Keď odišiel Kolakovič

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď odišiel Kolakovič

Motorový vlak Strieborný šíp, najmodernejší typ československej vlakovej prepravy v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia. Foto - Wikimedia.com

Dnes je tomu presne 70 rokov, čo z vtedajšieho Československa odišiel profesor Kolakovič.

Kolakovič zmenil naše dejiny. Dnes to znie už banálne, ale len do momentu, keď sa vrátite v mysli do minulosti.

Pred 70 rokmi nastúpil chorvátsky jezuita do vlaku, smer Belgicko. Rozprával som sa s mužom, ktorý ho bol odprevadiť vtedy na vlak, volá sa Miloš Lokajíček, dnes je už staručký pán, žije v Prahe a stále ho fascinuje veda. Jeho život však ovplyvnil politický misionár Kolakovič. Bol som s ním len krátko, ale to stačilo. Zmenil jeho pohľad na život, rolu viery, vnímanie politiky a jeho úlohu v spoločnosti.

Podobných príkladov je niekoľko. Slavo Zrebný, mladý slovenský filmár, práve v tomto čase robí o Kolakovičovi dokument a mal som to šťastie sedieť pri ňom, keď robil niekoľko rozhovorov s ľuďmi, ktorých Poglajen ovplyvnil. Chorváti, Slováci, Česi... a vždy inými slovami som počul to isté. Pritom tí ľudia boli vzdelanci, akademici, kňazi, veľvyslanci. Mali veľké kariéry s veľkým poslaním.

Všetko, čo vedel, ich naučil, teraz bol rad na nich. Napokon, niektorí z nich už mali za sebou Povstanie, pomoc židom aj skúsenosť s bitím a ohrozením života. Zdieľať

Teraz sa ale chcem zastaviť pri niečom inom.

Rozmýšľam, ako sa asi cítili Kolakovičovi žiaci, keď vtedy 1. augusta tento muž odišiel z našej krajiny. Tri roky bol s nimi, uviedol ich do svojich akademických tém, naučil ich konšpirovať, fungovať v skrytosti, mať krycie meno. Dostojevského aj Nový zákon čítať v ruštine, poznať ruské piesne, vtipy. To všetko kvôli misii v Rusku, ku ktorej – minimálne podľa pôvodných predstáv – nikdy nedošlo. Ale ako dnes už všetci vieme, zachránilo to naše dejiny, vďaka Kolakovičovi vznikla osobitá podoba slovenskej podzemnej Cirkvi, masového hnutia, ktoré patrí k vrcholom našich dejín.

Lenže vtedy, 1. augusta 1946, bolo všetko inak. Komunizmus bol ešte ďaleko, aj keď prvé skúsenosti s perzekúciami, za ktorými stáli komunisti, už Kolakovičovi žiaci mali. To najťažšie však na Vaška, Jukla, Krčméryho ešte len čakalo. Väzenie, týranie, hladovanie, samota, zima. Neznesiteľná zima ako v Danteho pekle. Ale 1. augusta bolo ešte teplo, zrejme horúco ako dnes. Všetci si v chvate po vojne dorábali školy, snívali o svojom poslaní, o diplomacii, vede, univerzitách na Západe.

Museli sa cítiť trochu osamelo, odišiel predsa ich učiteľ. Ale zároveň isto. Všetko, čo vedel, ich naučil, teraz bol rad na nich. Napokon, niektorí z nich už mali za sebou Povstanie, pomoc židom aj skúsenosť s bitím a ohrozením života.

Prvý august bol preto pre nich dôležitý dátum. Ako sa o pár rokov ukázalo, zvládli  to príkladne. Dobrý učiteľ má vedieť, kedy skončiť a kedy to nechať na žiakov. Pretože už nie sú žiakmi.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo