„Robí dobrú politiku zlými prostriedkami,“ povedal kedysi o Vladimírovi Mečiarovi Ján Čarnogurský. Výrok bol prijatý s pobúrením v liberálnom prostredí a je vskutku kontroverzný, keďže zlými prostriedkami sa dobrá politika robiť nedá. Ak to však chápeme tak, že Mečiar si kládol dobré ciele, ale používaním zlých prostriedkov ich nemohol dosiahnuť, potom mal Čarnogurský pravdu.

Prečo spomíname Mečiara? Pretože nastávajúce procesy nám pripomínajú návrat „dobrej politiky zlými prostriedkami“. A to v podstatne širšom rámci, ako je Slovensko.

Celý Západ, teda Európska únia a Severná Amerika, prechádza obrovskou zmenou paradigmy. Hlavný prúd politiky a médií, dalo by sa povedať prúd liberálny, vládnuci na Západe desaťročia, je pod paľbou kritiky. To, čo roky hovoril ľuďom, sa ukazuje veľakrát ako tragický omyl.

Dni, ktoré otriasajú politikou Západu

Hlavný prúd tvoria v Európe najmä strany združené v Európskej ľudovej strane EPP a Strane európskych socialistov. V USA je to duopol Republikánov s Demokratmi. Čo je ich politická viera? Veria (niektorí s výnimkami), že rasisti sú len bieli, menšiny sú vždy prenasledované, veria v teóriu genderu, veria, že pohlavie si možno zmeniť obyčajnou osobnou voľbou a, naopak, že sexuálnu orientáciu v žiadnom prípade zmeniť nemožno, veria v multikulturalizmus, veria, že náboženstvá sú všetky ekvivalentné v zmysle, že produkujú rovnako hodnotné kultúry, ale že pre istotu inštitucionalizované kresťanstvo treba čo najviac vytláčať z verejného priestoru. Veria, že demokraciu možno nastoliť v islamskej krajine vojenskou intervenciou. Veria, že pojem tradičná rodina je v podstate urážajúci. Že globálne je hodnotnejšie ako národné, že voľný obchod je výhodný pre všetkých. Že imigrácia je obohatením, dokonca riešením demografického deficitu.

Jean-Claude Juncker, predseda Európskej komisie za Európsku ľudovú stranu. Foto: flickr.com/Friends of Europe

Tí, čo sa hlásia k ľavici, v to veria úprimnejšie, tí, čo sa hlásia k pravici (hoci sú ľavicou tiež), v to veria trochu menej, ale o to viac sa tvária, že v to veria.

Uplynulé týždne boli pre hlavný prúd zdrvujúce. Britská Chilcotova správa skonštatovala, že na inváziu do Iraku v roku 2003 nebol dôvod (niežeby to dovtedy nebolo známe...). Republikánskej strany sa zmocnil Donald Trump. Svojím protestom proti voľnému obchodu, imigrácii a zahraničným vojenským intervenciám, najmä proti invázii do Iraku, ktorú nariadil jeho republikánsky kolega Bush II. UKIP Nigela Faragea dosiahol v referende „Brexit“, Británia odchádza z EÚ. Rakúsky ústavný súd zrušil výsledky prezidentských volieb a Norbert Hofer z FPÖ má stále šancu stať sa rakúskym prezidentom. V doterajšej výkladnej skrini islamskej demokracie, v Turecku, za ktoré sa Západ postavil po tom, čo Turci zostrelili ruskú stíhačku, v Turecku, o ktorom sa stále uvažuje, že by mohlo byť členom EÚ, prebiehajú čistky nezlučiteľné s demokraciou, akú si Západ predstavuje. Zo zamestnania boli vyhodené desaťtisíce vojakov, policajtov, úradníkov, sudcov. A nadovšetko, v Európe dochádza k vlne islamského terorizmu. Nice, Mníchov... mená ďalších miest, kde došlo k útokom s iba málo obeťami, si už ani nepamätáme.

Politika, čo sa tak tragicky mýli, je zrelá na vystriedanie.

Aká alternatíva k hlavnému prúdu sa črtá?

Tí, čo by radi vystriedali hlavný prúd a dostali sa k moci, sa už všade objavujú. Keď im hlavný prúd chce nadávať, označuje ich za krajnú pravicu, keď im chce nadávať veľmi, tak ich nazýva fašistami či rasistami. Keď im nechce nadávať, nazve ich trebárs antisystémovými politikmi a stranami. V Amerike je to Trump, vo Francúzsku je to Národný front Marine Le Penovej, v Británii UKIP, v Nemecku je to AfD.

Ale sú to i strany a politici, ktorí už boli pri moci a postupne sa dostali do (čiastočnej) opozície voči hlavnému prúdu. Možno sem čiastočne zaradiť Václava Klausa (odpor voči imigrácii, spochybňovanie globálneho otepľovania, odmietanie EÚ) rakúsku FPÖ, Fidesz Viktora Orbána, poľské Právo a spravodlivosť Jaroslawa Kaczynského. Na Slovensku sem patril čiastočne ako Vladimír Mečiar, tak i Ján Čarnogurský, SNS i Kotleba, ba i Richard Sulík (imigrácia, nesúhlas s eurovalom). A svoje miesto tu má i Robert Fico (imigrácia, občasná nostalgia za komunizmom).

Donald Trump počas kampane v South Point Arena v Las Vegas, Nevada, USA. Foto: flickr.com/Gage Skidmore

Táto spoločnosť je taká rôznorodá, že sa ani nedá dať do jedného vreca. Napríklad Čarnogurský a Mečiar boli roky vo vzájomnom nezmieriteľnom zápase. Prečo? Lebo Mečiar robil „dobrú politiku zlými prostriedkami“. V poslednom štádiu sa snažil Mečiar robiť pokánie tým, že všemožne podporoval politiku EÚ a USA. Vďaka hlasom opozičných Mečiarových poslancov pred desiatimi rokmi Dzurindovej vláde prešlo schválenie účasti Slovenska na invázii do Iraku a Ústavná zmluva EÚ. Opätovné uznanie však od hlavného prúdu už nikdy nedosiahol. Čarnogurský za žiadne zlé postriedky robiť pokánie nemusel a postupne sa posúval do totálnej opozície voči hlavnému prúdu, kde sa nachádza dnes.

Z nových tvárí je najdôležitejší Trump, ktorému sme sa už na stránkach Postoja venovali. Dnes vieme ešte viac:

Poprava Teda Cruza

Až na republikánskom konvente v Clevelande sme si uvedomili, v akej ťažkej pozícii bol kresťanský kandidát Ted Cruz, ktorý skončil v republikánskych primárkach na druhom mieste a dokázal poraziť Trumpa v jedenástich štátoch. Cruz sa nechcel dištancovať od rozhodnutia republikánskej základne zvoliť Trumpa, ako to urobili veľké mená Republikánskej strany, Bush starší, Bush mladší, Mitt Romney a John McCain, ktorí konvent bojkotovali. Veď by sa to dotklo delegátov zo štátov, v ktorých zvíťazil. A mohol prísť na konvent ako druhý muž primárok a nepovedať prejav? Veď by to od neho všetci čakali.

A mohol prísť, predniesť prejav a vyzvať všetkých Američanov, aby v novembri volili Trumpa, lebo Trump je skvelý? Myslím, že nemohol. Prečo? Nie preto, lebo Trump Cruza v primárkach stále bez príčiny označoval za „klamajúceho Teda“, hoci Cruz sa voči nemu správal v zásade slušne. Ak by išlo iba o toto, asi by bolo správne Trumpa podporiť. Lenže Trump v kampani urazil aj Cruzovu manželku Heidi. A Trump urážal aj Cruzovho takmer osemdesiatročného otca Rafaela stupídnymi narážkami na to, že Cruz starší mohol byť zapletený do atentátu na prezidenta Kennedyho.

Od Reaganovho jedenásteho prikázania „Nebudeš kritizovať kolegu republikána“ sa republikáni dostali k Trumpovmu „Urazíš všetkých svojich republikánskych kolegov a najlepšie ešte aj ich rodiny“. Bol by ostal Cruz čestným mužom, ak by Trumpa menovite podporil?

Prejav Teda Cruza na republikánskom konvente v Clevelande 20. júla 2016

Cruz sa pokúsil čeliť situácii, ktorú vytvoril nie on, ale Trump, čestným spôsobom. Predniesol prejav, v ktorom Trumpovi zablahoželal k nominácii, tvrdo skritizoval Hillary Clintonovú. Vyzval delegátov, aby v prezidentských voľbách podporili ústavu, čo bolo jasnou podporou Trumpa, ktorý sľubuje menovanie sudcov Najvyššieho súdu, držiacich sa striktne textu ústavy. Napokon vyzval všetkých, aby volili „podľa svedomia“. Len nevyslovil menovitú podporu. Obsahovo však prejav bol podporou pre Trumpa.

Ale konvent to neprijal a delegáti Cruza vypískali. Komentátor Ben Shapiro tvrdí, že pískanie organizovali ľudia z Trumpovho štábu. Ad hominem útoky Trumpovho syna proti Cruzovi v televízii CNN boli pod každú úroveň. Po prejave odchádzal Cruz, ktorý získal v primárkach takmer 9 miliónov hlasov oproti Trumpovým štrnástim miliónom, s manželkou Heidi z haly ako pária.

Je politika a moc nad všetkým? Nad ľudským inštinktom, nad manželským zväzkom, nad rodinou? Komunisti takéto presvedčenie dotiahli až do dokonalosti. Stalinov minister zahraničných vecí Molotov a predseda Najvyššieho Sovietu Kalinin ostali lojálni Stalinovi, i keď tento dal zavrieť ich manželky do koncentráku.

Ted Cruz, neúspešný kandidát v amerických republikánskych primárkach. Foto: flickr.com/Gage Skidmore

Republikáni sa zaklínajú podporou rodiny a manželstva. Aj Trumpova rodina bola na konvente prezentovaná ako niečo skvelé. Vystúpila manželka Melanie a jeho deti. Trump má deti s tromi manželkami. A Cruz mal svoju manželku ponížiť?

Pri troche dobrej vôle mohol Trumpov väčšinový tábor prijať Cruzov prejav ako podporu. Text prejavu bol známy niekoľko dní. Starý harcovník a Trumpov podporovateľ Newt Gingrich delegátom povedal, že Cruza nepochopili a že Cruz Trumpa de facto podporil. V tom však bol Gingrich osamotený. Trump sa dohodnúť nechcel a sám v nasledujúcich hodinách stále zdôrazňoval, do akej izolácie Cruza dostal. A znova obhajoval útoky proti Cruzovmu otcovi.

Nemožno si nespomenúť na leto 1992, keď mečiarovský dav fyzicky napádal poslancov za KDH odchádzajúcich z budovy parlamentu a Mečiar z balkóna zavolal: „Nechajte ich, odchádzajú do minulosti!“ A spomínam si, ako Mečiar chcel po voľbách 1994 KDH do vlády a KDH stanovilo ako jednu z podmienok zastavenie Mečiarových útokov na prezidenta Kováča. Mečiar odmietol. Nechcel sa dohodnúť. Podobne Trump.

Deň pred Cruzovým prejavom skandovali tisíce delegátov konventu na adresu Hillary Clintonovej: „Zavrieť ju!“ Aby bolo jasné, emotívne výkriky domáhajúce sa uväznenia či dokonca zavraždenia nejakého republikána bývali obvyklé v tábore Demokratov. Nekričali to ale delegáti na konvente. A republikáni to nerobili nikdy. Zmenilo sa to.

To je nová Republikánska strana Donalda Trumpa. Toho Trumpa, ktorý inak dokáže bez obalu dobre pomenovať problémy imigrácie, negatívnych vplyvov voľného obchodu, radikálneho islamu a nepodarených zahraničných intervencií.

Je to návrat „dobrej politiky zlými prostriedkami“.

Marine Le Penová, predsedníčka francúzskeho Národného frontu. Foto: flickr.com/Blandine Le Cain

Ako bude vládnuť alternatíva?

Vieme, že hlavný prúd nevie hlavné problémy ani pomenovať. Nevieme, ako bude vládnuť alternatíva. Záleží na tom, kto to konkrétne bude. Skvelý rečník Nigel Farage vedel dobre analyzovať bruselskú byrokraciu. Jeho ad hominem útok na prezidenta EÚ Hermana van Rompuya, ktorého označil za „človeka s charizmou mokrej handry“, bol však nechutný. Liberál Geert Wilders chce postaviť proti islamskej rozpínavosti európsky hedonistický spôsob života. Zvuky trhania koránu v jeho filme Fitna mohli radikalizovať aj moslimov, ktorí sa radikalizovať nemienili. Rakúska Haiderova FPÖ sa po vstupe do vlády s ľudovcami v roku 2000 úplne rozložila a vládnutie nezvládla.

Relatívne kompetentne dokázalo v Poľsku pred pár rokmi vládnuť Právo a spravodlivosť. Nad nedávnymi výrokmi jeho ministra obrany Antoni Macierewicza o tom, že za pádom lietadla s prezidentom Lechom Kaczynským stojí Rusko, však zastáva rozum.

Viktor Orbán sa v Maďarsku neskompromitoval. Václav Klaus bol ako premiér v zásade úspešný a od hlavného prúdu sa začal vzďaľovať až po tomto období. Ján Čarnogurský ako premiér so cťou previedol Slovensko cez krízu po prvom odvolaní Vladimíra Mečiara. Mečiar a Fico sú nositeľmi korupcie a nostalgie za komunizmom.

Preto vo všeobecnosti nevieme, čo môžeme od opozície voči hlavnému prúdu očakávať. Dá sa to ale odhadnúť v jednotlivých prípadoch. Vieme tiež vo všeobecnosti, že táto opozícia v celom euroamerickom meradle nie je žiadnou kresťanskou renesanciou, z čoho vyplynú jej budúce omyly. A vieme, že najlepšou alternatívou by bola poctivá kresťanská strana, ktorá si stojí odvážne za pravdou. S charakterom, aký malo napríklad slovenské KDH v 90. rokoch. Taká strana sa však v Európe dnes nenachádza.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo