Svet kresťanstva 07. august 2016

Na stredoveku milujem slobodu

Jozef Majchrák Jaroslav Daniška
Jozef Majchrák Jaroslav Daniška
S dominikánom a historikom Gabrielom Hunčagom sme sa rozprávali o tom, prečo stredovek nebol dobou temna, problémoch slovenskej cirkvi a vlastnej rehole. Uverejňujeme prvú časť nášho rozsiahleho rozhovoru.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Majchrák

Jaroslav Daniška

Na stredoveku milujem slobodu
S dominikánom a historikom Gabrielom Hunčagom sme sa rozprávali o tom, prečo stredovek nebol dobou temna, problémoch slovenskej cirkvi a vlastnej rehole. Uverejňujeme prvú časť nášho rozsiahleho rozhovoru.

Je vzdelaný dominikán a akademický historik, ktorého fascinuje stredovek so svojimi vrcholmi aj pádmi. Gabriel Hunčaga pre Postoj hovorí aj o súčasnosti, o problémoch svojej rehole, o tom, prečo má pocit, že dominikánom uniká vlak, o obave z toho, že rehoľníci často uviazli v klasickej pastorácii, aj o istých napätiach medzi rehoľami a biskupmi.

Ste pomerne súčasný človek a zároveň ste členom rehole, dominikán. Čo motivuje dnešného človeka, ktorého fascinuje súčasná kultúra, aby žil v kláštore, v niečom takom archaickom, ako je rehoľa?

Už od strednej školy, ktorú som navštevoval ešte za totality, som inklinoval k tomu, čo s tým súvisí. Doma sme často hovorili o dejinách. Starý otec bol archivár, mama bola učiteľka slovenčiny a dejepisu. Tomu zodpovedala aj naša rodinná knižnica. Takže som o dejinách veľa čítal.

Pri tom sa zrodil aj môj vzťah k reholiam. Rehoľný život ma oslovil a vedel som si predstaviť, že by som žil podľa nejakej rehoľnej schémy.

Ale prečo dominikáni?

Na kvalitných tajne pôsobiacich rehoľných kňazov som natrafil už na strednej škole. Neskôr už na vysokej škole v Opave som bol súčasťou univerzitnej pastorácie, ktorú robili poľskí minoriti. A to boli výborní ľudia aj kňazi.

Keď som s nimi strávil tých niekoľko rokov vysokoškolského života, videl som, že rehoľníci sú zároveň normálni ľudia a kňazi, presne takí, ako som v tom čase očakával, že by mali byť. Nakoniec ma čítanie dominikánskej literatúry či emotívna návšteva dominikánskeho kláštora vo Florencii, kam som išiel so spolužiakom stopom, priviedli k dominikánom.

Ako však prišlo rozhodnutie, že vstúpite do zasväteného života, neoženíte sa a nebudete mať normálny svetský vzťah?

Na začiatku to bolo jednoduché: spôsob života dominikánov sa mi páčil. Tak to býva, keď človek stratí hlavu pre nejakú vec. To bol aj môj prípad, ale nikdy som to neoľutoval, skôr som dozrievanie svojho povolania bral tak evolučne.

To, čo som si na začiatku trebárs neuvedomoval, sa dostavilo až neskôr, takže hneď ako prišla potreba urobiť ďalšie rozhodnutie, cítil som sa zrelší. Nepovažujem to za svoju zásluhu. Vo svojom povolaní dodnes cítim Božie riadenie, pre ktoré som bol otvorený.

Za všetkým je Le Goff

Študovali ste históriu. Čo vás na nej fascinovalo?

Zo začiatku všetko. Jednoducho som ju mal rád a od mladosti ma priťahovala. Postupne som sa v záujme o históriu ako vedu prepracoval na odbornú a akademickú úroveň. K srdcu mi prirástol predovšetkým stredovek očami francúzskeho historika Jacquesa Le Goffa.

Spôsob, akým sprítomňoval svojim čitateľom práve túto historickú periódu, ma nadchol už v roku 1991, keď som si prečítal jedno z jeho hlavných knižných diel Kultúra stredovekej Európy.

Vďaka jeho inšpiratívnemu rozprávaniu o tejto nespravodlivo očierňovanej historickej epoche, som sa v stredoveku postupne udomácnil. Nesúhlasím síce so všetkými jeho tézami, napríklad, že jednou z hlavných trás historickej evolúcie je odpútavanie sa od náboženstva.

Tu sa skôr prikláňam k téze, ktorú vytvoril nemecký evanjelický radikálny pietista Gottfried Arnold ešte na prelome 17. a 18. storočia, teda že dejinami prechádza súvislý prúd náboženskej inšpirácie. No Le Goff si ma získal práve nekonvenčným uvažovaním a písaním o stredoveku.

Prečo práve táto "doba temna"?

Možno práve preto, že bežná spoločenská predstava o stredoveku zodpovedá tejto archaickej idei. Bol som zvedavý, či to naozaj tak bolo.

A čo ste zistili?

Že to tak nebolo. Isteže, každá historická epocha má aj svoje tienisté stránky. Dosť záleží na tom, ako sa interpretátor určitého historického obdobia rozhodne tú-ktorú epochu predstaviť. Keď bude niekto veľmi chcieť, môže o stredoveku písať ako o temnej dobe. To sa však dá povedať o každom období, o 20. storočí, ktoré poznačili tvrdé totalitné režimy a bolo najbrutálnejšie v ľudských dejinách, to platí dvojnásobne.

Uhol pohľadu na stredovek sa v modernej historiografii mení aj tým, že niektoré veci sa podarilo odideologizovať. Používajú sa nové metódy a prístupy. V tejto súvislosti stojí za zmienku trebárs rok 1215. Uskutočnil sa IV. lateránsky koncil, a tiež boli vydané štatúty pre Parížsku univerzitu.

O čom to vypovedá?

IV. lateránsky koncil bol až do II. Vatikánu najväčší koncil latinského západu. Zároveň bol koncilom dialógu a konfrontácie medzi pápežom a koncilovými otcami. Pre niekoho sloboda znamená, že určitá skupina dosiahne, čo chce, a to, čo dosiahne, nazve potom výdobytkom slobody bez ohľadu na situáciu porazených.

Stredovek ako doba temna? To sa dá povedať o každom období, o 20. storočí, ktoré poznačili tvrdé totalitné režimy a bolo najbrutálnejšie v ľudských dejinách, to platí dvojnásobne.Zdieľať

To je však neúplná interpretácia, pretože do konceptu kresťansky chápanej slobody spadá aj to, že po triumfe jednej skupiny tu zostáva druhá skupina ľudí, ktorá bola prehlasovaná a nejakým spôsobom sa musí vysporiadať s tým, že nerealizovala svoje požiadavky.

K tomu patrí aj postup, ako hľadať iné legitímne spôsoby, než skúšať presadiť svoje požiadavky, napríklad presviedčaním o ich prínose. To sa odohralo na IV. Lateráne. Pápež Inocent III. a menšina koncilových otcov, ktorá neúspešne podporovala jeho progresívne predstavy o cirkvi, tento model slobody akceptovala. Nástupca Inocenta a pokračovateľ jeho myšlienok, Honorius III. sa preto rozhodol, že vyskúša druhý variant.

Čoho sa to týkalo?

Napríklad koncilového zákazu zakladania nových reholí. Inocent III. i Honorius III. si boli vedomí toho, že cirkev 13. storočia nutne potrebuje čerstvé impulzy v podobe nových reholí, ale koncilová väčšina túto predstavu v roku 1215 nezdieľala.

Preto našiel Honorius III. inú legitímnu cestu, ako nové rehole založiť bez toho, aby sa jeho konanie ocitlo v príkrom rozpore s rozhodnutím IV. Lateránu. Vďaka tomu povolil vznik dvoch rehoľných inštitúcií, dominikánov a františkánov, ktoré sú živé dodnes a v dejinách obstáli vo všetkých možných historických turbulenciách, pričom boli a sú pre cirkev veľkým prínosom.

Obe rehole vznikli, lebo to presadil pápež napriek tomu, že mu ich koncil neumožnil založiť. A ja aj v tomto vidím špecifickú prítomnosť slobody v stredoveku, že sa kompetentní napriek nepriazni administratívy usilujú hľadať východiská na uvedenie prorockých inovácií do života cirkvi. Teda že bolo možné, aby sa konciloví otcovia vyhradili voči názorom pápeža, ktorý bol nútený uznať porážku a súčasne hľadať spôsob, ako napriek pôvodnému nesúhlasu presadiť svoje reformné myšlienky. Prostredníctvom neustáleho dialógu sa tak odohrávala istá názorová konfrontácia.

Dominikáni aj františkáni vznikli, lebo to presadil pápež napriek tomu, že mu ich koncil neumožnil založiť. Zdieľať

Niečo podobné platí aj pre Parížsku univerzitu, neskôr nazývanú Sorbonna, kde už od roku 1215 mali študenti garantované právo na štrajk, mali podiel na správe inštitúcie, volili rektora a dekanov, boli oslobodení od platenia daní, mali úľavy na životné výdavky, cez prázdniny chodili na brigády do Burgundska a podobne. Dnes v univerzitnom prostredí nenájdete toľko akademickej slobody, koľko garantovala univerzitám rímska kúria vo vrcholnom stredoveku.

Čo ich k tomu viedlo? Prečo podporovali slobodu?

Lebo len v slobodnom prostredí sa dá tvoriť, dajú sa v ňom vytvárať podmienky pre intelektuálnu formáciu a cirkevnú inštitucionálnu i duchovnú obnovu.

Predtým to však nebolo. Čím sa cítili aj vtedajší ľudia cirkvi tlačení k tomu, aby sa rozšírila sloboda?

Podľa mňa je to sumár rôznych spoločenských zmien, ktoré sa odohrali medzi III. a IV. lateránskym koncilom, teda medzi poslednými dvomi desaťročiami 12. storočia a začiatkom 13. storočia. Takéto tempo zmien bolo na stredovek veľmi rýchle.

Predtým desaťročia, možno celé jedno storočie trvalo, kým sa v rámci vtedajšieho západného kresťanstva udiali zásadné zmeny. Na prelome 12. a 13. storočia boli akékoľvek inovácie v ráde dekád rýchle. Jednak to spôsobil rozvoj urbánneho prostredia, koncentrácia väčšieho počtu obyvateľov v mestách a tiež čiastočný prechod z podoby agrárnej civilizácie, keď sa o slovo prihlásili nové spoločenské vrstvy remeselníkov, obchodníkov a intelektuálov.

Boli to ľudia, ktorí svojím spôsobom života už neboli natoľko závislí od krajiny a vidieka ako roľník, ale mohli kumulovať ekonomický zisk, dokonca nefinančný kapitál v podobe spoločenskej prestíže a autority.

Mali viac času na iné veci, túžili viac vedieť a poznať, pričom k tomu boli okolnosťami tak trochu nútení. Keď kupec niekam cestoval, potreboval poznať jazyky, aby sa dorozumel, musel sa orientovať v geografii, aby na svojich cestách nezablúdil, očakávalo sa, že bude mať základné matematické znalosti, aby si dokázal viesť účtovníctvo.

A to všetko vytvorilo podmienky, kde bol dopyt po vzdelaní a po nejakej forme nielen pocitovej, duchovnej, ale aj reálnej slobody. Ľudia mali potrebu slobody aj konkrétne vo svojom živote, v tom, ako ho môže každý vo svojom individuálnom povolaní uskutočňovať.

Zaujímavé bolo, že cirkev sa tomu nebránila. Prečo to tak bolo?

Cirkevné špičky tvorili vzdelaní a rozhľadení ľudia. Napríklad už spomenutý Inocent III. študoval v Ríme, Bologni a Paríži, čiže okrem intelektuálnej formácie na troch rozličných miestach bol aj scestovaný a mal skúsenosti s kozmopolitným prostredím.

Vďaka takej pestrej výchove, vzdelaniu a nadobudnutej vnútornej slobode boli súdobí cirkevní predstavení schopní vidieť, že spoločenský vývoj naberá tento smer, a dobre vedeli, že pre kresťanstvo je najdôležitejšia dobrovoľná spolupráca jednotlivca s kresťanským náboženským konceptom.

To je základná premisa. Iste, v niektorých prípadoch cirkev v dejinách rezignovala na princíp slobodnej vôle jednotlivca alebo skupiny, podľa ktorého si každý môže zvoliť svoju náboženskú predstavu i spôsob, akým bude žiť. No napriek tomu cirkev spoluvytvárala spoločenské prostredie, kde ten, kto chcel, nachádzal špecifické variácie stredovekej podoby slobody. Napríklad v reholiach, v rodiacej sa verejnej správe či v akademickom prostredí.

Prečo cirkev počas osvietenstva neobstála

Čiže dnešná cirkev by sa v zásade mohla niektorými momentmi toho „temného stredoveku“ inšpirovať?

Áno, viem si niečo také celkom dobre predstaviť. Stredovek je pre dnešného človeka nepochopiteľný tým, že jeho spoločenský lajtmotív bol de facto náboženský.

Ako vysvetľujete študentom, že pred niekoľkými sto rokmi bol pre človeka náboženský motív ten hlavný, dôležitejší než politický, ekonomický alebo iný?

No asi tým, že bol v spoločnosti stále viditeľne prítomný. Okrem toho aj politika a ekonomika sa v tom období ocitli pod výraznejším vplyvom kresťanskej etiky a morálky. Bolo, samozrejme, úplne bežné, že človek sa stal súčasťou kresťanstva a cirkvi ako inštitúcie bez toho, že by vôbec systematicky uvažoval o inom variante.

Predstavme si, že by sme sa narodili niekedy na prelome 12. a 13. storočia na území latinského západu. Prijali by sme krst, a tým boli automaticky inkorporovaní do katolíckej cirkvi, ktorá v kultúre každodenného života vstupovala do príbehu takmer každého jednotlivca. V tom čase by sme viac menej neriešili, že by to mohlo byť zásadne inak. Dnes je ťažké vysvetliť tú kresťansky orientovanú spoločenskú atmosféru, ktorá bola úplne samozrejmou súčasťou života.

Ako je možné, že po toľkých dlhých stáročiach zrazu došlo k oddeleniu elity od sveta cirkvi?

To bol chronologicky dlhý a vnútorne pomerne zložitý proces. Na sklonku stredoveku autorita cirkvi ochabla. Aj vinou časti cirkevnej hierarchie sa objavili vnútorné prúdy, ktoré sa vyhranili voči jej establišmentu. Nabúraním jedného prevládajúceho náboženského konceptu vznikli alternatívy.

Dnes je ťažké študentom vysvetliť tú kresťansky orientovanú spoločenskú atmosféru, ktorá bola úplne samozrejmou súčasťou života.Zdieľať

Svedkom evanjelia v dejinách už nebol len inštitucionálne proklamovaní veriaci, ale každý skutočne praktizujúci kresťan, pričom hodnota pravovernosti často znamenala prednosť väčšiny pred menšinou, víťazov pred porazenými.

Napríklad minulý rok bolo výročie upálenia majstra Jána Husa, ktorý ponúkal jednu takú alternatívu. Na sile postupne získali aj ďalšie alternatívy, nezávislé od cirkvi. Tieto rozštiepili jednotu latinského kresťanstva, čo neskôr viedlo k tomu, že k náboženským alternatívam začali vznikať aj nenáboženské, dnes by sme povedali sekulárne svetonázorové alternatívy.

Z úzko cirkevného pohľadu sa zdá, ako keby to cirkev veľmi poškodilo, spoločensky oslabilo, čo viedlo k množstvu sporov. Napríklad duch osvietenstva sa prejavil naplno a to cirkvi ublížilo. Alebo ani nie?

Záleží na uhle pohľadu. Ak by sme to vzali pragmaticky, tak možno povedať, že ide o prehru. Cirkev nedokázala obstáť v konfrontácii s osvietenstvom, lebo nenašla prostriedky ako presvedčiť ľudí, že ňou ponúknutá podoba životnej realizácie s odkazom na večný život je tou najlepšou možnou.

Na druhej strane, počas osvietenstva opustili cirkev ľudia, ktorí boli len jej formálnou súčasťou, ale vnútorne sa nestotožňovali s obsahom katolicizmu. No z inštitucionálneho hľadiska, ak sa vrátime ku konceptu kresťanstva založenom na dobrovoľnosti, to určite neznamenalo fatálne oslabenie cirkevných štruktúr.

Myslíte si, že historik by sa mal aj verejne angažovať?

Primeraným spôsobom určite áno. Okrem už spomenutého Le Goffa je mojim ďalším obľúbeným historikom Jozef Pekař. Stal sa jednou z ústredných postáv diskusie známej ako "spor o zmysel českých dejín". Boli to práve jeho články, ktoré do celej debaty vstúpili zásadným spôsobom. Schopnosťou sformulovať alternatívnu, prísne vedecky podloženú koncepciu českých dejín, nabúral tézy Palackého a Masaryka o českých národných dejinách.

Le Goff aj Pekař si okrem odborných schopností vyslúžili rešpekt aj svojimi spoločenskými aktivitami. Predstavujú typy moderných angažovaných intelektuálov, ktorí sledujú spoločenské dianie a často do neho vstupujú. Činili tak prostredníctvom svojho bádania, ale zároveň polemikami na stránkach dobovej tlače, Le Goff v týždenníku Le Nouvel Observateur a Pekař v denníku Národní politika.

Le Goff aj Pekař pre mňa predstavujú typy moderných angažovaných intelektuálovZdieľať

V tejto súvislosti ma dodnes oslovuje Pekařove ponímanie zdravého vlastenectva, ako aj konzervativizmu a tradicionalizmu, ktoré v súperení s nezmieriteľnými princípmi modernizmu a sekularizmu môžu spolu zohrať konsolidačnú spoločenskú úlohu. Pekař svojou viditeľnou prítomnosťou v spoločenskej debate poukázal na jednu zvlášť aktuálnu potrebu angažovanosti historika – a to tým, že patrične kompetentnou historickou argumentáciou sa má stať dôležitým svedkom a analytikom svojej doby.

Čo robia poľskí dominikáni lepšie

Prejdime do súčasnosti. Pokiaľ vieme, v tej našej „východnej Európe“ sa dominikánom azda najviac darí v Poľsku. Majú tam veľa povolaní, dominikánska rehoľa je atraktívna pre mladých ľudí. Robia Poliaci niečo zázračne inak?

Tiež som si kládol túto otázku, zvlášť počas návštev v tamojších kláštoroch, najmä vo Vroclave a Krakove, kde je mimoriadne zaujímavá komunita, jedna z najväčších dominikánskych na svete.

Podľa mňa je rozdiel práve v tom, že Poliaci si uvedomili, že náplň rehoľného povolania spočíva síce aj vo vykonávaní „klasickej“ pastoračnej činnosti, ale nie výlučne a iba v obmedzenej miere. Napríklad pred časom som sa vrátil z pobytu v Lubline, kde som bol súčasťou celoročného projektu tamojšej komunity pod názvom Dominikánska škola viery.

Počas roka, rozdeleného ako na univerzite do dvoch semestrov, prichádzali raz mesačne poprední teológovia a historici, aby mali pre účastníkov sériu prednášok spojených s diskusiami. Takéto aktivity považujem za zmysluplné napĺňanie našej rehoľnej charizmy.

Majú poľskí dominikáni teda viac času?

To neviem posúdiť. V každom prípade však boli schopní presvedčiť ľudí, pre ktorých sa sami angažujú, že sviatostný život je len jedna súčasť autentického kresťanstva, a že okrem toho existuje ešte ďalší balík alebo okruh možností, kde by sa mal kresťan v dnešnej dobe viditeľne angažovať.

Pre nás dominikánov tento zámer nadčasovým spôsobom vyjadril Humbert z Romans, najvyšší predstavený rehole a jedna z najväčších profilových osobností našej histórie, keď povedal, že „Spasiteľ počas života odslúžil len jednu sv. omšu a nie je známe, že by spovedal. Namiesto toho celý život kázal a slovom i príkladom ohlasoval evanjelium.“

Sviatostný život je len jedna súčasť autentického kresťanstva, a že okrem toho existuje ešte ďalší balík alebo okruh možností, kde by sa mal kresťan v dnešnej dobe viditeľne angažovať.Zdieľať

Samozrejme, poľskí bratia majú výhodu v tom, že je ich viac. Predstavte si, že povedzme spravujete farnosť a máte v komunite k dispozícii desať ľudí. Keď dve tretiny z nich uvoľníte pre nejakú inú činnosť, ani farnosť nestráca a zvyšok sa môže venovať inej, netradičnej pastorácii.

Čo je dnes hlavnou misiou dominikánov?

Na to ani my sami nemáme uspokojivú odpoveď. Veci, ktoré som v 90. rokoch vnímal v reholi ako celkom prirodzené doznievanie totalitnej minulosti, trvajú už veľmi dlho. Myslím, že by bolo načase prestať sa na to vyhovárať. Potrebujeme návrat k pôvodnej autenticite dominikánskeho života, schopnosť trochu aj zariskovať.

Mali by sme byť väčšmi prítomní v cirkvi aj v spoločenskom živote. Dať najavo, že sme tu a ponúkame ľuďom takú kresťanskú spiritualitu, ktorá kladie vysoké nároky na jednotlivca, ale zároveň ponúka vnútornú slobodu, v ktorej človek nachádza naplnenie a poslanie.

Mám pocit, že nám uniká vlak

Aké sú teda výsledky dominikánov za tých 25 rokov?

Nebojím sa povedať, že trochu rozpačité. V istých ohľadoch sme sa posunuli. Máme vitálne projekty, vydavateľstvo, dominikánskych laikov, ružencový apoštolát, sociálne aktivity, môžeme študovať v zahraničí, máme vybudované funkčné rehoľné inštitúcie, ktoré nás držia.

Žijeme však v malých komunitách, ktoré sú často preťažené pastoračnou činnosťou. Sme teda len málo prítomní v kultúrnom a spoločenskom priestore.

Mali by sme viac vstupovať do dialógu so sekulárnym svetom a vrátiť sa k prvopočiatku apoštolského spôsobu života, kde ešte nevydávate svedectvo len tým, že nosíte habit. Za uplynulé štvrťstoročie sa Slovensko dosť zmenilo a dnes je tu mnoho ľudí, ktorým treba hovoriť o náboženstve inak. Začať úplne od základu vo výchove, vzdelávaní a osobnej formácii vo viere.

Prečo sa vám to nedarí?

Chýbajú nám ľudia. Nie sú povolania, niektorí bratia aj odišli. Ale problém je tiež v tom, že sme nenašli dostatok odvahy, aby sme sa odpútali od niekedy naozaj veľmi vyčerpávajúcej „klasickej“ pastorácie, ktorá hoci je záslužná, nie je extra jedinečná. Robí ju v podstate každý kňaz, farnosť, rehoľa.

Kapacitne potom nestačíme na to, čo nedokáže a nemôže robiť každý kňaz, farnosť a rehoľa – viesť kresťansky zameraný spoločenský, kultúrny a intelektuálny dialóg. K tomu patrí aj seriózna dominikánska teológia, vo svete taká uznávaná a žiadaná, ktorá však u nás na Slovensku našou vinou úplne absentuje.

Nie je ten problém na Slovensku aj v mentalite? Teda že príťažlivejšie pre Slovákov sú sociálne ladené rehole typu saleziáni a rehole s dobrodružstvom, misiami? Dominikáni majú imidž skôr intelektuálnej rehole...

Je pravda, že sme trochu hendikepovaní. Keď pripravíte celoslovenský futbalový turnaj pre chlapcov, je to výborná vec. Ale keď chcete ako trebárs dominikáni v Poľsku organizovať školu na vzdelávanie, je jasné, že to pritiahne menej ľudí. To nás však nemôže zastaviť.

Napríklad v Bratislave som pôsobil 10 rokov a videl som, že v meste je obrovský potenciál. Nemáme tam však adekvátne zázemie. Od roku 1990 tam pôsobíme v provizóriu, v malej farskej budove, v ktorej nemôže žiť viac ako šesť ľudí.

Prečo? 25 rokov je predsa dosť dlhý čas.

To je ten náš vnútorný problém. Nevieme sa odpútať od niektorých foriem istoty. Farnosť predstavuje takúto istotu. Bratislava je veľké mesto a poskytuje nemalé možnosti, no nemáme tam kde umiestniť ľudí, lebo sme pripútaní na jedno miesto s kapacitnými obmedzeniami. Už to riešime 25 rokov. Čas beží a ja mám pocit, že nám uniká vlak.

Poďme teraz k slovenskej cirkvi. Z vonkajšieho pohľadu sa slovenské kresťanstvo zdá jednoliate, v skutočnosti je však veľmi štruktúrované. V čom sú rozdiely medzi rehoľníkmi na jednej strane a kňazmi, biskupmi na strane druhej?

Biskup vo vzťahu k rehoľníkovi na území, kde rehoľníci pôsobia, funguje len ako formálny predstavený. Našou reálnou hlavou je najvyšší rehoľný predstavený, vlastný ordinár.

Napriek tomu kvôli forme pastoračnej činnosti rehoľných spoločenstiev na Slovensku nutne vstupujeme aj do vzťahu s diecéznym cirkevným vedením. To chápem pri spravovaní farností, ktoré sú v jurisdikcii miestneho biskupa, ale už menej to chápem pri inom type angažovanosti, ktorá nevytvára takýto právny vzťah medzi rehoľnou komunitou a miestnym ordinárom.

My máme svoju vlastnú autonómiu a veľakrát aj vlastné predstavy o svojom fungovaní, ale s tými biskupi alebo diecézne duchovenstvo občas nesúhlasia.Zdieľať

My máme svoju vlastnú autonómiu a veľakrát aj vlastné predstavy o svojom fungovaní, ale s tými biskupi alebo diecézne duchovenstvo občas nesúhlasia. Veľmi tomu nerozumiem, že aj dnes, štvrťstoročie po páde železnej opony, sa ešte stále nájdu jednotlivci, ktorí našu činnosť hodnotia cez optiku počtu rehoľníkov v kláštore.

Keď vás je niekde šesť, tak čo tam robíte šiesti? Prečo nemôže ešte niekto z vás ísť vypomôcť do tej či onej farnosti?

Keď u nás v cirkvi v poslednom období rezonovali spory ako kauza Bezák, problém saleziánov v Rožňave a iné, tak sa zdalo, akoby bol rozdiel medzi klérom a rehoľníkmi ešte hlbší. Je tam jednak rozdiel v jazyku, rehoľníci majú omnoho civilnejší jazyk, ale cítiť aj mentálny rozdiel. Prečo je to tak?

Základ bude asi vo formácii, lebo rehole sú kozmopolitné už vo svojej podstate, kým partikulárne miestne cirkvi, hoci sú súčasťou globálneho katolíckeho spoločenstva, si vlastné postupy vo formácii a duchovnú klímu vytvárajú viac regionálne. Ja som ako rehoľník stále v službe univerzálnej rehole, nie jednej farnosti, nie jednej diecézy. Tieto formálne hranice pre nás odjakživa od vzniku reholí padali.

Na Slovensku pastorácia na mnohých miestach často prebieha tradičným spôsobom, je to trochu taká rutina. Pociťuje sa to v cirkvi ako problém? Diskutujete napríklad aj u vás v reholi o tom, že pastoráciu treba zmeniť, že treba nejako inak reagovať na dnešného človeka?

Áno, diskutujeme o tom.

A čo by sa malo zmeniť?

V prvom rade prístup. Som kňazom iba 12 rokov, čo je v horizonte celoživotných skúseností, keďže mám 44 rokov, menšia skúsenosť. Domnievam sa však, že je veľmi dôležité mať v pastorácii osobný prístup. Chápem, že vo farnostiach v regióne, kde je viera – a to nehovorím s dešpektom – tradičná, masovejšia a kňaz je tam sám, má toho už len pri tej „klasickej“ pastorácii dosť veľa.

Viem, že v tomto rehoľné komunity, či už spravujú farnosť, alebo nie, majú výhodu, lebo je nás na to viac. Ľudia zväčša na reholiach ocenia, že keď prídu do rehoľného kostola, tak tam nie je jeden spovedník a kazateľ, ale viacerí a oni si môžu vybrať. Je to také zdravé konkurenčné prostredie. Možno sa dá niečo zmeniť tou formáciou, teda diecézny klérus formovať menej regionálne, neviem.

Ľudia zväčša na reholiach ocenia, že keď prídu do rehoľného kostola, tak tam nie je jeden spovedník a kazateľ, ale viacerí a oni si môžu vybrať. Je to také zdravé konkurenčné prostredie.Zdieľať

Iste, treba si priznať, sú farnosti – a občas to počujem pri pastoračných aktivitách –, kde to veľmi nefunguje. Sťažnosti na neprístupných kňazov, to je niečo, čo človeka potom bolí. Môže to však platiť aj o nás rehoľníkoch.

Teraz, keď je málo povolaní, sú občas prijatí aj takí chlapci, o ktorých napríklad predstavený hovorí, že za normálnych okolností alebo v minulosti by prijatí neboli. Má sa cirkev tomu prispôsobovať v zmysle, že každý, kto cíti povolanie, je dobrý? Alebo má stavať ten štandard vyššie, respektíve neznižovať ho?

To je ťažká otázka. Odpoviem z vlastnej skúsenosti. Každá naša provincia má inštitút promótora pre povolania. To je človek, ktorý je určený na prácu so záujemcami o našu spiritualitu, ktorí potenciálne uvažujú o tom, že by chceli vstúpiť do rehole.

Bol som takýmto promótorom a často som o tejto otázke premýšľal, pričom som mal dôveru vtedajšieho provinciála. On sám mi povedal, že ak by som pri stretnutiach so záujemcami vyhodnotil v súlade s vlastným svedomím, že niektorý z nich nie je vhodný na to, čo nazývame dominikánskou formáciou, je dôležité mu to citlivo povedať.

Niekedy zdanlivo škodíme sebe samým tým, že hoci sa tu sťažujeme, že nemáme povolania, predsa niektorým záujemcom hovoríme „nie“. Ale stojí to za to, aby sa neznižovala úroveň dominikánskych nárokov. Ako historik viem, že v dejinách boli aj náročnejšie obdobia pri ešte menšom počte povolaní. Áno, nedostatok členskej základne prináša so sebou veľké ťažkosti, ale cesta znižovania kvality podľa mňa nie je správna.

Druhú časť rozsiahleho rozhovoru s Gabrielom Hunčagom uverejníme v najbližších dňoch.

Foto: Pavol Rábara

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0