ROK KŇAZOV: Liturgia je dialóg medzi Bohom a ľuďmi

Rok kňazov 2009/2010 sa blíži ku koncu – a s ním aj náš seriál. Takže naposledy: „Musí mať bohoslužba svoj pevný priebeh? Aká veľká je možnosť zapojenia laikov do jej priebehu? A prečo katolícku liturgiu vedie kňaz?“ Na túto trojicu otáznikov ponúka tri odpovede profesor Gabriel Ragan. Poďme si postupne zodpovedať otázku za otázkou.

Musí mať bohoslužba svoj pevný priebeh?
Nie je ľahké hovoriť o priebehu bohoslužieb, čiže o konštituovanom vzťahu medzi Bohom a ľuďmi, neodbornými termínmi. Preto je potrebné, aby bol uvedený aspoň jeden takýto termín – rítus. Ide o najvšeobecnejšiu podobu tohto termínu, ktorý pochádza z indoeurópskeho koreňa „R´tam“. Znamená kozmický poriadok a konanie bohov vo vzťahu k tomuto poriadku. Jeho hlavným charakteristickým znakom je opakovateľnosť. Teda rítus je programovaný a opakovateľný úkon. Je súčasťou života spoločnosti vo všetkých ľudských zoskupeniach v minulosti i dnes. Teda je aj súčasťou všetkých náboženstiev. V našom prípade si treba všimnúť predovšetkým židokresťanskú oblasť. Spomínané opakovanie je prítomné v židovskom a následne i kresťanskom prostredí ako memoriál – teda pripomínajúce úkony, ktoré sprítomňujú historickú udalosť dnes aj s jej dôsledkami pre dnešnú spoločnosť. Takou bola židovská Pascha a takým je sprítomnenie Ježiša Krista uprostred svojho ľudu dnes. Je základným rozmerom bohoslužobného rítu, že umožňuje nám ľuďom, bytostiam telesno-duchovným, aby sme sa mohli rozprávať spôsobom nám blízkym – hmotne vnímateľným – na inej rovine prostredníctvom „rituálneho jazyka“ s Bohom.
Po tomto uvedení základnej religionistickej skutočnosti ľudstva je jasnejšie vidno, že bohoslužba (už samotné slovo hovorí, že je to „Božia služba“) je niečo iné ako je nejaký program, ktorý pripravuje celý kolektív s cieľom zapôsobiť na publikum. I keď aj v priebehu bohoslužby sú vhodné prvky, ktoré treba upravovať pre rôzne príležitosti, predsa je celý program dopredu stanovený a teda pevný. Preto sú neobvyklé zmeny jej štruktúry vážnym narušením a majú za následok stratu prvotného významu rítu – stratí sa jeho transcendentný charakter a stane sa len ľudským monológom. Stratí sa to podstatné, čo hľadáme na takomto slávení – pôsobenie Boha medzi svojím ľudom, sprítomnenie jeho spásy.
To je objektívny pohľad na rítus. Opačné pokusy a nerešpektovanie tejto skutočnosti nahrávajú spiritualistickému poňatiu, ktoré môže byť zaujímavé, príjemné na počúvanie, ale bez prechodu k jadru bohoslužby, kde má prvotné miesto Božie pôsobenie, posvätenie.

Aká veľká je možnosť zapojenia laikov do priebehu bohoslužby?
Z odpovede na prvú otázku jednoznačne nevyplýva, že ide o katolícku bohoslužbu. Predložená otázka to však implicitne predpokladá. Preto sa v tejto odpovedi venujeme katolíckej bohoslužbe – liturgii.
Treba azda pripomenúť obraz rodiny. Každý koná svoju úlohu - dieťa nenahradí otca … Záleží teda na rozdelení úloh, aby každý konal to a len to, čo mu patrí.

Liturgia je výkon Kristovho kňazstva, ktorým sa sprítomňuje vonkajšími vnímateľnými znakmi spása človeka a oslava Boha v bohoslužobnom poriadku Cirkvi. Týmito slovami odvodenými od vyjadrenia v prvom dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium (SC 7) sa vyjadruje charakter katolíckych bohoslužieb. Je to dialóg medzi Bohom (spása – posväcovanie človeka) a ľuďmi (oslava Boha).

Hovoriť o kňazoch a laikoch je tiež nepresné, pretože všetci pokrstení sú účastní na všeobecnom - „kráľovskom kňazstve“ (porov. 1 Pt 2, 5-9). Je to len ďalšie rozlíšenie úlohy „predsedať“ v bohoslužobnom zhromaždení, že tí pokrstení, ktorí boli uvedení sviatosťou kňazstva do úlohy služby Božiemu ľudu, v Kristovom mene (hovoríme aj v Kristovej osobe) bohoslužobnému zhromaždeniu predsedajú. Na druhej strane oltára sú účastníci bohoslužby, teda tí, ktorí na základe svojho všeobecného kráľovského kňazstva konajú primerané úlohy v liturgickom zhromaždení – čítania, prosby, spevy, usporiadanie, zbierky a iné. Pre všetkých je potrebná spoločná príprava liturgického slávenia, kde sa celá bohoslužba pripraví, rozdelia sa služby, pripravia spevy. A tak je priebeh bohoslužby či z jednej alebo druhej strany oltára síce rozdelením úloh, ale zároveň činnou účasťou celého kňazského božieho ľudu. Pri tomto rozdelení úloh a ich plnení je nanajvýš žiaduce, aby priebeh bohoslužby nebol formalistickým úkonom, ale spoločnou účasťou na slávení Kristovej prítomnosti, jej prežívaním, ale aj odpoveďou na Božie posväcujúce činy. Teda pre všetkých platí povinnosť vedomej, činnej a zbožnej účasti na liturgickom slávení, čiže povinnosť prispieť svojím dielom k naplneniu účelu bohoslužobného zhromaždenia, ktoré má preniknúť naše prostredie Božím posväcujúcim účinkom.

Prečo katolícku liturgiu vedie kňaz?
Z opisu liturgie, ktorý je uvedený v predchádzajúcej odpovedi, nevyplýva, že vo všetkých prípadoch ju vedie kňaz. Presnejšie by sme mohli povedať, že posväcovaciu službu Cirkvi vykonávajú v prvom rade biskupi alebo v ich mene kňazi. Podobne niektoré bohoslužby ako krst a nesviatostné obrady môže z poverenia biskupa, či kňaza viesť diakon. Na tieto obrady však možno poveriť v mene Cirkvi aj veriacich (napríklad katechistov) a v prípade nutnosti môže udeliť krst každý človek, ktorý chce vykonať to, čo koná Cirkev, keď krstí. Je to vždy tak, že sám Kristus krstí, teda posväcuje človeka a robí ho účastníkom spásy. Z toho, čo sme povedali vidieť, že biskup, kňaz, či diakon a či každý, kto podľa bohoslužobného poriadku Cirkvi vedie bohoslužbu, koná v mene Krista. A to je dôvod, že Cirkev stanovuje kto môže jednotlivé bohoslužby viesť. Ak niektorým bohoslužbám podľa cirkevného poriadku nepredsedá vysvätený služobník (biskup, kňaz, diakon), ten kto vedie takúto bohoslužbu jej nepredsedá, ale ju vedie ako jeden medzi rovnými. Okrem toho treba povedať, že Cirkev koná aj ľudové pobožnosti, ktoré sú ňou schválené, ale nie je nutné, aby ich viedol kňaz. Pre takéto slávenia je charakteristický len rozmer oslavy Boha.

Gabriel Ragan
Autor je vedúci katedry praktickej teológie v Košiciach.
Foto: Flickr.com, Pavol Rábara

Seriál Rok kňazov:
Ľubomír Majtán o pápežovi: Pápež je prvý medzi svojimi
Milan Fula o spáse: Kto bude spasený?
Vladimír Slovák o tom, či sa dá pred Bohom skryť: Boh bude súdiť nás a nie médiá
Miroslav Lettrich o tom, kto napísal Bibliu: Bibliu napísal Boh. Inšpiroval pisateľov
Róbert Lapko o (ne)svätení žien: Nesvätenie žien je vernosť Biblii
Marek Varga o Francúzsku: Porovnanie je diablovou pascou
salezián Andrej Kňaze: Každá doba potrebuje svoje odpovede
salezián Peter Naňo: Od zdržanlivosti ženatých po celibát
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo