Bežec, démon

Bežec, démon

Emil Zátopek počas behu na 5000 metrov na olympiáde v Helsinkách.

Dnes behá takmer každý, ale žiaden náš bežec nedokáže vyhrať veľké preteky. Boli však časy, keď v Česku a na Slovensku nebehal takmer nikto, ale mali sme muža, ktorý dokázal vyhrať všetko, čo sa dalo. Volal sa Emil Zátopek.

Pavel Kosatík, český spisovateľ, historik a spoluautor výborného televízneho seriálu České storočie o ňom nedávno napísal knihu. Bývalý známy americký vojnový reportér Christophher McDougall mu venoval samostatnú kapitolu vo svojom svetovom bestselleri Zrodení k behu, ktorý vyšiel v roku 2009. Čím to je, že Emil Zátopek, chlapec z robotníckej rodiny v Kopřivnici, ich ešte aj po toľkých rokoch fascinuje? Odpoveď je jednoduchá. Obaja sú bežci a Zátopek je bežecký fenomén.

Naozaj bežíme pomaly?

To, že na olympiáde v Helsinkách v roku 1952 vybojuje zlato, sa všeobecne predpokladalo. Veď nakoniec preteky na desať kilometrov vyhral už v roku 1948 na olympiáde v Londýne. Senzáciou nebolo víťazstvo, ale spôsob, akým ho dosiahol. Najskôr vyhral zlato v behoch na päť a desať kilometrov, všetko v nových olympijských rekordoch. Potom sa len tak z dlhej chvíle postavil aj na štart maratónu, ktorý dovtedy nikdy súťažne nebežal. Po celý čas sa držal v závese za hlavným favoritom, Britom Jimom Petersom. Po pätnástich kilometroch sa Zátopek Brita opýtal, ako sa z jeho pohľadu vyvíjajú preteky. Peters mu v snahe zmiasť a demoralizovať konkurenta odpovedal, že tempo je príliš pomalé. „Ste si istý, že je naozaj pomalé?“ spýtal sa Čechoslovák ešte raz. Keď Brit pritakal, Zátopek sa slušne poďakoval a zrýchlil. Peters sa nakoniec vzdal a Zátopek opäť vyhral v novom olympijskom rekorde.

Zátopek na stupni víťazov po behu na 10 kilometrov na letných olympijských hrách v Londýne. 

Keď vbiehal na štadión, dav šalel a komentátor československého rozhlasu nebol od dojatia schopný preteky dokomentovať. Ešte predtým, ako k Zátopkovi stihli doraziť kolegovia výpravy s gratuláciami, pribehli k nemu jamajskí bežci, zdvihli ho nad hlavu a absolvovali s ním čestné kolo okolo celého štadióna. Nová svetová celebrita bola na svete.

Emil Hrozný 

Emil behal rád už od útleho detstva. Stále. Tam, kde iní pokojne kráčali, on vždy utekal. V Kopřivnici, mestečku, kde ľudia pracovali v slávnej Tatre, sa v tých časoch utekalo akurát, keď niekto ráno zaspal na zmenu. Emilov otec, stolár, predvojnový člen komunistickej strany, sa na synovo pobiehanie nepozeral s prílišným pochopením. Nebol nepriateľom pohybu, svoje deti vodil na dlhé výlety do Beskýd, ale šport bol pre neho rozmarná samopaš. V  čase, keď už bol jeho syn slávny, ho na jedných jeho pretekoch vyzval hlásateľ, aby divákom niečo povedal. Prekonal sa a do mikrofónu odhodlane zakričal: „Športu zdar!“ Synovu budúcnosť však videl jasne. Po skončení základnej školy ho vyslal k Baťovi do Zlína.

Zátopek tesne potom, ako v roku 1954 prekonal v Paríži svetový rekord v behu na 5000 metrov. 

Mladému Emilovi to padlo vhod. U Baťu sa pracovalo, študovalo, ale aj športovalo. A keďže v Zlíne pred vojnou nechýbali peniaze, miestny atletický klub patril k najlepším v republike. Emil tu mal možnosť trénovať s vtedajšou československou bežeckou špičkou a za Zlín začal aj pretekať. Pokiaľ ide o tréningové metódy, Zátopek sa nedržal zabehaných pravidiel a časom si vyvinul vlastný trénigový model. Ten v mnohom pripomínal dnes rozšírený intervalový tréning. Emil behal vo vysokom tempe štyristometrové úseky, ktoré prekladal ľahkým poklusom. Takýmto spôsobom niekedy počas tréningu zabehol celý maratón a týždenne viac ako dvestopäťdesiat kilometrov.

Behal za každého počasia, cez deň, v noci a popri všetkých pracovných povinnostiach. Neskôr, počas služby v armáde, behával v kanadách a niekedy si na plecia posadil aj svoju ženu Danu. V čase Protektorátu, keď bolo všetko na prídel, nebolo vôbec jednoduché dopĺňať po takýchto výkonoch kalórie. Jeden z jeho bežeckých kolegov si neskôr spomínal, ako Zátopek po jedných vyčerpávajúcich pretekoch v cieli prosil o krajec chleba. Nikdy nikto tak tvrdo netrénoval. Zátopek nebol bežecký supertalent, jeho úspechy boli vydreté. Legendárnym sa stal aj jeho bežecký štýl. Emil nebehal s ľahkosťou ako iní atléti, ale s traťou doslova bojoval. Tento zápas sa odrážal aj vo výraze jeho tváre. Iní bežci ho preto prezývali Emil Hrozný a noviny New York Times napísali, že pri behu vyzerá ako démon z Danteho pekla. To však boli len reči. Zátopek vďaka svojmu tréningu roky nenašiel premožiteľa, vyhral štyri zlaté olympijské medaily, bol viacnásobným majstrom Európy a držiteľom množstva svetových rekordov. Počas troch rokov, keď pretekal takmer každý týždeň, ani raz neprehral a jeho skóre bolo 69:0. Posmešky ustúpili a čoskoro sa široko ujala iná jeho prezývka – česká lokomotíva. Keď Zátopek na konci 50. rokov s vrcholovým behaním končil, chýlila sa ku koncu aj dominancia bieleho muža na vytrvalostných tratiach a prišla éra afrických bežcov

Buď obidvaja, alebo nikto

Keby Emil Zátopek žil v normálnej krajine, a nie v komunistickom Československu, mohol len pokojne behať a užívať si zaslúženú slávu. Takto však nebol obyčajným športovcom, ale aj symbolom triumfu socialistickej telovýchovy. Spolu so svojou ženou Danou, tiež výbornou atlétkou, ktorá na olympiáde v Helsinkách získala zlato v hode oštepom, patrili v 50. rokoch k najväčším československým celebritám.

Zľava Nemec Herbert Schade, Emil Zátopek a Francúz Alain Mimoun pózujú v cieli po pretekoch na 5 000 metrov na letnej olympiáde v Helsinkách. Zlatú olympijskú medailu získal Emil Zátopek, ktorý do cieľa dobehol v novom olympijskom rekorde.

Byť celebritou v tom čase však aj niečo obnášalo. Museli sa absolvovať stovky besied na školách, stretnutí s robotníkmi a očakávalo sa, že popri rozprávaní zážitkov padne chvála aj na režim, ktorý pomohol úspechy dosiahnuť. Emil pochá- dzal z proletárskeho prostredia, jeho otec bol členom strany už pred vojnou a veril, že nový socialistický systém zabezpečí ľuďom ako on lepší život. Teror a procesy 50. rokov išli akoby mimo neho. On behal. Občas si však aj on zarebeloval. Najhorúcejšie to bolo tesne pred Helsinkami a dokonca hrozilo, že Zátopek na svoju najúspešnejšiu olympiádu vôbec nepôjde. Išlo o Stanislava Jungwirtha, bežca na 1 500 metrov a Zátopkovho kamaráta. Kvalifi koval sa na olympiádu, ale režim jeho účasť stopol. Jungwirthov otec sedel vo väzení za rozširovanie protikomunistických letákov. Zátopek sa však zaťal a vyhlásil, že buď pôjdu na olympiádu obidvaja, alebo nikto. Chvíľu to vyzeralo, že to tak aj dopadne, ale strana nakoniec ustúpila.

Atletika a politika

V 60. rokoch, keď sa pomery uvoľnili, si Zátopek na besedách už nekládol servítku pred ústa. Na československo–sovietskej schôdzke v Čiernej nad Tisou mával predseda Najvyš- šieho sovietu ZSSR Nikolaj Podgornyj výtlačkom nemeckých novín Die Welt, pre ktoré Zátopek okrem iného povedal. „Hitler vládol v Európe pomocou sily a používal násilie voči národom,ktoré sa mu neboli ochotné podrobiť. Sovietsky zväz robí to isté voči národom, ktoré nechcú prijať komunistický režim, ktorý im SSSR vnucuje.“ Na plukovníka československej ľudovej armády, ktorým Zátopek bol, išlo o veľmi odvážne slová. Viacerí priatelia ho v tom čase varovali, aby radšej zostal pri atletike a nenechal sa vtiahnuť do politiky. Tá je vraj pre neho, úprimného a dobrosrdečného chlapca z Valašska, príliš zradná. Nepomohlo.

V júni 1968 podpísali Zátopkovci manifest 2 000 slov. Po okupácii prišiel Zátopek s výzvou, aby športovci z okupačných krajín mali zákaz zúčastniť sa na olympijských hrách v Mexiku. Po upálení Jana Palacha komunistický poslanec Vilém Nový obvinil skupinu ľudí vrátane Zátopka z toho, že Palacha na tento čin nahovorili. Mali ho oklamať, že tekutina, ktorou sa poleje, je „studený oheň“, ktorý mu neublíži. Obvinení poslanca Nového okamžite zažalovali. V tom čase však už bývalí lídri obrodného hnutia postupne opúšťali svoje pozície a mnohí obrátili kabáty. Nové normalizačné kádre sa tak rozhodli zatlačiť aj na národnú ikonu Zátopka. Pohrozili mu väzením a on svoju žalobu na poslanca Nového stiahol a ospravedlnil sa. Vraj bol nesprávne informovaný a zneužitý.

Manželia Dana a Emil  Zátopkovci v olympijskej dedine v Helsinkách v roku 1952. 

Neskôr sa za svoju kritiku režimu verejne kajal. Veľmi mu to nepomohlo. Mnohí starí priatelia, medzi nimi aj spisovateľ Ludvík Vaculík, ho považovali za zbabelca, prerušili s ním styky, ale neveril mu ani normalizačný režim. Zátopek bol prepustený zo strany a vyhodený z armády. Zamestnal sa v podniku Stavebná geológia a chodil na týždňovky kopať studne. Čoraz lepšie si rozumel s alkoholom. Keď ho takto v montérkach a v maringotke v 70. rokoch vypátrali zahraniční novinári, bola z toho pre československú vládu veľká hanba. „Takto sa staráte o svoju modlu?,“ pýtal sa španielsky športový funkcionár a veľký Zátopkov fanúšik Patxi. Režim zareagoval a Zátopka „upratal“ aspoň do archívu Československého zväzu telesnej výchovy. Zvyšok života prežil Zátopek v ústraní, v dome na okraji Prahy. Zomrel v roku 2000 a verejne už nevystupoval ani po zmenách v roku 1989. Hovorili za neho iní.

Lebo si to zaslúžite

Fenomenálny bežec Austrálčan Ron Clarke zverejnil príbeh, ktorý veľa hovorí o Zátopkovej povahe. Clarke síce vytvoril viacero svetových rekordov, ale nepodarilo sa mu vyhrať veľké preteky. Poslednú šancu spálil na olympiáde v Mexiku v roku 1968, keď skolaboval pre nedostatok kyslíka. Cestou späť sa frustrovaný zastavil v Prahe, kde navštívil svoj veľký bežecký vzor. Keď sa so Zátopkom lúčili, všimol si, ako mu do tašky strčil malý balíček. Objal ho a povedal len jednu vetu: „Pretože si to zaslúžite.“ Clarke bol v tom, že Zátopek po ňom posiela nejaký odkaz do slobodného sveta, a preto balíček otvoril, až keď lietadlo odštarovalo. Okamžite všetko pochopil. Bola v ňom Zátopkova zlatá olympíjska mediala z behu na desať kilometrov, z roku 1952. „Obdarovať človeka, ktorý ho nahradil v tabuľkách historických rekordov, bolo od Zátopka veľmi šľachetné. Vzdať sa medaily, keď sám prichádzal o všetko, bolo prejavom veľkého porozumenia. Z každého jeho pohybu vyžarovalo nadšenie, priateľstvo a láska k životu. Neexistuje a nikdy neexistoval väčší človek ako Emil Zátopek,“ vyhlásil neskôr dojatý austrálsky šampión.

Foto: TASR, Profimedia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo