Týždenný výber šéfredaktora Fico pritvrdzuje a berie Pellegrinimu hru na zmierovateľa

Neblahou predzvesťou boli už prvé slová ťažko zraneného Roberta Fica pred eurovoľbami, potom prišiel prejav na Devíne a ďalšie vystúpenia, v ktorých svoje publikum utvrdzuje v tom, že opozícia a médiá si želajú jeho fyzickú elimináciu, lebo inak ho nevedia poraziť.   

Najväčším škandálom leta je prepustenie bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika z výkonu trestu, ktoré formálne vykonal minister spravodlivosti Susko, v skutočnosti ide o priepustku pre člena gangu, ktorý celé roky vo svojej funkcii zločiny nevyšetroval, ale prikrýval. 

Pozornosť od Kováčika odpútala činnosť tandemu Šimkovičová – Machala a následné protesty kultúrnej obce, teraz prevzal iniciatívu sám Robert Fico, ktorý múti vodu osobnými útokmi na lídra PS Michala Šimečku. 

Jeho piatková tlačovka s Tiborom Gašparom o Šimečkovej rodine však bola trápnosť, ktorá by mala svoju politickú legitimitu v prípade, keby jediným cieľom takýchto útokov bolo prehodiť loptičku a dostať opozíciu aspoň opticky pod tlak. 

Lenže Fico a SNS žiadajú odvolanie Šimečku z postu podpredsedu parlamentu okrem iného za to, že Šimečkova matka Marta organizuje 15 rokov z verejných grantov podujatie Stredoeurópske fórum so zahraničnou účasťou. 

Možno je to len šermovanie slovami, aby sa titulky správ zaplnili na niekoľko dní takzvanou rodinkárskou kauzou proti PS, a popritom aj sám Fico ráta s tým, že Hlas na takéto svojvoľné dobrodružstvo svoje hlasy nedodá. Ale ak to Fico myslí vážne a presvedčí Matúša Šutaja Eštoka, aby aj jeho poslanci dokonali odvolanie opozičného lídra, pomery v parlamente nadobudnú úroveň mečiarovských rokov 1994 – 1998.

Robert Fico pritvrdzuje na ihrisku, na ktorom hrá proti opozícii a politickým nepriateľom. 

Súčasne však minulý štvrtok otvoril nové ihrisko, na ktorom chce cez akúsi pseudokorporativistickú štruktúru predstierať, že kým opozícia zúrivo breše, on popri vynútených protiúderoch vystupuje ako premiér zmierovateľ a jeho vládnutie sa opiera o celospoločenskú dohodu. 

Premiér podpísal spolu so zamestnávateľmi, s priemyselníkmi, poľnohospodármi, odbormi, predstaviteľmi samospráv, akademickej, univerzitnej, lekárskej obce aj s cirkvami Deklaráciu k rozvoju celospoločenského dialógu, čím sa vytvoril nový orgán, takzvaná Stála konferencia. Podľa Fica by sa mala v tomto zložení neformálne stretávať každé štyri až šesť týždňov, a ako Fico viackrát zdôraznil, tento orgán bude „významne vplývať na rozhodnutia vlády Slovenskej republiky“.

K tomu len tri krátke poznámky.

1. Samozrejme, Stála konferencia má v prvom rade svoj propagandistický účel. S podobným orgánom už máme skúsenosti, v roku 2012, keď Smer zostavil jednofarebnú vládu, založil Fico Radu solidarity a rozvoja, ktorou chcel vytvoriť zdanie, že na vládnutie nie je len sám. 

V zásade však rada fungovala len sporadicky a premiérovi slúžila ako jedna z PR aktivít: napríklad keď v polovici roka 2017 žongloval s fiktívnou agendou jadra EÚ, zavolal si predstaviteľov zamestnávateľov, odbory či cirkvi, aby spolu hovorili o pozícii Slovenska v EÚ, a následne po rokovaní rady oznámil, že Slovensko chce patriť k jadru a stať sa súčasťou hlbokej integrácie v oblasti ekonomiky, sociálnych vecí či obrany.

Teraz si Fico volá členov Stálej konferencie na prvé septembrové zasadnutie a vo štvrtok už predoslal otázky, o ktorých bude s nimi hovoriť: Ste za novú železnú oponu medzi Západom a Východom? Mal si Viktor Orbán pýtať súhlas na návštevu iného štátu, ktorý nie je členom EÚ? Zmení sa EÚ, keď má to isté vedenie a jeho súčasťou sú ľudia, ktorí presadzujú angloamerické záujmy?

Nevieme, čo všetko na takto položené otázky povedia Tomáš Malatinský, Peter Mihók, Alexej Beljajev, Monika Uhlerová či Bernard Bober a ďalší, ale niečo sa dá predsa len jednoducho odhadnúť. Premiér na tlačovke po prvom zasadnutí Stálej konferencie celospoločenského dialógu spokojne skonštatuje, že metódou celospoločenského dialógu zistil, že slovenská suverénna zahraničná politika sa teší širokej celospoločenskej podpore.

2. Robert Fico zároveň vo štvrtok naznačil, že sa na stretnutiach Stálej konferencie nechce vyhnúť ani hodnotovým a etickým otázkam. 

Je celkom pravdepodobné, že bude stáť o užšie vzťahy najmä s Katolíckou cirkvou, napokon, koordinátorom Stálej konferencie je splnomocnenec vlády Vladimír Faič, ktorý má v rámci Smeru tradične najlepšie väzby na cirkev. Pre Fica to má teraz väčší význam než v minulosti, hrá na antiprogresivistickú nôtu a určite bude aj so svojím okolím špekulovať, akou konkrétnou témou osloviť cirkev, najlepšie ústavným zákonom, ktorý by rozdelil opozíciu a nútil KDH pridať sa.

Prirodzene, cirkev nemôže povedať nie, ak premiér príde so zaujímavou hodnotovou ponukou. Ale súčasne by sa nemala správať ako korporácia, ktorá dbá len na jednu agendu a v jej mene prehliadne nielen motiváciu premiéra, ale najmä širší obraz jeho pôsobenia.     

3. Peter Pellegrini sa chcel stať po víťazstve a neskôr po atentáte na premiéra celonárodným zmierovateľom, jeho okrúhly stôl so všetkými parlamentnými stranami mu vzápätí prekazil Andrej Danko aj Smer. V tom čase sa hovorilo, že takýto formát bez zraneného lídra Smeru nemá zmysel. Dnes – po Ficovom návrate do úradu – už Pellegrini vie, že nemá žiaden zmysel, aby sa o takýto formát čo len pokúšal.

A do toho prichádza zotavený premiér s platformou celospoločenského dialógu, čím na seba preberá aj rolu, ktorú by inak vedel hrať aj dnes taký neviditeľný prezident.

Pellegrini tak ďalej, rovnako ako v prezidentskej kampani, prežíva v tieni Roberta Fica a aj z jeho minulotýždňového prejavu je zjavné, že mu nenapadá nič, ako sa z tejto kliatby vymaniť.

Poľská drsnosť

Kým Slovensko je za vlády Fica IV. v európskych salónoch vnímané ako zahraničnopolitická pobočka Budapešti, ktorá sa orbanizuje aj smerom dovnútra, Poľsko je po nástupe liberálnej vlády Donalda Tuska opäť vítaným partnerom.  

A hoci sa Tusk od prevzatia moci správa veľmi tvrdo, nečelí z Bruselu či Berlína žiadnemu tlaku, aby to nepreháňal – od premiéra, ktorý bol v Bruseli päť rokov predsedom Európskej rady, stačí len uistenie, že vo valcovaní ho nemožno rušiť, lebo očisťuje štát od zhubného vplyvu PiS.

Na tomto mieste chceme písať len o jednej čistke, ktorá sa negatívne dotkla aj Slovenska.

Tuskova vláda ešte v marci oznámila, že svoje ambasády opustí väčšina, konkrétne vyše 50 veľvyslancov. Právomoc vymenúvať a odvolávať veľvyslancov má v Poľsku prezident, teda Tusk by potreboval podpisy Andrzeja Dudu, ktorý je z PiS a s ktorým má napäté vzťahy. Tusk sa s Dudom mohol dohodnúť na kompromise – teda na odvolaní menšieho počtu veľvyslancov, ktoré by sa natiahlo na trochu dlhšie obdobie. 

Lenže premiér nestál o žiadnu dohodu a štandardné postupy.

Výsledkom je najmasívnejší odchod veľvyslancov od pádu komunizmu, ktorý Tusk zdôvodnil slovami, že nejde o pomstu, ale o „etablovanie tímu, ktorý je lojálny voči poľskému štátu“. Týmto výrokom vlastne mnohých významných diplomatov urazil nepriamym obvinením, že neboli lojálni voči Poľsku.

Keďže prezident Duda sa podľa očakávaní odmietol podpísať pod takúto brutálnu výmenu veľvyslancov, ministerstvo zahraničia ho obišlo: veľvyslancov teraz v lete jednoducho povolalo späť do Varšavy a na ich miesta vyslalo zástupcov veľvyslancov (takzvaných chargé d’affaires). Povolaní veľvyslanci tak prídu o nemalú časť platu, a pokiaľ sa po návrate do Varšavy nedohodnú na novej pozícii, bude to mať pre nich ešte horšie kariérne dôsledky, takže mnohí radšej sami rezignujú.

Samozrejme, Tuskova revolúcia v diplomatickej službe je odvetou za personálnu politiku PiS, ktorá sa správala tiež drsne voči kariérnym diplomatom, najmä tým, ktorí boli absolventmi moskovskej školy MGIMO. Ale ani po nástupe PiS v roku 2015 neboli výmeny také rozsiahle a najmä boli rozložené v čase.

Teraz sa uskutočnili spôsobom, z ktorého mali aj viacerí zahraniční partneri dojem, že ním Poľsko v prvom rade poškodzuje vlastné záujmy. Tuskova vláda napríklad ešte pred summitom NATO narýchlo odvolala skúseného Tomasza Szatkowského (PiS sa pred dekádou správalo inak, vtedajšieho veľvyslanca, ktorý pripravoval významný summit, nechalo dokončiť svoju misiu) a sám Tusk ho na základe nejasných podozrení obvinil z kolaborácie s Ruskom, čo bolo, mimochodom, kopírovanie podlej taktiky, akú praktizovalo aj PiS.

Najväčší problém masívnej rošády je, že Tuskova vláda sa zďaleka nezbavuje len straníckych kádrov predošlej vlády, ktoré predtým dostali veľvyslanecký post ako trafiku (lebo aj takí boli), ale ponižujúcim spôsobom poslala preč aj veľmi kvalitných ľudí.  

Uvedené určite platí aj pre doterajších veľvyslancov Slovenska a Česka.

Vlani prišiel do Bratislavy čerstvý štyridsiatnik Maciej Ruczaj, vďaka ktorého akcieschopnosti bolo už po pár mesiacoch jasné, že ak tu zostane niekoľko rokov, zanechá v poľsko-slovenských vzťahoch zreteľnú stopu. Ruczaj žil od strednej školy v Prahe, kde neskôr získal veľmi dobrú povesť ako činorodý riaditeľ Poľského inštitútu, takže keď prišiel na Slovensko, nepotreboval sa dlho aklimatizovať.

O slovensko-poľských vzťahoch vedel zaujímavo rozmýšľať v širších stredoeurópskych súvislostiach, čo ukázal aj v tomto rozhovore.

Poľský veľvyslanec Maciej RuczajSlovenský zápas o udržanie identity je mimoriadne fascinujúci

Jozef MajchrákMartin Hanus

O novom poľskom veľvyslancovi v Bratislave tak bolo od začiatku počuť vo viacerých prostrediach, v politike, kultúre, biznise, intenzívne sa stretával a organizoval, často komunikoval s médiami, nielen počas jednotlivých výročí chcel pripomínať poľské príbehy (alebo príbehy Slovákov s poľským presahom), aby to zvyčajné slovensko-poľské ticho prelomil spoločnými témami a osudmi. 

Už z jeho publicistickej a editorskej činnosti – okrem iného spolupracoval aj s neskorším českým premiérom Petrom Fialom – bolo zjavné, že inklinuje ku konzervatívnemu mysleniu, no ako diplomat v Bratislave sa hýbal naprieč celým spektrom. Napokon, jedno z jeho posledných verejných vystúpení bola diskusia na Pohode.    

Nejde len o Bratislavu, v Prahe zas medzi zasvätenými vyvolalo znepokojenie, že po dvoch rokoch musel odísť Mateusz Gniazdowski. Ten si ako profesionálny diplomat, ktorého bolo len ťažké spojiť s akoukoľvek politickou stranou, získal v Česku tiež veľmi dobré meno a Poliaci tak mali v Prahe po predošlých nepodarených nomináciách (jedna z predchodkýň musela odísť pre šikanovanie zamestnancov) konečne dobrú voľbu.

Poľská vláda sa však rozhodla pre diplomatický uragán, ktorým naznačila, že imaginárne domáce vojny sú jej prednejšie než záujmy Poľska v okolitých štátoch.

Po umelom potrate mala mesiace pocit, že je stále tehotnáUž si nemyslím, že každý sa môže rozhodnúť, ako chce

Jana Holubčíková

Ako Švédi regulujú medveďaZa jeden deň odstrelili desiatky šeliem

Erik Potocký

Organizátor z Malej Frankovej ČarnogurskýKuffovi musím dať za pravdu, mal právo zasiahnuť. Skutočný problém vznikol, až keď sa provokačne vrátil

Lukáš Kekelák

Reportáž z ChersonuDeťom sa vojna vplietla do detstva ako jedovatý kúkoľ a obmotáva ich neustále

Zuzana Cascino

Liešnica, ostrov pozitívnej deviácieV humne u Spodniakovcov hrali kapely z celého sveta. Za internet sa v doline platí domácim syrom

Miro Pastorek

Debata v redakciiOdvolanie Šimečku by bolo pre demokraciu brutálnym symbolom. Fico vie, že to zaváňa mečiarizmom

Lukáš Kekelák