ROK KŇAZOV: Pápež je prvý medzi svojimi

Dovolili sme si opäť položiť nepríjemné otázky: „Prečo je pápež považovaný za hlavu Cirkvi? Odkiaľ berie túto autoritu? Je Božia vôľa výsledkom demokratického hlasovania kardinálov na konkláve?" Odpoveď nám poskytol kňaz Ľubomír Majtán.

Na dané otázky možno odpovedať z dvoch aspektov: po prvé, z pohľadu veriaceho kresťana-katolíka a po druhé, z pohľadu veriaceho, ktorý nie je katolíkom, alebo vôbec v Boha neverí.

Aspekt kresťana-katolíka

V Kódexe kánonického práva (zbierka zhromažďujúca základné zákony Katolíckej cirkvi) promulgovaného v roku 1983 sa pápež prezentuje ako zástupca Krista a pastier celej Cirkvi (porov. Kán. 331). Pápež nie je hlavou Cirkvi v pravom zmysle slova. Totiž hlavou Cirkvi je Ježiš Kristus. Ak by Cirkev stála na ľudskom základe (rozumej tým i základ napríklad apoštola Petra), nedokázala by odolávať niekoľkoročnému tlaku sveta.

Ježiš sám povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 5a). On je teda tým základom. My sme len akoby výhonky, ktoré z tohto základu rastú. Apoštol Pavol píše: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27). My všetci (kresťana) tvoríme jedno veľké telo, ktorým je Cirkev. Pápež je teda viditeľným vodcom tohto tela. Je akoby námestníkom (zástupcom) Ježiša na zemi.

Čiže pápež nie je prvý (gréc. protos) v zmysle despotického vládnutia. Je prvý medzi seberovnými. Podobné vyjadrenie použil biskup Augustín (+ 430): „Pre vás som biskupom, ale s vami som kresťan.“ Pretože úloha viesť, úloha predsedať (byť protos – prvý) je namáhavá, už apoštol Peter ako prvý pápež dostáva od Ježiša moc: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 16). Pápež nie je ten, kto si túto moc dáva sám. Dostal ju od Ježiša. Je teda len tým, kto koná s Ježišovou mocou.
Ďalej sa vo svojich tvrdeniach opierame o tradíciu Cirkvi. Počnúc 1. storočím pozorujeme veľkú úctu, ktorá sa prejavovala apoštolovi Petrovi. Lyonský biskup Irenej (+ 202) vo svojom diele Adversus Haereses, datovaného do roku 180, píše: „....pripomenieme podanie cirkvi najväčšej a najstaršej a všetkým známej, od najslávnejších dvoch apoštolov Petra a Pavla v Ríme založenej a ustanovenej, ktoré od apoštolov prijala a vieru ľuďom zvestovala, ktorá postupnosťou biskupov až k nám sa dostala“ (Adversus Haereses III, 3, 2). Cirkev sa teda predstavuje ako tá, ktorá je Božou stavbou podopieranou dvoma stĺpmi: Petrom a Pavlom. Jej úlohou je zvestovať ľuďom vieru pod vedením biskupov a ich nástupcov.

Aspekt veriaceho (ale nie katolíka) a aspekt toho, kto neuznáva existenciu Boha

V septembri 2007 sa v talianskom meste Ravenna konalo stretnutie pléna Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Pravoslávnou cirkvou a Rímskokatolíckou cirkvou, kde odzneli myšlienky zjednotenia sa v názoroch ohľadom deklarovania primátu pápeža – rímskeho biskupa. Akékoľvek spoločenstvo ľudí (a to sa týka nielen Cirkvi) má potrebu prvenstva – čiže mať medzi sebou jedného, ktorý je akoby hlavou. Inak by sme sa nikdy nedokázali dohodnúť. Zoberte si praktický príklad: Kde sa ľahšie dohodneme? Tam, kde je jeden vlastník alebo kde sú napríklad traja?

Potrebu zjednocujúceho prvku si uvedomovali v najstarších dobách i pohania. Jeden z nich Lucius Caelius Firmianus Lactantius (+ 317) podáva vo svojom diele De mortibus persecutorum toto svedectvo: „Keď Nero začal vládnuť, Peter prišiel v tom čase do Ríma a nezvyčajným obvineniam bol vystavený, ktoré mu boli dané pre jeho zásluhy od samého Boha z jeho moci. Obrátil mnohých k Božej spravodlivosti a upevnil zhromaždenie veriacich“ (De mortibus persecutorum 2, 5). I neveriaci ľudia tej doby videli v Petrovi niekoho, kto dostal moc od nejakej vyššej autority (ktorú veriaci nazývajú Boh) a bol schopný čeliť mnohým obvineniam despotizmu cisárov rímskeho impéria.

Túžba po Božej vôli

Čo sa týka problematiky konkláve (voľby pápeža), základným faktom je, že na voľbe sa môžu zúčastniť len kardináli mladší ako 80 rokov. Hlasovanie sa koná v Ríme v Sixtínskej kaplnke, ktorá je v čase konania konkláve uzavretá od okolitého sveta. Podľa poslednej reformy voľby pápeža (Apoštolská konštitúcia Universi dominici gregis pápeža Jána Pavla II. z roku 1996) je pápež volený podľa prísnych okolností a bez použitia akýchkoľvek komunikačných, mediálnych či elektronických zariadení. Dokonca ak by sa niekto (nevynímajúc kardinálov) previnil (napríklad z nejakých dôvodov túžby po moci, sláve, či postavení) proti týmto ustanoveniam, je automaticky exkomunikovaný, vylúčený z Cirkvi.

Aby Postoy bolo počuť:
Čo ponúkame členom klubu Postoy Zdieľať

Podľa Kódexu kánonického práva pápež dostáva plnú a najvyššiu moc v Cirkvi zákonným zvolením, ktoré sám prijal (porov. Kán. 332 - § 1). Voľba pápeža nemôže byť chápaná ako ľudské dielo. Ak v bežnom živote už len dvaja ľudia majú často problém dohodnúť sa, ako je možné, že viac ako sto kardinálov z rôznych častí sveta sa počas trvania konkláve dokáže s dvojtretinovou väčšinou dohodnúť na mene jedného muža? Zvolený kandidát nevychádza z volieb ako víťaz nejakého turnaja. Práve naopak, vyjadruje svoju pokoru tým, že prejavuje znak vlastnej nehodnosti.

Počas voľby sa samotní kardináli i veriaci ľudia po celom svete modlia za nového pápeža. Nikdy sa voľba pápeža nemôže zredukovať len na nejaké demokratické hlasovanie. Je to skôr prosba k Bohu, aby cez hlasovanie kardinálov vyjavil toho, kto má prijať úlohu viditeľnej hlavy Cirkvi.

Mgr. Ľubomír Majtán
Foto: Flickr.com/Ben McLeod

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
Milan Fula o spáse: Kto bude spasený?
Vladimír Slovák o tom, či sa dá pred Bohom skryť: Boh bude súdiť nás a nie médiá
Miroslav Lettrich o tom, kto napísal Bibliu: Bibliu napísal Boh. Inšpiroval pisateľov
Róbert Lapko o (ne)svätení žien: Nesvätenie žien je vernosť Biblii
Marek Varga o Francúzsku: Porovnanie je diablovou pascou
salezián Andrej Kňaze: Každá doba potrebuje svoje odpovede
salezián Peter Naňo: Od zdržanlivosti ženatých po celibát
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo