Aj plytká voda môže byť nebezpečná

Aj plytká voda môže byť nebezpečná

Dlhoročný skaut z Prešova Martin Kovalík rozpráva o projekte „Nautilus alebo Za jednotky dole vodou...“, ktorý ponúka stredoškolákom vyskúšať si čaro kanoistiky a vodáctva.

Poznám ťa ako skauta, menej však ako vodáka. Ako dlho sa venuješ vodáctvu? Cítiš sa ako profesionál?

Na vodu som prvýkrát sadol asi v pätnástich rokoch, vtedy ešte ako radový člen nášho skautského oddielu, ale dlhé roky to bolo len také „solárne vodáctvo“ (slnko svieti, modrá obloha, poďme sa trochu zabaviť). Intenzívnejšie som sa tomu začal venovať od roku 2009, keď už ako vedúci skautského zboru sme vodácke aktivity využívali na spestrenie skautského výchovného programu, a najintenzívnejšie to je posledné tri roky, keď prišiel pocit, že je potrebné posunúť sa niekam ďalej. To obnášalo aj absolvovanie rôznych odborných kurzov či už u nás, alebo aj v Čechách, Rakúsku, Slovinsku...

Za profesionála sa však určite nepovažujem, stále je čo sa učiť.

O čom je projekt Nautilus?

Projektom Nautilus sa snažíme riešiť typický nepriaznivý jav súčasnej doby, ktorým je nedostatok pohybu mladých ľudí. Existuje množstvo kampaní zameraných na klasické športy, my sme sa chceli vybrať cestou trošku odlišnou a ponúknuť im zahryznutie do jabĺčka dobrodružstva vodáckych aktivít, kde obdobné kurzy bývajú v Čechách súčasťou výučby rovnako, ako lyžiarske kurzy.

V rámci projektu sme preto oslovili stredné školy v Prešove s ponukou, že pre osem z nich, teda pre ich najlepšiu triedu a dvoch učiteľov, zorganizujeme športový deň (niečo ako tzv. „branné“) formou zážitkového splavu rieky Hornád. Účastníci najprv prejdú základným vodáckym výcvikom spojeným so záchranou na vode a následne dostanú možnosť v sprievode inštruktorov Slovenského skautingu preskúšať si získané vedomosti priamo na vode.

Samotná aktivita (splav) nepozostávala len z nasadnutia do člnov a spustení sa po prúde, ale bola nevyhnutne spojená aj s teoretickými a praktickými blokmi o základoch kanoistiky, čiže študenti trochu vnikli do terminológie výstroja a vybavenia a nasucho sa naučili pohybové a riadiace úkony pádlom, ktoré sú potrebné na ovládanie člna. K teórii patrilo aj tzv. čítanie vody, výber správneho smeru, taktika splavovania veľkých skupín, ale aj poučenie o bezpečnosti na vode, záchrane z člna, záchrane z brehu a plávaní v prúdiacej vode.

Skauti a voda patria k sebe. Možno preto znie trochu prekvapivo, že váš skautský zbor sa pustil do náročného projektu, do ktorého namiesto vlastných členov zapojil „cudzích“ stredoškolákov. Bol v tom aj nejaký iný motív než služba pre školy? Nebola to tak trochu náborová akcia?

Ale samozrejme, ako sa vraví, ruka ruku myje. (Úsmev.) Nepopieram, že sme chceli projektom aj spopularizovať skauting, ukázať mladým ľuďom možnosti aktívneho a zároveň atraktívneho trávenia voľného času, zboriť predstavy o tom, že skauti sú len lovci bobríkov alebo zberači odpadkov v lesoch...

Čo na to školy a ich študenti

Ako na vašu ponuku reagovali školy? Koľko škôl v tom bolo zapojených?

Reakcie boli takpovediac zmiešané. Škála sa pohybovala od okamžite po oslovení prejaveného záujmu cez presviedčanie prostredníctvom známych na školách až po absolútny nezáujem. Isté je, že pokiaľ sa na škole nenájde dostatočne agilný vyučujúci, ochotný vziať mladých na netradičnú akciu, projekt nemá šancu na úspech. Veľmi častým dôvodom nezapojenia boli obavy o bezpečnosť akcie a nezáujem vyučujúcich.

Celkovo sa nám nakoniec podarilo do projektu zapojiť sedem stredných škôl, takže ešte jedno miesto máme voľné. (Úsmev.) 

Keď sa už teda škola rozhodla, že sa na to dá, podľa akých kritérií vyberala účastníkov na Nautilus?

Projekt bol koncipovaný tak, aby pôsobil motivačne, aby podporil aj istú súťaživosť vo vnútri školy a mohli sa na ňom zúčastniť tí najlepší. Takto to bolo aj komunikované so školami, ale do interného výberu sme školám nezasahovali. Viem, že napr. na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Prešove účasť na projekte zapojení študenti vyhrali.

Realitou však bolo skôr to, že veľa záležalo na samotnom učiteľovi, ktorý bol ochotný vziať nejakú triedu na vodu, takže najčastejšie vzal práve tú, v ktorej bol triednym. Ale niet sa čomu čudovať. Ak aj máš najlepšiu triedu a študenti by chceli ísť, no vyučujúci nemá záujem, nič s tým nespravíš... Často sme preto boli radi, že sa vôbec našiel niekto z učiteľov, ktorý šiel s triedou na splav.

Aké boli reakcie samotných študentov? Našli sa aj takí, ktorí túto ponuku napriek splneným podmienkam odmietli?

Myslím, že študenti to brali skôr ako zábavu, ako inú formu „branného“. Boli takí, na ktorých bolo vidieť, že sa tešia, ale aj takí, ktorí k tomu pristupovali s istou obavou, že čo to zase na nich vymysleli. Samozrejme, našli sa aj takí, ktorí ponuku odmietli, presné dôvody nepoznám, zväčša šlo o zdravotné problémy alebo len jednoducho ráno neprišli a učitelia nám na začiatku akcie oznámili nižší počet, ako avizovali deň-dva vopred.

Aj malá voda môže byť nebezpečná

Skrýva v sebe nejaké nebezpečenstvo každá rieka? Keď sa človek v období letného sucha pozrie na pomaly tečúci Hornád s nízkym stavom vody, povie si: Čo by sa už tu mohlo stať...

Voda je živel, to treba mať vždy na pamäti a nesnažiť sa proti nej bojovať, ale skôr ju využiť. Paradoxne malá voda môže byť niekedy nebezpečnejšia ako hlboká voda. Pri vypadnutí totiž hrozí úder do hlavy, a ak si niekto povie, že mu netreba ani plávaciu vestu, tak to môže dopadnúť nedobre. Alebo počas prenášania lode cez plytčinu, ak človek nemá vhodnú obuv, hrozí poranenie nohy o všelijaký odpad v našich riekach. Pri týchto akciách preto kladieme veľký dôraz na bezpečnosť účastníkov, a to jednak ich zaškolením, ale aj dobrou výbavou na vode.

Napriek tomu si myslím, že Hornád je rieka na splav pre začiatočníkov ako stvorená, lebo neukrýva v sebe vyslovene nebezpečné úseky. Tu už ide len o prístup študentov a o ich záujem naučiť sa niečo nové. Boli študenti učenliví?

No asi ako všetci študenti. Niektorí boli viac učenliví, niektorí menej. (Úsmev.) Na našich minikurzoch sme sa im snažili vzhľadom na krátkosť času podať naozaj len základy vodáctva. Ale pridanou hodnotou bol aj rozvoj životných zručností, ako sú spolupráca, tímovosť, zodpovednosť za zverenú úlohu, vzájomná komunikácia...

Hovoríš, že nie všetkých účastníkov táto akcia chytila za srdce. Keď sa už však stali jej súčasťou, ako na teba pôsobili? Nadšene? Ľahostajne? Či dokonca ustráchane?

Pri globálnom zhodnotení by som povedal, že sa tešili. Určite mali radosť z toho, že je to niečo iné, čo doposiaľ nerobili, aj keď našli sa aj takí, ktorí to až tak najavo nedali. Skrátka „hrali formu“. (Úsmev.)

O ustráchanosti asi tiež nemôžem hovoriť, ale na mnohých študentoch som videl prekvapenie, keď po teoretickom úvode prvýkrát sadli na vodu a zrazu zistili, že to nie je až také ľahké, ako sa tvárili pri počúvaní výkladu. Mnohí mali spočiatku problém držať poriadne pádlo v ruke, vedieť sa zosúladiť s ďalším členom v člne a ich pohyb na vode pripomínal chaoticky lietajúcu muchu. Ale s pribúdajúcimi kilometrami na vode to bolo lepšie a lepšie...

Máš pocit, že dokázali oceniť všetku prácu, ktorá za projektom stála, alebo to brali iba ako čosi „ďalšie do zbierky“?

Do akej miery dokázali študenti oceniť všetku tú prácu, ktorá za projektom stála, si netrúfam odhadnúť. Pre nich to bola skôr zážitková akcia, kde ráno prišli na miesto stretnutia, zažili splav a po jeho skončení o takých 5 hodín neskôr odišli domov. To skôr učitelia, ktorí ich sprevádzali, nás chápali, čo všetko je za tým, že pre nás sa začína akcia už o šiestej ráno v klubovni, dve hodiny pred ich príchodom chystaním vybavenia, prípravou člnov... a končí sa ďalšie 2 až 3 hodiny po splave, pretože celé to vybavenie je nutné vyčistiť, vysušiť, zbaliť a uložiť na miesto...

Ďakovné listy riaditeľov

A čo inštruktori? Ako sa im pracovalo so študentmi? Pociťovali nejaký rozdiel medzi tým, keď vedú skautov, a tým, keď školia študentov „zvonku“?

Inštruktormi boli členovia nášho skautského zboru, ktorí taktiež v minulom roku absolvovali akreditované školenia inštruktorov vodnej turistiky. Prístup k účastníkom nebol diametrálne odlišný od toho, ako keď vedú skautov. Možno trošku zmierlivejší, keďže vlastných členov si poznáme a máme na nich vyššie nároky. Snažili sme sa predovšetkým o priateľský, zdvorilý a veselý prístup, aby to pre nich bol pozitívny zážitok.

Stretli ste sa ako inštruktori s vďačnosťou zo strany zúčastnených stredoškolákov? Brali svoju účasť na projekte ako česť?

Myslím, že sa im to páčilo. Z dvoch škôl sme dokonca dostali aj ďakovné listy riaditeľa. Veľmi časté boli otázky po splave o možnosti zapojenia sa ďalšej triedy zo školy či o pokračovaní projektu na budúci rok.

Spätná väzba je teda pozitívna...

Áno. Vo všeobecnosti je veľmi pozitívna, aj keď som nemal možnosť rozprávať sa s každým účastníkom osobne, nezaznamenali sme negatívne ohlasy, že by sa niekomu niečo nepáčilo, vnímal to ako stratu času či nič mu nedávajúcu aktivitu. Výborne to hodnotili aj samotní učitelia, ktorí boli sami prekvapení z úspechu aktivity, z jej nenáročnosti a bezpečného realizovania.

Zaznamenali ste nejaký úraz či konflikty alebo mala realizácia projektu hladký priebeh? Ovplyvnilo ho nejakým spôsobom aj počasie?

Musím poklopať, žiaden úraz, žiadne konflikty, žiadne negatívne emócie... všetko to prebehlo veľmi hladko. Mali sme aj veľké šťastie na počasie, ktoré pri každom splave bolo nádherné, niekedy až veľmi. Občas by sa zišlo viac vody v Hornáde na zvýšenie zážitkovej hodnoty (dievčatá viac výskajú, vlny viac hádžu...), ale príroda je raz taká, nemôžeme mať všetko naraz. (Smiech.)

Teraz, keď je už projekt takmer ukončený, skús ho zhodnotiť. Splnili sa tvoje očakávania? Čo hodnotné ti vniesol do života?

Projekt zatiaľ nie je ukončený. Ostáva nám ešte uskutočniť jeden splav s nejakou školou, keďže, žiaľ, s jednou z dohodnutých škôl to padlo. Doposiaľ uskutočnené aktivity však naplnili naše očakávania, podarilo sa nám zapojiť do projektu mladých ľudí, predstavili sme im možnosti aktívneho a zároveň atraktívneho trávenia voľného času, naučili sme ich niečomu novému a rozšírili ich komfortnú zónu o ďalší level.

Pre mňa samotného bol Nautilus prínosom v rozvoji vodáckych zručností, najviac sa človek učí, keď učí iných. Ďalší jeho pozitívny prínos vidím v prehlbovaní si osobnostných zručností, ako manažment ľudských zdrojov, tímová spolupráca, komunikácia vo vnútri tímu a navonok, riešenie krízových situácií a pod.

Plánujete so skautmi o rok druhé kolo?

Plánovať – plánujeme. Bolo by to už však tretie kolo, keďže minulý rok sme mali obdobný projekt, kde cieľovou skupinou boli základné školy. Tam sa to však ukázalo ešte zložitejšie s ich ochotou a možnosťami zapojenia sa než so stredoškolákmi, tak sme to tento rok zmenili. Či sa nám to podarí zrealizovať do tretice, neviem povedať, veľa bude závisieť od podpory Karpatskej nadácie a spol. LEAR Seatings, s. r. o., či sa rozhodnú podporiť projekt znova. Ak nie, tak bude nutné nájsť alternatívne zdroje financovania, poprípade by si to museli školy hradiť zväčša zo svojich zdrojov.

Podpora projektu

Oficiálny názov projektu: NAUTILUS II. alebo za jednotky dole vodou...
Podporený: Karpatskou nadáciou v rámci grantového programu „Tu žijeme, tu pomáhame“
Ide o „zamestnanecký projekt“ spoločnosti LEAR Corporation Seatings, s. r. o.
Podporený sumou: 1 500 €


Foto: archív M. Kovalíka.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo