhodám, číha na nás neustále pokušenie, ktoré vstúpilo do rodín a zvlášť ohrozuje deti.

V období prázdnin sa tento problém stáva ešte vypuklejším. Takmer každá rodina s deťmi v predpubertálnom či pubertálnom veku rieši každodenné spory, aké hranice by malo mať používanie nových digitálnych vymožeností. Od akého veku by malo mať dieťa mobil? Ako často ho môže vytiahnuť z vrecka? Môže mať prístup na všetky sociálne siete?

To sú dilemy dnešného rodiča. Samotní rodičia nie sú voči závislosti od mobilu imúnni a často tak neriešia svoje deti, lebo sami im nemôžu ísť príkladom. A tak je bežným obrázkom rodina, ktorá sa síce stretne pod jednou strechou, ale každý pritom pozerá do svojho smartfónu.

O tom, že je to novodobý fenomén, svedčí aj, že nemecký týždenník Der Spiegel venoval tejto téme v jednom z posledných čísel desaťstranovú tému a prináša niekoľko zaujímavých faktov a myšlienok.

Rozhovor so psychologičkou: Deťom netreba brať smartfón, ale ponúknuť realitu Zdieľať

Napríklad že od roku 2006 je v Nemecku viac mobilov ako samotných Nemcov. Profesor informatiky na univerzite v Bonne Alexander Markowetz naprogramoval s kolegami aplikáciu, ktorá mapovala správanie vlastníkov smartfónov (samozrejme, s ich súhlasom).

Na vzorke 60-tisíc používateľov zistili, že vlastník smartfónu siahne po ňom 88-krát denne. 35-krát sa pozrie len na hodiny alebo či mu neprišla správa. 53-krát odomkne mobil, aby napísal mail alebo správu, aby otvoril aplikáciu alebo len surfoval po internete.

Tí, ktorí majú stiahnuté aplikácie, strávia pozeraním do smartfónu neuveriteľné dve a pol hodiny denne, z toho telefonujú len okolo 7 minút denne, ostatný čas strávia na facebooku, WhatsAppe alebo hrami. Zaujímavé je, že pritom sami odhadujú, že mobilom venujú oveľa menej času. Z prieskumu tiež jasne vyplýva, že profesia či sociálny status nemajú vplyv na to, koľko hodín surfujeme.

V Nemecku je už viac mobilov než samotných Nemcov. (Foto: Flickr.com/Igor Spasic)

Čo nám smartfón vzal?

Deti a mladí pozrú do svojho mobilu v priemere každých desať minút. Neustále sú tak odpútavané od činnosti, ktorú práve robia, či sú to úlohy do školy, rozhovor s kamarátom, čas s rodinou. Podľa štúdie univerzity v Mannheime je osem percent mladistvých tak úzko spojená s mobilom, že môžeme hovoriť o závislosti. To, čo vzniklo preto, aby nám ušetrilo čas, nám ho tak berie.

Dokazovať to má aj fakt, že sa rýchlosť chôdze vo veľkých metropolách zrýchlila o desať percent. Kým napríklad v Singapure začiatkom deväťdesiatych rokov ľudia kráčali najpomalšie, o desať rokov neskôr sú v rebríčku rýchlosti chôdze už na prvom mieste. New York je na ôsmom mieste, Berlin na siedmom. V Jordánsku, Bahraine či v Berne ľudia chodia oveľa pomalšie. Hektika tak zjavne stúpa digitalizovaním a technizovaním spoločnosti.

Okrem toho smartfóny znižujú našu trpezlivosť. Kým v roku 1999 tretina návštevníkov, ktorým sa nejaká webová stránka naťahovala dlhšie ako osem sekúnd, došla trpezlivosť a stránku zavreli, tak v roku 2006 to vzdali už po šiestich sekundách.

Čo teda robiť, aby sme neprepadli do závislosti a aby tá malá vecička neovládla náš život či naše deti? Psychológovia rodičom radia, aby boli v prvom rade dobrým príkladom pre svoje deti a v prípade podozrenia na závislosť zasiahli už v začiatkoch.

Vieme o rodičoch, ktorí dovolili smartfón deťom až po štrnástom roku života. Psychologička Denisa Zlevská, s ktorou sme urobili rozhovor k tejto téme, si, naopak, myslí, že deti by nemali byť vylúčené z kolektívu. Ale skôr upriamuje pozornosť na vedomú prácu na kultúre ich používania a na dobré zaplnenie voľného času detí.

„Kolektívne digitálne vyhorenie“

Mnohé deti smartfón dostanú už v období prvých ročníkov základnej školy, keď sa s nimi rodičia potrebujú spojiť, vyzdvihnúť ich po škole či z krúžku. Práve v skorom veku sa však deti učia verbálnej i neverbálnej komunikácii a práve smartfón im môže v tejto oblasti ublížiť. Sociologička Sherry Turkleová z Massachusetts Institute of Technology tvrdí dokonca, že mobily nás od seba vzďaľujú, aj keď na prvý pohľad sa snažia o opak.

Turkleová si myslí, že spôsob, ako mladí pozerajú do mobilu a zároveň sa snažia udržovať očný kontakt, pričom samozrejme nestačia vnímať mimiku toho, s kým komunikujú, im veľmi ubližuje. Strácajú tak schopnosť empatie, pretože už nevedia odčítavať z výrazov tváre pocity druhej osoby. Komunikácia tvárou v tvár sa vytráca, pričom je to najľudskejšie z celého človečenstva – tvrdí Turkleová. Smartfón je však populárny, lebo umožňuje komunikovať bez reálnej blízkosti druhého človeka.

Tí, ktorí majú stiahuté aplikácie, strávia pozeraním do smartfónu neuveriteľné 2 a pol hodiny denne, z toho telefonujú len okolo 7 minút denne. Zdieľať

Profesor Alexander Markowetz hovorí dokonca o „kolektívnom digitálnom vyhorení“. Nemecký vedec je presvedčený, že neustále prerušovanie akejkoľvek činnosti mobilom mení náš mozog, našu schopnosť myslieť a sústrediť sa. Podľa neho sa používaním mobilu spúšťajú neurologické procesy, ktoré vedú k vyplaveniu hormónu šťastia dopamínu, čo je dôvodom, prečo po smartfóne siahame stále častejšie. Podľa profesora si už veľká časť ľudí vypracovala škodlivé návyky až závislosti, ktoré môžu viesť k sociálnym i psychickým problémom.

Nemecký týždenník napriek všetkým zisteniam svoju rozsiahlu tému ukončuje tvrdením, že úlohou rodičov pri vedení detí by mal byť návrat k starým dobrým hodnotám, ako sebakontrola, disciplína a zodpovednosť. Čo znamená, že by sme sa mali viac venovať ľuďom ako technológiám. A aj keď možno nebudeme na všetkých linkách vždy dostupní, získame tak späť svoju stratenú slobodu a nezávislosť.

K tomu bude však asi viesť ešte dlhá cesta, keďže toto leto svet šalie z novej hry na mobiloch Pokémon Go.

Pokémonov môžete stretnúť aj v prírode. (Foto: Flickr.com/Frost Museum)

Vzal Pokémon Go deti späť do reality?

Pokémonov si mnohí pamätajú z 90. rokov ako TV seriál a kartičky. V tom čase fungovala aj rovnomenná videohra na konzole Game Boy. The Observer pripomína, že už vtedy sa táto hra snažila spojiť virtuálny svet s fyzickým. Na dnešnú dobu však toto prepojenie vyznieva smiešne. Spočívalo totiž len v tom, že hráči si mohli pozbieraných pokémonov vymieňať medzi konzolami cez kábel.

Priepasť medzi virtuálnou realitou a fyzickým svetom sa podľa mnohých podarilo preklenúť až teraz – fenoménom s názvom Pokémon Go. Hráči si nainštalujú do mobilu hru a pomocou kamery na mobile a GPS signálu hľadajú pokémonov. Tí sa môžu objaviť na displeji, ktorým akoby hráč natáčal na video okolie. Zbieraním pokémonov sa však zábava nekončí, príšerky sa dajú trénovať a potom zvádzajú súboje v tzv. telocvičniach, čo môže byť autobusová zastávka alebo futbalové ihrisko.

Deti a mladí pozrú do svojho mobilu v priemere každých desať minút. Neustále sú tak rušené z činnosti, ktorú práve robia. Zdieľať

Fanúšikovia pokémonov vyzdvihujú viaceré pozitíva, ktoré podľa nich hra priniesla. Najviac sa hovorí o tom, že ľudia idú s hrou von, na čerstvý vzduch a nehrajú sa zatvorení doma. Ďalej že najmä mladí a deti tak spoznajú kultúrne, historické či prírodné krásy svojho okolia. Alebo že pri hre stretnú nových známych.  

Objavujú sa dokonca názory, že Pokémon Go môže slúžiť ako zoznamka. „Je to perfektná hra, ktorá môže viesť k rande,“ povedala pre portál Wired profesorka digitálnych médií Karen North z Univerzity v Južnej Kalifornii. „Stretnete pri nej niekoho s podobným záujmom, obaja sa môžete zapojiť do tej istej aktivity a dať si výzvu pre ďalší deň,“ vyjadrila sa.

Podľa North je zoznamka pri pokémonoch jednoduchšia a prirodzenejšia ako účasť na sigle párty. „Keď stretente vonku niekoho, ako hrá, vzniká spoločná situácia, ktorá nie je trápna,“ tvrdí North. Avšak sociálne siete registrujú aj opačné prípady, keď sa ľudia sťažovali, ako pre hru Pokémon Go prišli o partnerov.

Šialenstvo Pokémon Go však prináša aj bizarné či nebezpečné situácie. Francúzsky turista skončil v policajnej cele, keď pri hľadaní pokémonov vošiel do vojenského objektu v Indonézii. V americkom meste Baltimore nabúral mladík do zaparkovaného policajného auta, pretože pri šoférovaní lovil pokémonov. Objavili sa aj prípady, keď chodci hrajúci hru vbehli pod auto. V stredoamerickej Guatemale dokonca vyšetruje polícia vraždu 18-ročného chlapca, ktorého zastrelili na ulici pri hľadaní pokémonov. Motív a okolnosti sú však nejasné.

Internet sa už na fenoméne stihol aj bujaro zabávať a parodovať. Celkom vydarená je aktivita zo Švajčiarska, kde skupinka imituje pomstu pokémonov.

Kritici na druhej strane upozorňujú, že hra nie je okrem geniálneho marketingu a globálneho úspechu až taká výnimočná. A že nejde až o taký svetoborný vynález. Pokladovky, hry v prírode či kešky ponúkajú rovnaké, ak nie väčšie dobrodružstvo ako pokémoni.

Pomerne prepracovaný systém má tzv. geocaching, čo je kombinácia turistiky s hľadaním malých pokladov. Takisto vyžaduje GPS navigáciu, pričom pred vyrazením do terénu si na internete pozriete súradnice skrýše, ktorá skrýva rozlišné predmety. Tie po nájdení vymeníte za inú vec a na interente o tom urobíte záznam.

Otázka, ktorú riešia tvorcovia digitálnych hračiek – ako sa z virtuálneho priestoru dostať späť do reality – pri takýchto prirodzených aktivitách akosi odpadá.

Čo na to rodičia?



Michal Dyttert

manažér, otec 14-, 12- a 10-ročných synov a 7- a 4-ročných dcér

Deti majú mobil od toho veku, keď sa stane, že musia ísť niekde sami (napríklad zo skoly na ZUŠ alebo zo ZUŠ do školy, alebo domov z nejakého krúžku alebo aktivity, respektíve ak niekde musia na nás čakať – napríklad po futbalovom krúžku majú 20-30 minút, kým ich dokáže niekto z rodičov vyzdvihnúť).

Cez týždeň môžu ísť na mobil doma, až keď majú všetko hotové do školy aj domáce povinnosti. Snažíme sa to obmedziť na hodinu denne. Cez víkend sa môžu hrať viac, ak majú hotové domáce povinnosti a úlohy do školy.

Zatiaľ im nekontrolujeme komunikáciu, ale vieme o tom, kde majú založené kontá a mailové schránky. Mali sme už však problém s komunikáciou na sociálnej sieti, kde si v rámci triedy vybavovali dve skupiny detí nejaké spory a frustrácie a nebolo to dobré – nadávali si tam a zverejňovali aj osobné údaje. To bola vtedy dobrá príležitosť si to vydiskutovať a upozorniť ich na rôzne riziká a na to, že virtuálnosť presahuje do reálneho sveta a aj tam treba dodržiavať pravidlá.

Rozmýšľame o nejakom softvéri, ktorý by nám umožňoval monitoring, ale nie sme natoľko technicky zdatní, aby sme to vedeli zvládnuť. V tomto vidím veľký priestor pre nejaké mimovládky alebo aktivistov z oblasti IT, aby dokázali poradiť, čo kúpiť a ako to nainštalovať a spravovať tak, aby to fungovalo. Zatiaľ teda držíme taký liberálnejší prístup, ale je pravda, že zákaz mobilov, prípadne vypnutie wifi sú vnímané ako posledný možný trest, ktorý stopercentne zaberá.

No silno vnímam, že sa mladším deťom nedá brániť v prístupe na smartzariadenia, keď ich využívajú staršie deti, a tak je to pri tých mladších náročnejšie – hrajú sa tam rôzne jednoduché hry, pozerajú obrázky, rozprávky, videá a tam (keďže nemajú ešte školské povinnosti ani domáce) je vlastne nemožné nastaviť nejaký poriadok alebo proces v zmysle najprv práca a potom zábava. Takže tam postupujeme od prípadu k prípadu.



Albert Otruba

podnikateľ, otec 8- a 11-ročných dcér

O vzťahu rodič – dieťa – mobil by sa dali písať dizertačné práce. Celé to spravidla začína veľmi nenápadne. V plus-mínus štvrtej triede si dieťa vytypuje rodiča, u ktorého cíti menší potenciálny odpor, respektivne lepší vzťah k technike, čiže ľahšiu korisť.

Potom hodí prvú udičku. Keďže už môže samo chodiť na krúžky, mobil by mu veľmi pomohol cítiť sa bezpečne a aj rodičia budú mať lepší pocit, že ich dieťa je v poriadku. Postupne sa na to nahadzujú argumenty, že už všetci v triede majú mobil, iba ono nie a že je to veľmi trápne a ponižujúce.

Po získaní si jedného rodiča na svoju stranu pristúpia obaja spiklenci k útoku na druhého rodiča. Všetky prostriedky sú povolené. Aj ekonomické argumenty sú vítané, že dieťa dostane len starý mobil po rodičoch, čiže žiadne navyše náklady.

No a jedného dňa opevnenie druhého rodiča povolí a dieťa odfrčí do školy s vytúženým mobilom. Nemusím ani zdôrazňovať, že celý deň na ňom visí, akurát pri ceste na krúžky ho má vypnutý a dieťa je nedostupné, čím je rodič v dvojnásobnom strese, než keby žiadny mobil nemalo.

Konzultácie s inými rodičmi ukážu, že polovica spolužiakov ešte mobil nemá. Ale džin je vypustený, do fľaše ho už nedostanete.

Potom nastáva úplne nová etapa vášho rodičovstva, život s dieťaťom na mobile. Je to svojím spôsobom určitá forma nevery. Už sa musíte deliť o svoje dieťatko.

V každom prípade to má aj pozitíva. Ako povedal jeden môj kamarát, najefektívnejšie metódy výchovy sú vydieranie a vyhrážanie. A mobil je mocná zbraň na podporu týchto metód. A kto chcete, pripočítajte si k tomu aj zručnosť v používaní nových technológií, ktorú vy už asi nedobehnete...

No a potom prišli pokémoni! A moje dieťa ma každý večer vábi na romantickú prechádzku, čo je pre mňa nepoznaná, nová a fascinujúca skúsenosť!

Ale základné pravidlo je ponúknuť alternatívny program. Stopnúť načas mobil a vymyslieť atraktívnu náhradu.

PS: Spomínané dieťa žiada zaprotokolovať, že s týmto textom hlboko nesúhlasí.


Stanislav Lencz
konzultant, otec 15- a 8-ročných chlapcov a 12- a 11-ročných dievčat

Keďže bývame mimo Bratislavy a deti chodia do školy v Bratislave, telefón (hlúpy tlačidlový) bol dôležitý pri prvom školákovi od štvrtého ročníka, keď náš najstarší začal robiť prvé samostatné kroky mimo školy.

No pri štvrtom (o sedem rokov mladšom) to bolo už v druhom ročníku. Videli sme, že mnohí spolužiaci vláčili do školy už od prvého ročníka super smartfóny za niekoľko stovák eur, ale na začiatku s tým deti nemali problémy, keď sme si vysvetlili, načo vlastne telefón je – na telefonovanie.

S tým telefonovaním to však nie je také jednoduché, keďže dnes je omnoho jednoduchšie a pomaly lacnejšie komunikovať cez aplikácie umožňujúce rýchlu textovú či hlasovú komunikáciu cez internet. Sprístupnená cesta na internet však otvára aj mnoho ďalších dverí, preto sme na prvom stupni trvali na klasickom telefóne.

Načo je vlastne smartfón? To je dobrá otázka. Odpoveď dala jedna z našich dcér, keď dôvodila, prečo potrebuje smartfón: nebyť mimo partie, kde všetci už majú smartfón, môcť sa zapojiť do komunikačných sietí a skupín a nevypadnúť tak z hry a z detských skupín a triedneho kolektívu (lebo bez neho nevedela, čo ostatní deň predtým riešili) – čo má veľký vplyv na schopnosť a možnosť uzatvárať a udržiavať priateľstvá a nezostať sám... a tu a tam sa potešiť nejakou tou offline či online hrou. Je zaujímavé, že s výnimkou nejakého toho Minecraftu deti za PC ani nesadnú, skoro celý priestor obsadili smartfóny a nejaký ten tablet (vlastný alebo spoločný).

Bez toho, aby som vedel hovoriť o nejakom dokonalom riešení či ohromných úspechoch, usilujeme sa nastavovať pravidlá a viesť deti k zodpovednosti. Vidíme, že jednotlivé naše deti sú zasiahnuté v odlišnej miere: jeden sa pohrá, zasýti a hľadá inú zábavu. Iný zasa, aj keď vie spoľahlivo splniť zadané úlohy v rámci domácnosti, všetok možný zvyšný čas dôsledne trávi budovaním virtuálnych úspechov. Ďalší má tendenciu zapadnúť do sveta detských filmov s hrdinami s nadprirodzenými schopnosťami a tam hľadať svoje potešenie.

Nie je ľahké nachádzať konkrétne pravidlá a riešenia. Sme si vedomí, že podobne ako celý zvyšok výchovy detí nie je o slávení každodenného pokroku a je behom na dlhú trať, ani tu nemôžeme čakať rýchle a definitívne úspechy.

Vo všeličom vedia pomôcť technické prostriedky: dočasne zapínaná wifina, blokovanie určitých stránok, aplikácií, časové obmedzenia pre prístup na internet či pre používanie zariadenia... Dobrú službu robia aj pravidlá, ako odovzdávanie smartfónu či tabletu na noc (ide spinkať do centrálnej nabíjacej stanice), podmienky, pri nedodržaní ktorých sa výdobytky techniky stanú dočasne nedostupnými, požiadavka nachádzať sa v spoločných priestoroch...

Najťažšou, ale najkrajšou časťou je budovanie dôvery v naše deti – aj v tejto náročnej oblasti.

Jednou z najdôležitejších vecí je pre mňa záujem o to, čo moje deti vo virtuálnom svete zaujíma a ako sa im tam darí – tak im pomôžem, aby aj tieto skúsenosti patrili do nášho vzťahu a do reálneho sveta: musím mať čas na demonštrovanie úspechov v hrách, kontaktov s priateľmi, nenormálne perfektnej pesničky či videoklipu... Zo záujmu sa rodí dôvera, ktorú nenaštrbí ani narazenie na tému „škaredých stránok“, hlúpych hier a podobne. Naopak, ak máme tieto veci vyriešené my, vieme práve v týchto chvíľach odovzdať svojim deťom slobodnú a čistú myseľ. 

Za tie roky sme pochopili jednu vec – sami na to nestačíme. Potrebujeme spoločenstvo ďalších rodín, vrstovníkov našich detí, priateľov, dobré školy, krúžky, spoločenstvá pre deti, dobrých animátorov, s ktorými by sme spoločne vytvorili reálny svet, plný priateľov a priateľstiev, rozumného množstva rozvojových aktivít, množstva vynikajúcich a silných podnetov tak, aby deťom zachutil skutočný svet.

Do toho sveta patria aj tí, pri ktorých naše deti už teraz môžu zakúsiť, že sa navzájom potrebujeme: starí, chorí, dospelí a deti s osobitnými potrebami.

Potrebujeme to ako soľ (aj my sami, my rodičia, otcovia, mamy), a sme si vedomí, že hovoríme o veciach, pre ktoré treba vynaložiť veľa energie, a reálne podmienky života to väčšinou vôbec neuľahčujú.

Tento dôvetok je dôležitý: na mnohé veci máme s manželkou dosť odlišný názor, a nie vždy vieme správne reagovať. Muži väčšinou dovolia viac, ženy bývajú reštriktívnejšie a prísnejšie. No zhodli sme sa na tom, že je lepšie, keď bojujeme teraz v malom a pomáhame im nachádzať rovnováhu tvárou v tvár prejedaniu sa virtuálnymi „sladkosťami“; že treba ustáť tlak a (dočasný hnev) detí, keď neskáčeme tak, ako diktujú tí, čo vytvárajú nekonečnú virtuálnu ponuku. Zhodli sme sa na tom, že im chceme ísť dobrým príkladom, ale že to zvládneme iba spolu – keď sa navzájom podržíme, povzbudíme sa a pomôžeme si, aby sme to ustáli!

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo