Triumf na Červenej Rusi (Texty roka)

Triumf na Červenej Rusi (Texty roka)

V Olesku, neďaleko Ľvova, som pochopil krásu poľského východného imperializmu.

(Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Tento článok z júla vybral Jaroslav Daniška, pretože -- ako sám hovorí -- v zime rád spomína na leto.)

Prešiel som asi tucet križiackych hradov v Turecku a Malej Ázii, niektoré sú neuveriteľne romantické – ako napríklad Panenský hrad a niekoľko sto metrov od neho vzdialený Korkyos neďaleko tureckého mestečka Kizkalesi. Nikdy nezabudnem ani na Anamurion či Bodrum, dlho som sníval o návšteve legendáneho Crac de Chevaliers (nepodarilo sa), samozrejme, že zbožňujem Oravský hrad, keď som bol stredoškolák, preliezol som hradby Trenčianskeho hradu, svoju jedinečnosť má Spišský hrad aj Devín, svoje čaro Beckov a jeho príbeh... bolo by toho veľa. Hrady mám rád ako stavby, ešte viac kvôli ich príbehom a bitkám s nimi spojenými.

Ale až teraz, počas cestovania po západnej Ukrajine, som našiel hrad, ktorý ma dostal úplne. Je to Olesko, rodisko poľského kráľa Jána III. Sobieského. Jeho čaro je už v tom, že z diaľky vyzerá ako hrad, a zblízka je viac zámkom.

Majestátny a pritom priestorovo skromný, vnútorne dokonale usporiadaný, štíhly aj pevný, jeho prehliadka je estetický aj kultúrny zážitok. Výzdoba, najmä obraz posledného súdu, a tiež „otočená“ ikona, kde je to Kristus, kto po usnutí Panny Márie drží maličkú Máriu v náručí, ale aj monumentálne zobrazenie bitky pri Viedni, kde poľský kráľ pomohol poraziť Turkov, to všetko vytvára dokonalý kolorit. V podzemí hradu je solídna reštaurácia (kozácku kašu s pšenom odporúčam, aj keby ste neboli hladní), pod hradom stojí kostol, park, viacero pozoruhodných sôch. A pred bránou stará lavička, ktorej fotografiu som po návšteve hradu zavesil na svoj facebook s fabuláciou, že tu sedával Ján Sobieski.

Legiend tu počuť viacero, napríklad aj tú, že tu svoje detstvo strávil Bohdan Chmelnický, legendárny vodca kozákov, ktorého jednotky počas vraždenia Poliakov zabili brata Jána Sobieskeho – Marka. Chmelnický, ktorý istý čas slúžil poľskému kráľovi, sa neskôr v čele kozákov Poľsko-litovskému štátu postavil a Poliakov a židov beštiálne vraždil. To je ale iný príbeh, aj keď dôležitý, keďže Ukrajinci mali najkrvavejšie vojny práve s Poliakmi.

Vráťme sa však na Olesko. Rozlohou neveľký, atmosférou ohromujúci. Dlho som hľadal vzťah k Rzeczpospolitej, rád som o nej čítal, ale k poľsko-litovskej republike, ktorá sa rozprestierala od Baltského po Čierne more na takmer milióne kilometrov štvorcových, som potreboval nájsť aj emocionálny vzťah. A našiel som ho v Ľvove a neďalekom Olesku.

V porovnaní s Rzeczpospolitou boli v tom čase iba dva štáty väčšie: Osmanská a ruská ríša. Nie je to len fascinujúca téma, o ktorej nás v našich školách takmer nič neučili, Rzeczpospolita je štát s ideou a misiou. Poliaci v nej vystupujú ako imperiálny národ, východoeurópski Rimania, cítia sa byť Antemurale Christianorum, hradbou západného kresťanstva a do veľkej miery ňou aj sú. Napokon, v septembri roku 1683 pri Viedni to potvrdili.

Dejiny Rzeczpospolitej – čo je preklad latinského res publica – majú svoje veľké momenty aj svoje pády, svoju slávu, aj úpadok. Ale za všetko hovorí pohľad na mapu a trochu predstavivosti: Ako bolo možné na takom rozsiahlom území pestovať režim, ktorý sa tak významne odlišoval od západných absolutistických ríš? Režim, ktorý bol vnútorne taký slabý a predsa vznešený? Keď inde prebiehal proces náboženskej homogenizácie, tu sa pestoval ideál náboženskej tolerancie. Napokon, nábožensky tolerantnejšie ako mnohé západné ríše bolo aj Uhorsko. Hore na hrade Olesko, uprostred dojemných sakrálnych malieb, s výhľadom na rovinatú pustatinu, to človek akosi cíti. Dýcha to tu ideami poľsko-litovskej šľachtickej republiky, ich nadradenosť nepôsobí nevhodne ani podozrivo.

Presne ako to stojí v starobylom republikánskom kréde Stanislawa Orzechowského: „Národy iné prevyšujú nás, Páni a Bratia, úrodnosťou polí, hojnosťou zlata a silou pevností. Sloboda však, najvyššie dobro medzi všetkými dobrami, je vlastníctvom rodu a mena vašeho. Natoľko veľká je, že sloboda iných národov by sa vám zdala v porovnaní s ňou neznesiteľným otroctvom. Chcejúc zdieľať sladké plody tejto slobody, mnohé provincie pripojili sa k vám a odovzdali sa pod vašu vládu. Nie vďaka moci zbraní, ale vďaka veľkosti vašej slobody.“

Rzeczpospolita napokon skončila v ruinách, ale kým bola na mape, bol tento štát na prospech Európe, osobitne na východe nášho kontinentu. Ak chcete pochopiť Poliakov, prečo a v čom sú iní ako my, treba pochopiť toto dedičstvo: Poliakov ich dejiny umiestňujú podstatne východnejšie, než je to dnes, Poliaci sami myslia východnejšie, ich ideály môžu byť desaťročia aj storočia iné od ideálov Západu, a predsa v jadre hlboko európske a kresťanské.  

Keď Ján Sobieski v letný podvečer sedel pri otvorenom okne na svojom hrade, v miestnosti bol malý prievan, na stenách biblické a antické výjavy, musel cítiť pokoj. Nevyrušovala ho vrava vojakov v okolí, sedliaci či obchodníci ani ruch v jeho malom paláci. Niečo veľké sa tomuto poslednému veľkému poľskému kráľovi podarilo. Pápež Inocent XI. ho tituloval Obrancom viery, dejiny si ho budú pamätať ako Leva Lechistanu. Myslím, že si toho bol vedomý a vedel si to užiť. Niečo z tej atmosféry je tu dodnes. Sobieskeho hrad nezničilo ani zemetrasenie, ani nemeckí nacisti, ani sovietski komunisti. A to je na území, ktoré sa historicky nazýva Červenou Rusou a historik Snyder ho nazval krvavým, zázrak.

Napokon, stačí sa pozrieť.

Foto: wikimedia, flickr.com, autor

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo