Cesta do minulosti (Pavel Bunčák)

Cesta do minulosti (Pavel Bunčák)

Báseň na nedeľu – Michal Chuda vyberá na každú nedeľu krásne slovenské básne, tentoraz od Pavla Bunčáka.

Pavel Bunčák
Cesta do minulosti
 

Ľudia sa všade zo sna budia,
oči si pasú na nebi a ryby lovia,
v pravý čas alebo nečakane,
kde pokoj vládne,
hlboko, hlbšie do seba
s bolesťou odchádzajú.

Ďaleko z domova
a domov v srdci drieme,
bdejte a šepkajte slová.
Hranice, hranice, vy mi ho zobudíte.
Nosím ho po skalách, po vodách
jak pútnik batôžtek plný hladu.

Colníci, pozor dajte,
vy máte oči ohnivé,
do hĺbky prepáľte ho,
domov si nesiem pieseň
jazera Ochridského.

Nesiem si spomienku, nesiem si slová
na starý obrázok, zlatom zafarbený,
mladého tesára a jeho matky,
má všetky pôvaby večného ženstva
a silu v kĺboch náboženstva.
Dala ju do vena jeseň a zima,
všetko, čo zapadá, po láske hlad
a nádej večného jara.

Stará je moja pieseň, stará.
Ľudia sa všade zo sna budia,
oči si pasú na nebi a ryby lovia,
v pravý čas alebo nečakane,
tam, kde pokoj vládne,
s bolesťou odchádzajú.

Domov je v srdci a cesta k nemu jediná,
vtesaná do skál hlaholikou,
chodníky tesali solúnski bratia
mäkkými slovami lásky ku každému.

Kde slová padajú, kde nohy vkročia,
chrámy si stavajú po stáročia
a zo skál vyrástli do výšky mitry
na ceste z Ochridu proti prúdu,
oproti bralám a nekonečnej noci,
až k nám, do starodávnej Nitry.

Mesiac je v splne, večer rozprávkový,
padajú hviezdy tíško na nákovy
a kdesi v diaľke slová zvonia,
tak mäkko, mäkko, ako ruža vonia,
a iskria slová žiarou modravou
jak diadémy svätým nad hlavou,
belasé vody z tymianu, modrý dym
jak láska rastie proti zlým,
ó modrá tichosť neba, vôd,
od strachu a bolesti nás osloboď,
prastará pieseň z minulosti,
čo vzplanula si z našich kostí,
daj silu slabým, srdce neopusť,
kde domov spieva z plných úst,
za rána jasného aj vo dňoch sviatočných,
a večná buď jak večný je náš dych.

Tak načúval som pieseň starých čias
vo vlnách ochridských, čo bozkávali nás.

O c h r i d 2. IX. 1974


Pavel Bunčák (1915 – 2000), básnik, prekladateľ, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg, bol dobrým a zaujímavým rozprávačom. Jeho lyrika len sčasti môže dosvedčovať túto jeho vlastnosť a prozaickú knihu máme od neho len jednu – Hriešnu mladosť (1973).

V básni Cesta do minulosti, ktorú som vybral zo zbierky Spáč s kvetinou (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1978) – autor mi ju pripísal ako „priateľovi a spolubojovníkovi za čisté básnické slovo“ – Bunčák vyrozprával svoje duchovné dojmy z Ochridského jazera v Macedónsku. (Vieme, že v okolí tohto jazera sa usadili po vyhnaní z Veľkej Moravy žiaci sv. Cyrila a Metoda sv. Kliment a Naum, ktorí tu pôsobili a vytvorili aj nové písmo – cyriliku, vychádzajúcu z hlaholiky. Na tých miestach jednoducho cítiť duchovnú atmosféru, sám som to pred rokmi zažil.) Milo ma to teraz – aj po rokoch – prekvapilo. A vlastne ani neprekvapilo. Spomínam si, ako sa ma raz, keď sme sedeli v bratislavskej kaviarni Krym, priamo spýtal, či ma štúdium na filozofickej fakulte (Bunčák tam pôsobil na katedre slovenskej literatúry) neobralo o vieru. Práve naopak, odpovedal som, moja viera sa tam upevnila. Nato mi povedal, vieš, básnik nemôže byť ateista, ateizmus vysušuje dušu...

Dobre sa to vtedy počúvalo.

 

Foto: TASR, Anton Zagar ml.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo