Kázeň 2.0: Ako ho nasledovať

Ktorí poznáte život sv. Františka Asiského, možno ste si položili otázku: Ako je možné, že tento človek dokázal tak ľahko urobiť také ťažké a vážne rozhodnutie: zanechať kariéru, mienku ľudí, bohatstvo a rodinu a dať sa na neisté cesty, ktorými bolo nasledovanie Krista v dokonalej chudobe? A aj keď ho úprimne obdivujeme, predsa sa možno pýtame: Nedalo sa Krista nasledovať aj iným spôsobom? Bolo nutné urobiť to, čo on urobil?

Tú istú otázku si môžeme položiť aj pri počúvaní dnešného príbehu mučeníka Štefana: bolo jeho kameňovanie nutné? Nedalo sa Krista nasledovať aj inak? Bolo nevyhnutné, aby skončil až takto - ukameňovaním? Nemohol byť povedzme aspoň trocha diplomatickejším a nedostať sa pri vyznávaní a nasledovaní Krista až do stavu takejto tragickej konfrontácie?

Tieto otázky sú dôležité, nakoľko nasledovanie Krista je cieľom aj nášho života. Mnohí z nás si uvedomujeme, že jednak v nasledovaní Krista nie sme vždy dôslední a jednak keby sme dôslední aj boli, a keby sme si mali predstaviť možné dôsledky našej dôslednosti, veľmi by sa nám do toho nechcelo. Od mnohých možných nepríjemností by sme radšej chceli zostať ušetrení. Ako to teda je?

Zdá sa, že celý náš problém spočíva v tom, že nasledovanie Krista nechápeme ako proces, ale skôr ako jednorázový čin či skutok. Zabúdame, že do nasledovania Krista sa nedá len tak z ničoho nič „vhúpnuť". To, že nie sme v nasledovaní Krista dôslední, alebo že máme problém pochopiť radikálne postoje mnohých velikánov viery, je výsledkom práve takéhoto nášho náhleho pokusu o „vhúpnutie" do nasledovania Krista bez akejkoľvek prípravy. Český biblista Jozef Hrbata hovorí, že nasledovanie Krista je v skutočnosti proces, ktorý sa skladá z troch krokov: (1) z prehliadnutia sveta, (2) vyznania Krista, a (3) nasledovania Krista (Cestou domů, Velehrad, Křesťnská akademie, Řím, 1979, str. 86-88). Hrbata prišiel k týmto krokom analýzou práve dnešného príbehu o prvomučeníkovi Štefanovi. Táto jeho analýza je veľmi poučná, pretože sa zdá, že proces rastu v nasledovaní Krista má u každého človeka rovnaký priebeh, ako tomu bolo u Štefana. Všimnime si preto tieto tri kroky zblízka:

1. Štefan prehliadol svet, ľudí a život v ňom. Ľudsky povedané prekukol to. Nebol naivný. Nie že by bol všetko, čo bolo vo svete v princípe odmietal. To iste nie. Verím, že Štefan sa správal podľa rady Ježišovej: bol jednoduchý ako holubica, ale opatrný ako had (por. Mt 10, 16). Boli veci, ktoré bral, ale boli aj veci, pred ktorými bol v strehu. A boli aj také, ktoré v princípe a naozaj radikálne odmietal. Verím, že k tomuto prekuknutiu sveta neprišiel naraz. Možno sa veľakrát sklamal, popálil si prsty a cítil sa chytený v pasci klamania a planých sľubov. Keď potom prijal do svojho života evanjelium, to mu dalo možnosť vidieť veci z novej pravdivej perspektívy. Pod jeho vplyvom odmietal „platiť za to, čo nebolo chlebom" (por. Iz 55, 2). Postupne sa od sveta, resp. od neistých, rafinovaných a zvodných vecí, ktoré sa vo svete nachádzali, odpútal. Isté veci sa mu zdali malicherné, zbytočné, hlúpe... A prišiel až tak ďaleko, že nenávistné hádky nepriateľov ohovárania a obžaloby, ba dokonca aj zloba sudcov pre neho nič neznamenali. Bol nad tým... Uvedomil si, že toto všetko nie je dôležité. Dôležitý je jedine zjavený zmysel Božieho poriadku: "On však, plný Ducha Svätého, s očami upretými na nebo videl slávu Boha a Ježiša stáť po pravici Boha." Na tejto jeho vete vidno, ako svoj pohľad zameral iným smerom: od sveta ku Kristovi.

2. Po tomto nasledovalo u Štefana vyznanie. Štefan si nemohol nechať u seba a len pre seba to, čo prijal pri prehliadnutí sveta. To bola viera zbavená strachu. To bol nový smer a nová orientácia: "Vidím nebo otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej."

3. A od vyznania bol len malý krôčik k nasledovaniu Krista: „Pane Ježišu, prijmi môjho Ducha. Pane, nezapočítaj im tento hriech." Tieto slová sú takmer identické so slovami Ježišovými na kríži. Nasledovanie Krista je vždy snahou o stotožnenie sa s Kristom...

Tento istý postup sa nachádza pri snahe o nasledovanie Krista aj u iných veľkých mužov a žien viery. Napríklad už spomínaného Františka Asiského: Najprv prehliadol svet - po vojne s Perugiou, po počiatočnej sláve a priazni ľudí a priateľov, ktoré sa po vojne stali takými nezmyselnými, po prekuknutí príčin a zdrojov bohatstva vlastného otca... Všetko toto mu začalo byť veľmi falošné). Potom prišlo k vyznaniu (keď sa rozhodol prakticky vyrovnať s vierou v Krista, upozorňoval každého na nezmyselnosť životného štýlu, ktorý vedú - - - hlavne otca). A zavŕšil to všetko odchodom z domu - nasledovaním Ježiša a žitím jeho milosrdnej a odpúšťajúcej lásky.

Ďalšími velikánmi, ktorých by sme tu mohli uviesť sú Thomas Becket (1117-1170), canterburský arcibiskup a Oskar Romero (1917-1980), arcibiskup z El Salvatora, brutálne zavraždený počas slúženia sv. omše. Keď nastupoval na miesto arcibiskupa v hlavnom meste, všetkým bolo jasné, že tento muž kníh a poriadku, vo svojom jadre ostýchavý a váhavý, nebude pre utláčaných chudobných v San Salvatore veľkým prínosom. No čoskoro sa karta obrátila, keď tri mesiace po jeho menovaní za arcibiskupa (1977) boli partizánmi zavraždení jeden jezuitský kňaz, istý sedliak a malý miništrant. Hneď nato nasledoval vojenský útok na dedinku Aguilares, farnosť zavraždeného kňaza, pri ktorom okrem iného vojaci znesvätili kostol. Túto udalosť Romero označil neskôr za svoje skutočné obrátenie. A on zrazu prehliadol celú tú situáciu v ktorej sa nachádzal. A postavil sa na stranu ľudí. Tri roky boli jeho kázne počúvané prostredníctvom rozhlasového prenosu v každej domácnosti, až kým nebola vysielačka vyhodená do povetria. Nakoniec Romero otvorene vyzval príslušníkov armády, aby sa vzopreli rozkazu a urobili koniec s útlakom vlastného národa. Odvtedy mu bolo viac než jasné, že musí počítať aj so svojím zavraždením. Krátko pred svojou smrťou v jednom interview povedal: „Ako kresťan, neverím v smrť bez vzkriesenia... Ako pastier som povinný - z poverenia, ktoré mi dal Boh - položiť svoj život za tých, ktorých milujem; t.j. všetkých Salvátorcov, včetne tých, ktorí ma chcú zabiť... biskup môže zomrieť, ale Božia cirkev, ktorou je ľud, nezanikne nikdy." To bolo jeho vyznanie. A odhodlanie k totálnemu nasledovaniu Krista. 24. marca 1980 bol zavraždený. Pri jeho pohrebe došlo k masakru, pri ktorom bolo zavraždených 39 ľudí (por. Richard Rohr and Andreas Ebert: Discovering The Enneagram. An Ancient Tool for a New Spiritual Journey. Crossroad, New York, 1992, str. 129-130).

Thomas Becket bol zasa pôvodne veľkým priateľom kráľa Henricha II., ktorý nenávidel canterburského arcibiskupa Theobalda za to, že mu príliš vstupoval do svedomia. Keď Theobald zomrel, kráľ chcel na jeho miesto dosadiť niekoho, kto by robil to, čo si želá on. Vybral si svojho kancelára a priateľa Thomasa Becketa (1162). No Thomas Becket čoskoro prehliadol aj kráľa aj jeho snahy. A zmenil sa. Začal sa správať podľa hesla, že Boha treba poslúchať viac než ľudí. Po dlhých treniciach a napätiach kráľ Henrich II. poslal 29. decembra 1170 štyroch rytierov do katedrály Canterbury a tí arcibiskupa zavraždili pri oltári (por. Joseph N. Tylenda, SJ, Saints of the Liturgical Year: Brief Biographies, Georgetown University Press, Washington, D.C., 1989, str. 177).

Podobných príbehov by sme mohli spomenúť ešte za tucet. No možno netreba. Mám dojem, že podobnú cestu by mal absolvovať každý jeden z nás, ak chce začať nasledovať Krista. Samozrejme, nie vždy to musí viesť až k takým dramatickým koncom ako u spomínaných velikánov viery, no naše odhodlanie by nemalo byť o nič menšie.

1. Ponajprv by sme sa mali pokúšať spoznať svet a jeho hodnoty a ciele, ktoré nám v skutočnosti ponúka a tiež aj to, čím sa vyhráža a dostať sa ponad to, prekuknúť to. Možno to prvé, čo je na ceste k nasledovaniu Krista potrebné je akási zdravá dávka skepticizmu. Tá je konečne potrebná aj pri prijímaní mnohých čisto profánnych ponúk. Ak vám niečo vyzerá veľmi sľubne a ružovo, pochybujte o hodnote. Bude v tom pasca. Prehliadnutie vecí nemusí viesť vždy k ich odmietnutiu a k úteku od nich. Skorej k zaujatiu správneho postoja voči nim. V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ jedna vtipná príhoda s jedným mojim spolužiakom z čias mojich štúdii v USA. Bol to vcelku dobrý človek, no mal tendenciu k ľahkovernosti a často sa nechal podviesť. Raz sa mu stalo, že niekto sa dozvedel jeho adresu a poslal mu list, v ktorom bola ponuka na získanie veľkého zlatého prsteňa s drahocenným kameňom za veľmi nízku cenu. Jediné, čo bolo treba urobiť bolo to, aby zavolal ohľadom presných podmienok na isté telefónne číslo. To aj urobil. Povedali mu podmienky, ktoré v podstate spočívali v ešte niekoľkých ďalších telefonátoch. Po niekoľkých takýchto telefonátoch ho vyzvali, aby im poslal šek s nejakou nízkou sumou, a oni mu za to poslali veľký zlatý prsteň. Samozrejme, on ho ako seminarista nepotreboval, takže šiel ho do mesta do zlatníctiev predať. Všade ho ale vysmiali, pretože domnelé zlato nebolo žiadne zlato, iba nejaký bezcenný kov. No najhoršie prekvapenie ho ešte len čakalo: účet za telefón. Niekoľko desiatok dolárov. Samozrejme z ich strany bolo všetko legálne.

Naivita a ľahkovernosť sú znakom nezrelosti. No koľkí z nás ich máme, a koľkokrát sme sa v živote už nechali chytiť a oklamať? Našťastie, niekedy nejde o veľa. No sú aj také prípady, kedy ide o všetko. Preto nás Pán nepretržite vyzýva k múdrosti, aby sme pátrali po podstate a boli schopní svet prekuknúť.

2. Toto potom vedie k vyznaniu viery. Človek niekedy aj svojimi slovami, ale najčastejšie iba svojím životom, svojimi postojmi, vyzná vernosť čomusi novému. V našom prípade Kristovi. V iných prípadoch, keď ide o prekuknutie možno iba humanistické, to možno ešte celkom nie je o Kristovi. No verím, že takýto človek ku Kristovi predsa len postupne príde (možno takýmto bol prípad aj komorníka etiópskej kráľovnej, o ktorom píšu Skutky apoštolov, ku ktorému sa pridal diakon Filip a pýtal sa ho, či vie, o čom v Písme v Izaiášovi číta. Ten celkom nevedel, no Filip mu to jasne zvestoval: bolo to o Kristovi (por. Sk 8, 26-40). Aj v prípade ľudí, ktorí prekukli ponuky sveta, treba Filipov, aby im povedali, po čom presne vo svojom vnútri túžia).

3. No a až v tomto bode začína nasledovanie Krista. Človek sa stáva postupne „alter Christus". Kristom chodiacim po svete. V slobode, radosti, bez strachu a iných neslobôd. A schopný, ak to bude treba, dosvedčiť svoj postoj aj obetou.

V ktorom bode sa nachádzam ja? Chcem nasledovať Krista bez toho, že by som sa pokúšal prejsť cez tie dva predchádzajúce nevyhnutné predstupne? Nie som naivný? Nie som často chytený v pasci? Nebolí ma často hlava z toho, do čoho som sa to zasa dal nahovoriť, alebo na čo som sa to znova dal zviesť? Viem sa poučiť? Tu naozaj nejde o to, aby sme odmietali hodnoty sveta. Ak sú dobré, treba ich prijať a tešiť sa z nich. Ide tu skorej o to, aby sme vedel odmietať hodnoty, ktoré sú v skutočnosti pseudohodnotami. Nech nám teda Pán dá svojho Ducha, ktorý by nás tomu naučil.

Milan Bubák, SVD
7. veľkonočná nedeľa 2007 (C)
Sk 7, 55-60: Predstupne nasledovania Krista
UPC, Bratislava, 20. 5. 2007

Rozhovor Postoy.sk s Milan Bubákom nájdete tu.

Foto: Flickr.com

Každú nedeľu nájdete na Postoy.sk zamyslenie k Božiemu slovu.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo