Škóti po brexite

Škóti po brexite

Po referende o vystúpení Veľkej Británie z EÚ sa opäť otvorila aj otázka škótskej nezávislosti.

Škótsky nacionalizmus nie je ani u nás úplne neznámy pojem. Škótskemu referendu o nezávislosti v roku 2014 venovali naše médiá pomerne veľkú pozornosť. Nejaké správy o tejto téme sa objavovali aj v minulosti. Napríklad v článkoch o Seanovi Connerym, ktorý je vášnivým stúpencom škótskej nezávislosti.

Aká je téma škótskeho nacionalizmu, resp. nezávislosti dôležitá pre miestnu politickú debatu, si človek uvedomí asi len vtedy, keď žije v tejto krajine.

Do Škótska som sa nasťahoval na jeseň 2013, teda presne rok pred konaním referenda o nezávislosti. Debata a kampaň o téme ovládli médiá a verejný priestor na celý nadchádzajúci rok. K vypísaniu referenda došlo po tom, čo v roku 2011 vyhrala Škótska národná strana (Scottish National Party, ďalej len SNP) suverénne voľby do škótskeho parlamentu, kde získala väčšinu. Toto bol obrovský úspech SNP, keďže miestny volebný systém je nastavený tak, aby takémuto scenáru zabránil. Ide o kombináciu väčšinového volebného systému a D´Hondtovej metódy prerozdelenia volebných hlasov. Táto metóda prerátava hlasy v druhom kole rátania najmä v prospech strán, ktoré nezískali väčšinu vo volebných obvodoch. Masívne víťazstvo SNP vo voľbách tak bolo prekvapením.

Do volieb však strana šla s jednoznačným programom požadujúcim nezávislosť Škótska od zvyšku Británie. Keďže v tom čase mala podpora nezávislosti krajiny podľa prieskumov verejnej mienky skôr vlažnejšiu podporu, väčšina odborníkov čakala, že SNP na svoju masívnu podporu nezávislosti v kampani skôr doplatí. Stal sa však pravý opak. David Cameron sa tak na základe týchto volebných výsledkov rozhodol pre svoj prvý referendový gamble a rozhodol, že škótske referendum o nezávislosti sa uskutoční na jeseň roku 2014. V tom čase sa vzhľadom na prieskumy zdalo, že ide z Cameronovej strany o bezpečný ťah.

Ľavicoví nacionalisti

Samotné referendum a najmä kampaň, ktorá mu predchádzala, nakoniec zďaleka neboli také jednoznačné, ako si to politici z Londýna predstavovali. Pri kampani o nezávislosti sa treba zmieniť aj o tom, že škótsky nacionalizmus je o dosť odlišný od toho, čo si pod nacionalizmom zväčša predstavujeme na Slovensku. Asi nebudem jediný, kto si slovenský nacionalizmus 90. rokov spája skôr (v lepšom prípade) s vatrami nezávislosti a igelitkami s logom SNS plnými borovičky či (v horšom prípade) s nakrátko ostrihanými chlapcami v bomberoch.

Preto bolo pre mňa prekvapením, že miestni nacionalisti sú skôr jednoznačne ľavicovo založení. Samozrejme, aj ekonomický program SNS či ĽSNS je skôr ľavicovým eklektizmom, ale v otázkach ako imigrácia, postoj k menšinám či ľudským právam sa tieto strany hlásia skôr k populistickej či extrémnej pravici.

SNP sa dá označiť za modernú ľavicovú stranu, ktorej sa darí spájať národovectvo s progresívnosťou a skôr s modernizmom ako s tradíciou. Samozrejme, že aj škótsky nacionalizmus si zakladá na minulosti, v ktorej bolo Škótsko samostatným kráľovstvom so všetkými výsadami s tým spojenými. Koniec koncov, Škótsko sa aj stalo súčasťou Únie so zvyškom Británie na základe hlasovaní anglického (1706) a škótskeho parlamentu (1707), a tým položilo základy Únie Spojeného Kráľovstva. Na základe tejto dohody sa stalo Škótsko súčasťou štátneho útvaru, ktorý v nasledujúcich storočiach ovládal či ovplyvnil veľkú časť vtedajšieho sveta.

Za nezávislosť spolu so zelenými

Škótski nacionalisti ale majú pocit, že tejto únie už bolo dosť. To, čo sa totižto u nás považuje za jedinečné tradície Británie, sa tu, naopak, často vidí skôr ako prežitok imperialistických zvykov. SNP sa vcelku jasne inšpiruje škandinávskym modelom silného sociálneho štátu s vysokými daňami. Rovnako silno strana podporuje obnoviteľné zdroje v energetickej politike, aj keď pri plánovanej nezávislosti sa ešte donedávna spoliehala na príjmy z ropných ložísk v Severnom mori.

Napriek nacionalizmu sa SNP taktiež hlási k internacionalizmu. Môže to byť aj tým, že pri svojej starnúcej populácii Škótsko potrebuje ešte vyššiu mieru imigrácie, ako je tá teraz. Na druhej strane však ešte Škótsko nie je zďaleka tak preplnené cudzincami ako niektoré oblasti Anglicka. Škótsky nacionalizmus si nezakladá na nejakej viere vo vlastnú nadradenosť či odpor k iným (aj keď tieto prvky sa niekedy môžu objaviť medzi individuálnymi členmi strany či jej priaznivcami, a to najmä vo vzťahu k Anglicku). To, že je SNP stranou skôr progresívnou, dokazuje aj to, že jej najbližším partnerom v boji za nezávislosť je škótska strana zelených.

Bola to teda táto orientácia podporovateľov nezávislosti na nádej lepšej budúcnosti, ktorá z referenda o samostatnosti Škótska vyrobila menšiu drámu. Priaznivcom nezávislosti sa podarilo presvedčiť signifikantnú časť verejnosti o tom, že lepšia budúcnosť krajiny spočíva v jej nezávislosti.

SNP sa vcelku šikovne podarilo využiť to, že v Škótsku, tak ako vo zvyšku Európy, existuje nechuť a sklamanie z politiky. Politikom strany sa podarilo presvedčiť časť verejnosti, že za všetko zlé môžu tradičné elity Londýna. Aj keď SNP samotná bola v tom čase vládnucou stranou, tak jej priaznivci uverili, že aj tak všetky zlé veci pochádzajú z Londýna a vláda v Edinburghu nemá žiadne právomoci ich meniť. To síce mohla byť pravda v niektorých prípadoch, ale určite nie vo všetkých. Nebolo to však prvýkrát v politike 21. storočia, keď emócie prevládli nad faktami.

Prečo bolo referendum neúspešné

Napriek tomu, že vidine samostatného Škótska začalo veriť čoraz viac ľudí, nakoniec prevládli faktory, ktoré prevážili misky váh na stranu zotrvania v Únii.

Prvým faktorom bolo, že aj keď sa celkovo kampaň niesla v najmä pomerne priateľskom duchu, tak sa opakovane objavili incidenty, kde priaznivci samostatnosti slovne a niekedy aj fyzicky napádali prívržencov Únie. Obrovská nechuť sa prejavila najmä voči politikom labouristickej strany a miestami rozvášnené davy narušili mítingy Jima Murphyho (bývalého ministra vo vláde Tonyho Blaira) či vtedajšieho predsedu labouristov Eda Millibanda. Toto primitívne správanie časti prívržencov nezávislosti mohlo odradiť umiernených voličov.

Druhým, ešte závažnejším faktorom však bolo, že kampaň za nezávislosť nedokázala odpovedať na niektoré kľúčové otázky o budúcnosti samostatného Škótska. Jednou z tých otázok napríklad bolo, akú menu bude používať nový samostatný štát. Priaznivci samostatnosti presadzovali zotrvanie v menovej únii so zvyškom Británie. S týmto návrhom však ostro nesúhlasili nielen predstavitelia vlády v Londýne, ale ani guvernér britskej centrálnej banky. Mnohí sa pýtali, či menová únia s jednou spoločnou centrálnou bankou je tým najsprávnejším riešením pre Škótsko v prípade, že to chce budovať ekonomiku dosť odlišnú od zvyšku Británie. SNP nakoniec až do referenda neprišla s presvedčivou odpoveďou na túto otázku.

Ďalšou veľmi dôležitou otázkou bolo zotrvanie nezávislého Škótska v EU. Aj keď SNP deklarovala, že Škótsko ostane súčasťou Únie, tak z Bruselu najmä vďaka vplyvu Španielska prichádzali skôr opačné signály a vyzeralo reálne, že krajina stratí svoje postavenie a bude musieť žiadať o členstvo v Únii nanovo. To vystrašilo najmä občanov EU žijúcich na území Škótska. Vláda im síce umožnila hlasovať o nezávislosti, avšak z dôvodu pochybností o zotrvaní v EU sa mnoho jej občanov začalo stavať k nezávislosti chrbtom.

Priaznivcom zotrvania v Únii tak stačilo viesť negatívnu kampaň, ktorá sa sústredila najmä na nezodpovedané otázky vo veci samostatnosti. Keďže SNP ich nedokázala primerane zodpovedať, tak sa mnohí nerozhodnutí voliči nakoniec priklonili k istote zotrvania v Únii. Ešte pred referendom sa však v Edinburghu prestriedali politici z Londýna, ktorí sľúbili omnoho silnejšie právomoci pre škótsky parlament a vládu. Hlasovanie nakoniec dopadlo 45 percent za nezávislosť a 55 percent proti.

Téma stále žije

Keď však niekto čakal následne upokojenie pomerov v Škótsku, tak sa mýlil. Vo voľbách do britského parlamentu vyhrala SNP v Škótsku viac kresiel ako hocikto očakával. Získanie 56 z 59 kresiel alokovaných pre Škótsko viac-menej zabilo klinec do rakvy labouristom, pre ktorých boli donedávna hlasy severu Británie samozrejmosťou. To, že napriek takémuto volebnému zisku SNP bude krajine naďalej vládnuť konzervatívna strana z Londýna, len posilnilo sťažnosti priaznivcov nezávislosti. Unionisti sa hneď ohradili, že škótska vláda dostáva už oveľa silnejšie právomoci a na vláde v Londýne už až tak veľa vecí nezáleží. Nacionalistom sa však právomoci, ktoré dostali, zdajú primálo a požadujú ich ešte viac.

V roku 2016 sa následne uskutočnili voľby do škótskeho parlamentu. A opäť im dominovala téma nezávislosti. Strany si síce vypracovali volebné programy, ale väčšina opäť aj tak volila podľa toho, či je za alebo proti nezávislosti. Voľby tak podľa očakávania vyhrala opäť SNP, ale aj keď získala ešte viac hlasov ako v roku 2011, vďaka spomínanému komplikovanému prerátavaniu hlasov aj tak stratila väčšinu v parlamente. S podporou strany zelených však môže pokojne zostaviť menšinovú vládu. Prekvapením bolo druhé miesto konzervatívnej strany vo voľbách, keďže tá v Škótsku v posledných desaťročiach skôr strácala. Už menším prekvapením bol opätovný neúspech labouristov.

Ako ďalej po brexite?

Nicola Sturgeon, ktorá v čele SNP po referende nahradila populárneho, ale neraz kontroverzného Alexa Salmonda, tak plánovala, že na základe volebných úspechov začne pomaly opäť kampaň za nezávislosť s tým, že ďalšie referendum by mohlo byť niekedy roku 2020. Tu jej však plány prekazil David Cameron, ktorému už jeho druhý referendový gamble nevyšiel a vďaka ktorému to vyzerá na odchod Británie z EU.

Keďže však Škótsko na rozdiel od Anglicka a Walesu hlasovalo drvivo za zotrvanie v Únii (62 percent proti 38), tak sa otázka osamostatnenia otvára nanovo skôr, ako si to nacionalisti predstavovali. Treba však povedať, že Nicola Sturgeon si ako jedna z mála politikov zachovala po oznámení výsledkov chladnú hlavu. Pokiaľ v Londýne odstupoval jeden politik za druhým, tak sa škótska prvá ministerka snažila hľadať riešenia situácie. A síce aj keď hneď v prvý deň uviedla ďalšie referendum o nezávislosti ako jednu z možností, tak sa sústredí na riešenia, ktoré by zachovali zotrvanie Škótska ako v EU, tak zatiaľ aj v Británii. Táto možnosť však neprichádza veľmi do úvahy, keďže EU je úniou samostatných štátov.

Nicola Sturgeon tak stojí pred dilemou, či využije znechutenie mnohých obyvateľov Škótska z výsledku referenda. Vďaka signálom z Bruselu môže dúfať, že ten prehodnotí postoj k budúcemu škótskemu členstvu. Hoci Španieli ostávajú stále skeptickí. Prísľub zotrvania Škótska v EU môže presvedčiť k zmene postoja k otázke nezávislosti nielen občanov EU, ale aj Škótov, ktorí v minulosti hlasovali za zotrvanie v Británii len z opatrnosti.

Na strane druhej si túto možnosť musí Sturgeon dobre premyslieť. Aj keď je EU u Škótov vcelku populárna, tak je možné, že smeruje do ešte väčšej krízy (blížiace sa referendum v Taliansku) a v tom prípade môže byť zotrvanie v Británii predsa len istejšou možnosťou oproti členstvu v krízou zmietanej EU. A aj keď otázka samostatnosti národa je z veľkej časti otázkou emócií a pohľadu na svet, tak o ďalšom smerovaní Škótska najskôr rozhodnú praktické otázky, ktoré v skutočnosti rozhodnú o kvalite života obyvateľov tejto krajiny.

Foto: TASR/AP

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo