Keď odišiel Kolakovič

Keď odišiel Kolakovič

Motorový vlak Strieborný šíp, najmodernejší typ československej vlakovej prepravy v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia. Foto - Wikimedia.com

Dnes je tomu presne 70 rokov, čo z vtedajšieho Československa odišiel profesor Kolakovič.

Kolakovič zmenil naše dejiny. Dnes to znie už banálne, ale len do momentu, keď sa vrátite v mysli do minulosti.

Pred 70 rokmi nastúpil chorvátsky jezuita do vlaku, smer Belgicko. Rozprával som sa s mužom, ktorý ho bol odprevadiť vtedy na vlak, volá sa Miloš Lokajíček, dnes je už staručký pán, žije v Prahe a stále ho fascinuje veda. Jeho život však ovplyvnil politický misionár Kolakovič. Bol som s ním len krátko, ale to stačilo. Zmenil jeho pohľad na život, rolu viery, vnímanie politiky a jeho úlohu v spoločnosti.

Podobných príkladov je niekoľko. Slavo Zrebný, mladý slovenský filmár, práve v tomto čase robí o Kolakovičovi dokument a mal som to šťastie sedieť pri ňom, keď robil niekoľko rozhovorov s ľuďmi, ktorých Poglajen ovplyvnil. Chorváti, Slováci, Česi... a vždy inými slovami som počul to isté. Pritom tí ľudia boli vzdelanci, akademici, kňazi, veľvyslanci. Mali veľké kariéry s veľkým poslaním.

Všetko, čo vedel, ich naučil, teraz bol rad na nich. Napokon, niektorí z nich už mali za sebou Povstanie, pomoc židom aj skúsenosť s bitím a ohrozením života. Zdieľať

Teraz sa ale chcem zastaviť pri niečom inom.

Rozmýšľam, ako sa asi cítili Kolakovičovi žiaci, keď vtedy 1. augusta tento muž odišiel z našej krajiny. Tri roky bol s nimi, uviedol ich do svojich akademických tém, naučil ich konšpirovať, fungovať v skrytosti, mať krycie meno. Dostojevského aj Nový zákon čítať v ruštine, poznať ruské piesne, vtipy. To všetko kvôli misii v Rusku, ku ktorej – minimálne podľa pôvodných predstáv – nikdy nedošlo. Ale ako dnes už všetci vieme, zachránilo to naše dejiny, vďaka Kolakovičovi vznikla osobitá podoba slovenskej podzemnej Cirkvi, masového hnutia, ktoré patrí k vrcholom našich dejín.

Lenže vtedy, 1. augusta 1946, bolo všetko inak. Komunizmus bol ešte ďaleko, aj keď prvé skúsenosti s perzekúciami, za ktorými stáli komunisti, už Kolakovičovi žiaci mali. To najťažšie však na Vaška, Jukla, Krčméryho ešte len čakalo. Väzenie, týranie, hladovanie, samota, zima. Neznesiteľná zima ako v Danteho pekle. Ale 1. augusta bolo ešte teplo, zrejme horúco ako dnes. Všetci si v chvate po vojne dorábali školy, snívali o svojom poslaní, o diplomacii, vede, univerzitách na Západe.

Museli sa cítiť trochu osamelo, odišiel predsa ich učiteľ. Ale zároveň isto. Všetko, čo vedel, ich naučil, teraz bol rad na nich. Napokon, niektorí z nich už mali za sebou Povstanie, pomoc židom aj skúsenosť s bitím a ohrozením života.

Prvý august bol preto pre nich dôležitý dátum. Ako sa o pár rokov ukázalo, zvládli  to príkladne. Dobrý učiteľ má vedieť, kedy skončiť a kedy to nechať na žiakov. Pretože už nie sú žiakmi.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo