Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
10. august 2016

Tolerancia sa stáva zločinom, len čo napomáha zlo

Myšlienku o tolerancii vyslovil Thomas Mann už v prvej polovici 20. storočia. Zrejme netušil, aká bude aktuálna aj 60 rokov po jeho smrti.
Tolerancia sa stáva zločinom, len čo napomáha zlo

Demonštrácia Je Suis Charlie. Foto: Emilien Ettiene/flickr.com

Po krvavom júli sa v Európe stále častejšie vedú diskusie o tom, čo ďalej v konfrontácii medzi otvorenou spoločnosťou Západu, dnes prevažne sekularizovanou, a náboženským fanatizmom zosobneným islamistickým terorizmom. Je tu možné pokojné spolužitie obyvateľov naprieč rozdielnymi kultúrnymi tradíciami a neprelínajúcimi sa náboženskými systémami? A do akej miery sú fundamentalistické a nedemokratické politické podoby islamu pre tradične demokratické západné krajiny nebezpečné?

Možná odpoveď na neľahké otázky korešpondujúce na jednej strane s prirodzenou krehkosťou otvorenej spoločnosti, ktorej cieľom je zachovať rozmanité podoby občianskych slobôd, a na strane druhej sakramentalizovanie politickej moci postavenej na rigidnom slovníku politickej korektnosti, sa črtá v odhalení jej slabiny, ukrytej v neschopnosti si vážnosť hrozby vôbec pripustiť a zrozumiteľne ju odkomunikovať.

Žiaľ, práve toto je vlastnosť, ktorej sa v poslednej dobe establišmentu niektorých európskych krajín v potrebnej miere nedostáva. Americký politológ James Burnham už koncom 60. rokov celkom trefne poznamenal, že bezbrehý liberalizmus je ideológiou samovraždy Západu, lebo v sebe obsahuje zárodky sebadeštrukcie, ktoré mu dovoľujú zmieriť sa so svojou vlastnou likvidáciou. Súčasťou tohto smutného procesu ešte stále je aj obviňovanie z islamofóbie, ktoré sa stalo mantrou liberálnej tlače a ľavicových intelektuálov.

Dnes je namieste si položiť otázku, či muselo dôjsť k posledným teroristickým útokom, ak by médiá týmito nezmyslami systematicky nekŕmili verejnú mienku, ale namiesto toho by nabádali kompetentných k ostražitosti, ktorá v slobodnej krajine predsa nevylučuje, že sa citlivo rozlišuje medzi „normálnym“ moslimom a niekým, kto islam používa ako zásterku k šíreniu násilia.

Liberálne médiá v službách takejto zradnej politiky od zľahčovania problému neodrádza ani skutočnosť, že na zozname útokov sú za necelé dva roky žurnalisti, Židia, hudobní a futbaloví fanúšikovia, zákazníci v kaviarni, cestujúci vo vlaku, diváci ohňostroja a najnovšie aj staručký katolícky kňaz, pričom obludná brutalita poslednej vraždy islamistov vyčnieva tým, že jej obeťou bol už sotva zraniteľnejší cieľ. Reči o tom, že to s teroristickými hrozbami v Európe dnes nie ja až také zlé (lebo v 70. a 80. rokoch sme tu tiež mali terorizmus), vyplývajú buď z nekompetentnosti niektorých autorov, alebo zo zámernej manipulácie ich čitateľov.

To isté platí o tvrdeniach, že islam ako celková nábožensky založená svetonázorová a hodnotová orientácia je zlučiteľná s princípmi demokracie tak, ako sme na ňu v západnej civilizácii historicky zvyknutí.

7. január 2015, Place Luxembourg, Brusel. Foto: Valentina Cala/flickr.com

Napríklad podľa tohtoročnej správy  Europolu, ktorý monitoruje teroristické útoky od roku 2006, ich počet neustále rastie (2013/152, 2014/201 a 2015/211 útokov) a s nimi aj množstvo obetí (v minulom roku 151 mŕtvych a 360 zranených, za 7 mesiacov tohto roka už okolo 130). Nie práve najlepšie vyznieva aj štatistika indexu slobody tých krajín, v ktorých je islam dominantným náboženstvom. Na základe údajov organizácie Freedom House Institute sa dajú len dve krajiny zo 47 s moslimskou väčšinou obyvateľstva považovať za „slobodné“ (Tunis a Senegal).  25 krajín, čo je nadpolovičná väčšina, sa dá označiť ako „neslobodná“. Zvyšných 19 krajín (vrátane Turecka) sa ocitlo v kolónke „čiastočne slobodné“.

Kontrast k nemoslimským krajinám v celosvetovom meradle je ešte zarážajúcejší. Zatiaľ čo len 4 % moslimských krajín sú „slobodné“, platí toto kritérium pre 58 % nemoslimských krajín. Až 55 %  moslimských krajín je považovaných za „neslobodné“, pričom sa to isté dá povedať len o 17 % percentách krajín s nemoslimskou väčšinou obyvateľstva. Veľmi podobne sú na tom tiež štatistiky napríklad o právach žien.

V dobrom svetle sa rozhodne nejaví ani postavenie náboženských menšín v moslimských štátoch. Podľa Jonathana Foxa z Katedry politických vied na univerzite v izraelskom Bar-Ilan sú len dve krajiny, v ktorých moslimovia tvoria do 10 % populácie a môže sa v nich hovoriť o nejakej forme potláčania ich náboženských práv (Mjanmarsko a Rusko). Naopak, až v 34 štátoch s moslimskou väčšinou existuje extrémna diskriminácia nemoslimských náboženských skupín. Sú medzi nimi okrem Saudskej Arábie, Pakistanu, Afganistanu, Sudánu, Jemenu, Bruneja, Kataru, Egypta, Iránu aj Turecko a severné časti Nigérie. Tieto údaje pochádzajú ešte z obdobia pred rozmachom tzv. Islamského štátu. Medzičasom sa celková situácia ešte zhoršila a na listinu extrémne zlého správania moslimskej väčšiny k náboženským menšinám sa zaradila aj Sýria a Irak. V Libanone a Indonézii to zatiaľ nie je extrémne, ale charakteristika „násilie sprevádzané nevraživosťou“ tiež neveští nič dobré.

Veľmi dobre viem, že samotné čísla zo štatistík môžu byť zradné, no na druhej strane ich nie je možné ignorovať. Náboženské špičky islamu spolu s ich politickými lídrami majú po roku 2001 svoj podiel viny na tom, že ich nejednoznačný, neraz dokonca lojálny postoj k islamským fundamentalistom vytvoril priaznivé podmienky na ich etablovanie v Európe. Preto je dosť ťažké sa čudovať ľuďom, že keď dnes hovoria o islame, myslia zväčša ten islam, ktorý sa lídrami tzv. Islamského štátu pasuje za kata Západu.

Tiež je jasné, že násilie a teror v mene náboženstva nie je v prostredí Európy nový fenomén. Veľmi dobre ho poznajú aj kresťanské dejiny, avšak s tým rozdielom, že moderné kresťanstvo z násilia ako prostriedku na dosahovanie politických a náboženských cieľov už dávno a dostatočne zreteľne spravilo anachronizmus. O islame, resp. jeho niekoľkých podobách sa niečo také v žiadnom prípade nedá povedať. Žiaľ, potenciál radikálneho islamizmu k násiliu je medzi americkými a európskymi liberálmi jednou z najlepšie utajovaných a zámerne nevyslovovaných hrozieb v otvorenej občianskej spoločnosti.

Zaštiťovanie sa vágne naformulovanou vše-toleranciou doteraz viedlo len k tomu, že zámerné spochybňovanie reálneho nebezpečenstva niektorých foriem islamu oslabilo tie legitímne zložky demokratických krajín, ktoré by za iných okolností mohli v boji s týmto terorizmom spraviť oveľa viac a hlavne skôr.

Inzercia

Mešita. Foto: haddinex/flickr.com

Dokonca aj taký filozof, akým bol Karl Popper (člen liberálneho think-tanku Mont Pelerin Society) varoval otvorenú spoločnosť pred neblahými dôsledkami absolútnej tolerancie, lebo „ak rozšírime neobmedzenú toleranciu aj na netolerantných, a nie sme pritom pripravení brániť tolerantnú spoločnosť pred útokmi netolerantných, tí tolerantní budú zničení a tolerancia s nimi.“ V Izraeli o tom vedia už niekoľko desaťročí svoje. Nie náhodou hovorí jedno židovské príslovie: Na to, aby sme mohli s nepriateľmi diskutovať o priateľstve, musíme najskôr zostať nažive. So stúpencami radikálnej islamistickej ideológie sa to veľmi nedá.

Niekdajší poradca izraelského Ministerstva pre verejnú bezpečnosť (Ministri of Public Security) a popredný odborník na antiterorizmus (counterterrorism) Michael Widlanski (autor knihy Battle for our Minds: Western Elites and the Terror Threat, 2014) hovorí o neustálom podceňovaní islamských teroristických hrozieb na Západe. Júlové útoky mu svojou blízkovýchodnou charakteristikou dali za pravdu. Bežní ľudia na Západe sa ocitajú v pasci svojich politických elít, ktoré svojou ignoranciou hrozieb a aroganciou pri akejkoľvek kritike svojich zlyhaní prispievajú k tomu, že sa potenciálnym teroristom darí podnikať pomerne diferencované a čoraz ťažšie odhaliteľné druhy útokov.

Ostrá kritika Widlanskeho je adresovaná aj Barackovi Obamovi a jeho administratíve. Podľa neho je Obamova neochota jasne pomenovať problém ako „radikálny islam“, „islamský teror“, „islamský extrémizmus“ pokrytectvom, ktoré prirovnáva k fantasy Harry Potter, kde každý vie, kto je tým zlým, ale hovoria o ňom len ako o tom, ktorého meno sa nesmie vysloviť. Pravdou v tejto súvislosti je, že dosluhujúci americký prezident sa vo svojom úrade viackrát „blysol“ historiografickými lapsusmi a vyjadreniami, v ktorých umelo a politicky korektne zľahčoval realitu hrozieb plynúcich z prostredia islamu.    

Michael Widlansky ďalej zdôrazňuje, že súčasné západné kabinety so svojím liberálnym slovníkom namiesto toho, aby teroristické hrozby všetkými legitímnymi prostriedkami obmedzili, ich radšej marginalizujú. Podľa autora knihy Battle for our Minds: Western Elites and the Terror Threat sa istá bezmocnosť Západu v schopnosti efektívne čeliť islamistickému fundamentalizmu prejavuje aj v zásahoch do spravodajských štruktúr.

Prejaviť sa to malo najmä v rámcovo politických nomináciách Obamovej administratívy, keď sa na najvyššie miesta tajných služieb dostali nekvalifikovaní ľudia bez patričnej odbornosti, bez akýchkoľvek skúseností z terénu, bez primeraných jazykových znalostí a prehľadu o reáliách v krajinách, ktoré sú priamo či nepriamo exportérmi islamistického terorizmu. Toto prílišné sebavedomie má za následok sled fatálnych chýb v prognózach vývoja teroristických hrozieb.

Múr nárekov. Foto: Grant Simon Rogers/flickr.com

Takmer prorocky znie Widlanskeho konštatovanie v poslednej kapitole knihy pod názvom Scenarios and Solutions, kde poznamenáva, že „až keď smrť príde z vlakov, autobusov alebo mora, bude jasné, že hrozba bola zreteľná a očividná“. To sa práve v nedávno skončenom mesiaci júli v Európe stalo. Jeho profesná kolegyňa Anat Hochberg-Marom (medzinárodne uznávaná izraelská expertka na globálny terorizmus) na margo reťazenia nesprávnych postojov vládnucich politických elít EÚ v jednej televíznej diskusii iba stroho dodala, že Európa je za Izraelom v otázkach prevencie, detekcie a eliminácie islamských teroristických hrozieb o celú jednu generáciu pozadu.  

Pokiaľ nechceme v Európe akceptovať útoky islamistov ako bežnú realitu, tak ako je to na Blízkom Východe, mali by byť teraz okrem politikov na ťahu aj moslimovia žijúci predovšetkým v Európe. V prvom rade oni nás musia presvedčiť o tom, že teroristi a džihádisti nie sú v ich náboženských komunitách vítaní. Čím viac politických predstaviteľov a verejných činiteľov im takúto jasnú výzvu adresuje, tým skôr sa bude dať s elimináciou násilností pod rúškom islamu niečo spraviť. Posledný júlový týždeň zaujal takéto stanovisko k islamizmu aj viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn OP, keď jasne a zrozumiteľne povedal, že „momentálne má teror islamistickú tvár.

Títo teroristi nie sú kresťania, ex-kresťania ani príslušníci iných náboženstiev. Oni sú moslimovia a to je veľký problém pre islam, ktorý tomu musí čeliť. Mnohí ľudia celkom správne očakávajú, že islamské autority s tým začnú niečo robiť“.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.