Odkaz z povojnových represálií: S Maďarmi sa načim zmieriť

Odkaz z povojnových represálií: S Maďarmi sa načim zmieriť

Presídlenie Maďarov zo Slovenska. V časoch povojnového revanšu boli presuny obyvateľstva hojne uplatňovaný spôsob riešenia národnostných problémov.

Pred 71 rokmi vydal staronový československý prezident Edvard Beneš dekrét o strate občianstva obyvateľov nemeckej a maďarskej národnosti. Spustil sa tým proces zvalenia kolektívnej viny na časť obyvateľov obnovenej republiky, ktorý dodnes kvári slovensko-maďarské vzťahy.

Bolo to tesne po skončení druhej svetovej vojny v Európe. Víťazné veľmoci sa po strašnom krviprelievaní nevyhýbali prenášaniu kolektívnej viny na celé národy, lebo v tom videli záruku vyhnutia sa ďalšiemu podobnému svetovému konfliktu.

Obnovené Československo a Maďarsko stáli na dvoch stranách barikády. Prvý štát sa zaradil medzi víťazov vojny, druhý bol spolu s Nemeckom porazený. Československo malo silného spojenca hlavne v Sovietskom zväze, Maďarsko sa mohlo spoliehať len na láskavú ústretovosť západných veľmocí.

Dohody podpísané ešte počas vojny garantovali zachovanie hraníc Československa spred mníchovskej konferencie v septembri 1938, s výnimkou Podkarpatskej Rusi, ktorú Praha prepustila v prospech Moskvy.

Pre južné územia Slovenska to znamenalo návrat hraníc na Dunaj, Ipeľ, opätovné získanie miest ako Košice, Lučenec, Komárno. Výsledky prvej Viedenskej arbitráže z novembra 1938 sa anulovali, veci sa mali vrátiť do starých koľají, najlepšie však už bez tamojších Maďarov.

Maďarsko sa tesne pred druhou svetovou vojnou a počas nej zväčšilo o viaceré územia. Po skončení vojny sa vrátilo do pôvodných potrianonských hraníc zanechajúc za nimi významné menšiny. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Mocní muži obnoveného štátu sa netajili snahou nadobro vypudiť z Československa okrem Nemcov aj Maďarov. Nemal to byť len revanš za sedemročné zabratie južných území Horthyovským Maďarskom, snahou bolo vytvoriť jednoliaty štátny útvar osídlený iba obyvateľmi českého a slovenského národa.

Proces sa spustil hneď po obsadení Košíc Červenou armádou a príchode exilovej československej vlády do tohto mesta.

Benešove dekréty a slovenské nariadenia

Košický vládny program prijala nová československá vláda po prechode frontu v apríli 1945. Podľa tohto dokumentu mali byť všetci Maďari postavení mimo štátneho občianstva a ich budúce postavenie sa malo riešiť neskôr. Od zbavenia občianstva boli chránení iba antifašisti.

Zavreli sa všetky školy s vyučovacím maďarským jazykom. Pôda vo vlastníctve Maďarov sa mala skonfiškovať. Tieto opatrenia sa mali týkať aj Nemcov, lepšie povedané predovšetkým Nemcov. Exilová vláda si ešte počas vojny u víťazných mocnosti vybavila, že Nemci budú z budúceho Československa odsunutí. Padla na nich kolektívna vina, zodpovednosť za rozpad republiky.

O uplatnení podobného scenára na maďarskú menšinu sa spočiatku neuvažovalo. Exilový prezident Edvard Beneš si ho osvojil až v roku 1943. Druhý najvýznamnejší politik formujúci povojnové usporiadanie, exilový vodca českých komunistov Klement Gottwald, ktorého rešpektovali aj slovenskí komunisti, sa vtedy skôr prikláňal k vzájomnej výmene maďarského a slovenského obyvateľstva.

Pri povojnových represáliách voči Maďarom sa často spomínajú iba dekréty prezidenta Edvarda Beneša. Vtedajší autonómny slovenský parlament sa tiež podieľal na prijímaní protimaďarských opatrení.

Najvýznamnejšia postava slovenských komunistov Gustáv Husák bol ešte vo februári 1945 k Maďarom ústretový, ale ako hovorí historička Katalin Vadkerty, „po návrate komunistickej emigrácie z Moskvy však aj domáci komunistický odboj akceptoval iné ‚riešenie‘ maďarskej otáz­ky, dokonca sa stal iniciátorom viacerých protimaďarských diskriminačných opatrení”.

Český historik Jan Rychlík poukazuje na skutočnosť, že v obnovenom štáte zavládol český a slovenský ľavicový nacionalizmus, čo znamenalo, že bohatých Čechov a Slovákov, v zásade kolaborantov, hádzali do jedného vreca so zradcami, teda s Nemcami a Maďarmi. Cielené ľavicové, protinemecké a protimaďarské opatrenia tvorili súčasť „ucelenej koncepcie budovania nového, sociálne spravodlivého a národnostne homogénneho (‚národného‘) štátu Čechov a Slovákov“.

Po vojne sa prestalo na Slovensku po maďarsky učiť, úradovať, označovať, používanie maďarského jazyka bolo v týchto inštitúciách zakázané. Maďarských kolonistov z prinavrátených južných území odsunuli za hranicu.

Dekrétmi prezidenta Beneša z júna a júla 1945 sa konfiškovala a prerozdeľovala pôda patriaca „Nemcom, Maďarom, ako aj zradcom a nepriateľom českého a slovenského národa“.

Presne pred 71 rokmi, 2. augusta 1945, vydal prezident rozhodujúci dekrét „o úprave štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti”, ktorý mal slúžiť ako právny podklad na ich vysídlenie. V septembri pridal ďalší dekrét, ktorým sa nariaďovala pracovná povinnosť osobám, ktoré stratili československé štátne občianstvo.

Neboli to však len povestné Benešove dekréty, ktoré stanovovali zákonný priestor na riešenie maďarskej otázky, išlo aj o samostatné slovenské nariadenia, ktoré mali doplňujúci charakter. Takýmito boli napríklad nariadenia Slovenskej národnej rady z februára a augusta 1945 o konfiškácii a rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a kolaborantov.

Na Slovensku pracoval v podstate parlament – Slovenská národná rada a vláda – Zbor povereníkov, ktoré vykonávali autonómne právomoci. Pôvodne malo byť v obnovenom štáte federatívne usporiadanie, no podľa dohody medzi československou vládou a predsedníctvom Slovenskej národnej rady sa prijali obmedzenia pre slovenské orgány v oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a administratívnych otázok.

Toto postavenie mali slovenské orgány len do apríla 1946, keď sa ďalej posilnili právomoci prezidenta a centrálnej vlády. O dva mesiace sa Slovenská národná rada podriadila pražskému parlamentu a Zbor povereníkov československej vláde, čo znamenalo silný ústup od pôvodnej autonómie.

Strata občianstva a nútené práce

Napriek postupnému poklesu právomocí maďarskú otázku mali v rukách slovenskí predstavitelia. Akoby sa na rozdiel od iných oblastí Česi do týchto záležitostí nemienili miešať, nechali konať Slovákov.

Ústrednými postavami boli predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, šéf Československej presídľovacej komisie Daniel Okáli a štátny tajomník na pražskom ministerstve zahraničných Vladimír Clementis. Týchto ľudí spájalo spoločné presvedčenie, boli komunistickými členmi zoskupenia DAV. Dôležitou postavou bol aj povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy za Demokratickú stranu Martin Kvetko.

Americký historik Eric Roman nachádza vo vtedajšom Československu akýsi „neopanslavizmus“. Na strunu slovanskej vzájomnosti podľa neho zámerne hral Sovietsky zväz a u Slovákov a Čechov našiel dobrú pôdu. Po roku 1945 dostali Slováci znovu šancu stať sa dominantnými vo svojej vlastnej krajine a prvým bodom ich agendy bolo „vypudenie maďarskej menšiny, ktorá im dakedy vládla“.

Slováci sa chopili ponúknutej šance a pri maďarskej menšine použili tri formy, ako ju na Slovensku zmenšiť na minimum – deportácie, presídlenie a reslovakizáciu. Všetky tieto opatrenia sa týkali Maďarov, ktorým odňali štátne občianstvo. Pôvodný zámer bol najskôr taký istý ako v prípade Nemcov, ktorých z Československa násilne vysťahovali. Pri Maďaroch takéto riešenie nenašlo medzi západnými mocnosťami podporu.

Strata občianstva umožňovala svojvoľne nakladať s Maďarmi. Na základe zákonných predpisov mohli byť takíto ľudia odvedení na nútené práce, prevažne do Česka, kde ostal uvoľnený priestor po odsunutých Nemcoch.

Pracovali tam väčšinou ako poľnohospodárski robotníci, pričom odmenu za prácu určovali miestni českí farmári. Ich pôvodný majetok vydávali orgány osadníkom z ostatných častí Slovenska.

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis odhadol po druhej svetovej počet etnických Maďarov na Slovensku necelých 200-tisíc, ostatných chcel reslovakizovať.

Nútené presúvanie sa začalo na jeseň 1946 a Maďari pracovali v Česku až do roku 1948. Celkovo išlo o takmer 45-tisíc ľudí. Spontánne sa potom vracali domov. Ak ich úrady chytili na ceste bez povolenia, putovali späť do Čiech.

Po roku 1948 sa mohli oficiálne vrátiť, väčšinou sa im znovu dostal do rúk ich majetok, často znehodnotený, neraz si ho museli vymôcť silou. Potom ich až do roku 1953 vláda odškodňovala. Boli aj plány, aby ostali deportovaní Maďari v Čechách natrvalo, ale tamojší obyvatelia to nepodporovali. Slovenskí kolonizátori, ktorí zabrali majetky deportovaných, sa po ich príchode vracali naspäť domov.

Na svoje majetky sa presúvali aj Maďari, ktorí po obnovení Československa utiekli do Maďarska. Stávalo sa, že so zámerom rýchlejšieho konania skladali prísahu na veľvyslanectve v Budapešti, a tak sa vracali domov ako československí občania.

Prvý pokus o reslovakizáciu v histórii

Druhým spôsobom vypudenia Maďarov zo Slovenska bolo presídlenie. Ako sme uviedli, plány na odsun Maďarov vznikli už počas druhej svetovej vojny. Potom zvíťazila myšlienka realizovať v prvom kole iba vzájomnú výmenu obyvateľov. Za prisťahovaných Slovákov z Maďarska mal byť vysťahovaný rovnaký počet Maďarov zo Slovenska.

Vláda chcela najskôr presídliť na Slovensko až 200-tisíc Slovákov, pretože ich v Maďarsku napočítala vyše 400-tisíc. Maďarsko udávalo počet Slovákov na svojom území v roku 1941 na necelých 76-tisíc.

Na presídlenie bola vo februári 1946 uzavretá dohoda, ktorú za Československo podpísal Clementis a za Maďarsko minister zahraničných vecí János Gyöngyösi.

Československá vláda spustila v Maďarsku veľkú propagandu na presídlenie, lákala najmä na lepšie hospodárske podmienky, lebo Slovensko na rozdiel od Maďarska napríklad nesužovala hyperinflácia. Na zhromaždeniach sa zúčastnili slovenskí komunistickí politici ako Husák, Karol Šmidke, Ladislav Novomeský, no aj iní predstavitelia, napríklad evanjelický biskup Štefan Osuský.

Maďarská vláda sa presídleniu bránila a robila protipropagandu. Navrhovala, aby sa presídlenie vykonalo jednostranným presunom obyvateľov aj s územím, na ktorom žili, čo Československo odmietlo.

V Maďarsku sa potenciálni presídlenci prihlasovali dobrovoľne, na Slovensku boli určovaní úradmi. Napokon sa presídlenie začalo v lete 1946 a neskôr s ním paralelne bežali deportácie. Skončilo sa to v decembri 1948.

Z Maďarska takto prišlo 73-tisíc Slovákov, hoci pôvodne sa ich podľa Clementisa prihlásilo 100-tisíc. Údaje o presídlených Maďaroch sa rôznia – slovenskí historici udávajú 74-tisíc, maďarskí 68-tisíc alebo až takmer 90-tisíc. Slovenská strana pôvodne uvažovala o trojnásobnom množstve.

Tretím spôsobom na zníženie počtu maďarského obyvateľstva na Slovensku bola reslovakizácia. Začalo sa s ňou v roku 1946 a postupovalo sa podľa pokynov slovenských orgánov. Cieľom reslovakizácie bolo podľa historika Dušana Kováča, aby sa občanom Slovenska, ktorí sa po Viedenskej arbitráži ocitli v Maďarsku a z rôznych dôvodov sa v tom čase hlásili za Maďarov, umožnilo vrátiť sa k slovenskej národnosti.

Československé občianstvo mohli získať ľudia, ktorí sa v roku 1930 hlásili za Slovákov, alebo ktorí si požiadali o zmenu národnosti na slovenskú. Na to bolo treba splniť stanovené podmienky, najmä preukázať, že žiadateľ nebol funkcionárom fašistickej strany, nepodieľal sa na maďarizácii, či, naopak, aktívne sa zúčastnil na oslobodení Československa.

Zo 758-tisíc ľudí sa o občianstvo uchádzalo v dvoch vlnách 435-tisíc osôb, z ktorých požiadalo o slovenskú národnosť 193-tisíc osôb. Občianstvo napokon udelili po zmiernení pôvodne stanovených podmienok až 382-tisíc osobám. V roku 1948 dostali občianstvo po zložení prísahy až na niektoré výnimky všetci občania maďarskej národnosti.

Výsledkom povojnových opatrení v národnostnej politike na Slovensku bol pokles počtu občanov maďarskej národnosti na polovicu. V roku 1950 sa do tejto kategórie prihlásilo len 368-tisíc ľudí.

Nesplnil sa pôvodný zámer, ktorým bolo definitívne odstrániť Maďarov zo Slovenska. Ak sa mal splniť, jedinou možnosťou bol úplný odsun, ako to vykonali po vojne Česi s Nemcami.

Clementis obhajoval tento zámer na medzinárodných fórach, pričom argumentoval presunmi Grékov z Turecka, Poliakov zo Sovietskeho zväzu do západných oblastí Poľska či Ukrajincov opačným smerom. Zvlášť spomínal úspešný príklad, ako sa takto „definitívne a natrvalo vyriešil“ problém gréckej menšiny v Turecku.

Nemcov postihli v povojnovom období najväčšie presuny – z Poľska, Československa, ale i Maďarska. V časoch povojnového revanšu to býval hojne uplatňovaný spôsob riešenia národnostných problémov a bol rovnako drastický, ako bolo vojnové utrpenie civilného obyvateľstva.

Clementis pri obhajovaní presunov obyvateľstva maďarskej národnosti vyhlasoval, že niet inej možnosti. Odmietal návrat k menšinovej politike z medzivojnového obdobia, pretože práve podporované menšiny spôsobili Československu veľké vojnové príkoria. Najskôr hodlal urobiť výmenu obyvateľstva medzi štátmi a potom zvyšných Maďarov vysídliť zo Slovenska – buď za Dunaj, alebo do Česka.

Február 1947. Deportácie Maďarov z obce Gúta (Kolárovo) do Mladej Boleslavi.

Proti výmene i presídleniu sa ohradila maďarská strana, ktorá bola ochotná pristúpiť na zmeny iba v kombinácii so zmenou hraníc. Napokon však došlo k výmene obyvateľov medzi Slovenskom a Maďarskom, pred ktorej spustením Clementis verejne povedal: „Transfer, viem, že je to nepekné slovo – neobíde sa bez určitej tvrdosti voči postihnutým osobám. Vyhlasujem však slávnostne, že všetky tvrdosti, ktoré by mohli vzniknúť pri transfere, zmenšíme na minimum, ako sa to len dá pri dokonalej technickej organizácii a pri zaplatení náhrad.“

Národnostné násilie utlmené až diktatúrou

V tom čase sa spúšťal presun Maďarov do vyľudnených českých Sudiet. Ako vyzerala v tomto prípade tvrdosť „zmenšená na minimum“, opisuje v osobnom príbehu Zoltán Ujváry.

Ujváry pochádzal z gemerskej dediny Levárt (dnes Leváre), kde dlhodobo žili Maďari. V roku 1938 po Viedenskej arbitráži sa táto dedina dostala pod Budapešť, čo miestni ľudia považovali za oslobodenie spod cudzej nadvlády. Problémy začali tušiť v roku 1944, keď sa blížil front, a obyvatelia sa obávali, že ak „Rusi vyhrajú, vyhrali aj v roku 1849, Maďarom z toho nič dobrého neplynulo, sú priateľmi Čechov, ktovie, čo z toho bude“.

Po prechode frontu ich naozaj odtrhli od materskej krajiny a nastúpili opatrenia novej československej vlády. Najskôr Ujváryho rodinu nahovárali, aby sa nechali reslovakizovať. Potom prišli prvé transporty maďarských rodín do Čiech.

„Mysleli si, že po prvých transportoch sa Maďari vzdajú a podpíšu papier o svojej reslovakizácii,“ spomína Ujváry. Ich nezlomili a tak ich tiež čakal transport.

Dom a majetok obsadili „prišelci z hôr“. Ujváryho rodinu naložili do vlaku a odviezli do juhočeského Protivína. „Gazdovia z okolia si vyberali ľudí ako statok na trhu,“ opisuje rozdeľovanie dovezených Maďarov. Pritom nevedeli, že Maďari sem prišli nedobrovoľne. Tí im to nemali ako vysvetliť, lebo neovládali jazyk.

V Česku pracovali v poľnohospodárstve a bývali v provizórnych podmienkach – skôr sa to podobalo na chliev ako obydlie. Po niekoľkých mesiacoch sa Ujváry pokúsil o návrat do rodnej dediny, čo sa mu podarilo. Potom dostal na Slovensko aj svoju rodinu.

Usiloval sa získať späť svoj majetok právnou cestou, ale z úradov dostal odpoveď, že ako človeku, ktorý sa odmietol reslovakizovať, mu bol jeho majetok právoplatne skonfiškovaný. Žili v dome so svojím kolonistom. Napokon to vyriešil tak, že so sekerou v ruke pohrozil svojmu kolonistovi fyzickým útokom a ten sa aj s rodinou zbalil a odišiel.

Podobne ako Ujváry sa takto späť z Česka a k svojmu majetku dostali všetci dedinčania. Napriek návratu do pôvodného stavu Ujváry konštatuje, že blažené roky mieru sú preč, otrávil ich slovenský šovinizmus. „Kým bude žiť na zemi Maďar, večne môže Slovákom vyčítať tento hriech,“ povzdychol si.

Podobne ako Ujváry dopadlo 11 548 rodín s 5 422 deťmi, ktoré mali menej ako šesť rokov, píše sa v predhovore jeho knihy s názvom Bezdomovcom v rodnej zemi, deportácia Maďarov do Čiech. Jednoducho im zhabali majetok, na ktorom žili celé predchádzajúce generácie.

Zrazu sa vo dverách objavil nový majiteľ a dom, polia boli jeho. Maďarská rodina si mohla vziať to, čo dokázala odviezť vlakom, a pobrať sa s malými deťmi v sychravej zime ako bezdomovci do nového, neznámeho kraja, kde bude vydaná na milosť a nemilosť novým zamestnávateľom. To všetko v mene kolektívnej viny, len preto, že títo ľudia boli maďarskej národnosti.

Hoci sa drvivej väčšine podarilo vrátiť späť, stratili rok-dva života v drsných podmienkach, utrpeli materiálne straty, poníženie. Vinníci sa dali jednoznačne pomenovať – boli to Slováci.

Už to nebol režim Čehek, ako ho podľa jednej z hlavných postáv v románe Ladislava Balleka Pomocník volali za prvej Československej republiky šahianski Maďari. Toto bol už slovenský režim, nepriateľ nebol v Prahe, ale priamo na Slovensku. Maďari konečne prišli Slovákom na meno, a to práve za takýchto vyhrotených okolností.

Paradoxne, ktovie, ako by sa vyvíjal ďalej, keby neprišlo ku komunistickému prevratu v roku 1948. Národnostné vzťahy v novom režime umelo ustupovali do úzadia, lebo národy sa mali do budúcna rozplynúť v súlade s ideológiou proletárskeho internacionalizmu.

Projekt úplného eliminovania maďarskej národnosti v potrianovskom Slovensku sa presadil len sčasti. Maďari napokon získali občianstvo a ich menšine prisúdili také práva, aké im bol schopný komunistický režim poskytnúť.

Loptička na slovenskej strane

Neprávosti Slovákov voči Maďarom boli sčasti vyprovokované. Po obsadení južných území v novembri 1938 to môžu dokumentovať hlavne kolonisti, ľudia osídľujúci toto územie po vzniku prvej Československej republiky. Vyháňania roľníkov boli spojené s násilnosťami, bitkami, olupovaním o osobný majetok, znásilňovaním žien. Spoločným znakom týchto represálií bola zameranosť na ľudí s príslušnosťou k slovenskému národu.

Mohli by sme sa dokonca vrátiť k obdobiu násilnej maďarizácie Slovákov z konca 19. a začiatku 20. storočia vo vtedajšom Uhorsku. Maďari by sa zas mohli odvolávať na nespravodlivosť po prvej svetovej vojne, keď po novom delení strednej Európy ostala veľká časť príslušníkov tohto národa v nástupníckych štátoch monarchie, Československo nevynímajúc.

Keby sme veľmi chceli, národnostné spory by sme mohli nájsť dokonca už v 18. storočí. Nemá význam ich ďalej vymenúvať, no ten z druhej polovice 40. rokov minulého storočia si treba pripomínať, lebo je posledný významnejší a do dnešných dní najťaživejší. Aspoň pre Maďarov. Mal by byť aj pre Slovákov, lebo niesol sa hlavne v ich réžii.

Slovenské vlády po vzniku druhej republiky v roku 1993 o povojnových neprávostiach mlčia. Hoci sa vyskytli dva pokusy zo slovenského parlamentu na spoločné zmierenie, prvý ešte vo federálnom Česko-Slovensku v roku 1990 a potom v roku 2005, nenaplnil sa ani jeden z nich.

Slováci sa oficiálne ospravedlnili za neprávosti Židom a karpatským Nemcom, no Maďarom nie. Azda jediný významný predstaviteľ, ktorý tak urobil osobne, bol predseda a dlhoročný člen slovenského parlamentu František Mikloško.

Maďarský prezident z rokov 1990 až 2000 Árpád Gönc odkázal Maďarom a Slovákom žijúcim na oboch stranách hranice, že najmenej nebezpečnou menšinou je šťastná a spo­kojná menšina.

Slovensko-maďarské vzťahy sú stále citlivá a historicky mladá téma, preto si vyžaduje osobitný prístup. Súhlasiť pri nej načim s F. Mikloškom, že „z našej strany to chce pokojné sebavedomie, lebo len ono nás môže zbaviť nášho uzatvárania sa do seba, čo je zdrojom nacionalistického negativizmu“.

S ponúknutou rukou zároveň treba od Maďarska žiadať, aby sa aj tento štát pozrel do minulosti a ospravedlnil sa za neprávosti Maďarov voči Slovákom. Ak sa takto dokázali zmieriť Francúzi s Nemcami, prečo by sa to nemalo podariť nám?

Štvrťstoročné postkomunistické mlčanie ukazuje, že to nebude ľahké. A to tým skôr, že v súčasnom Maďarsku nekvitnú ruže ústretovým politikom, ako bol napríklad prezident z rokov 1990 až 2000 Árpád Gönc, ktorý pri návšteve Slovenského Komlóša v roku 1996 povedal, že tamojší obyvateľ môže byť verným občanom Maďarska a zároveň „sa môže s plným vedomím a hrdo pred sebou aj pred všetkými hlásiť za Slováka“.

Slovensko sa stále potrebuje pevne ukotviť v európskom priestore, preto by jeho politici mali aspoň v pude sebazáchovy prejavovať snahu o vyrovnanie vzťahov so všetkými susedmi. Keďže posledný prešľap sa datuje na ľavom brehu Dunaja, iniciatíva sa očakáva stále od nich.

Foto: TASR, Flickr.com, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo