Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
25. júl 2016

V tieni Banderu

Poľsko a Ukrajina sa sporia o to, ako nazývať vraždenie Poliakov na Volyni.
V tieni Banderu

Poľský nápis "pomstíme Volyň" na červeno-čiernej banderovskej zástave.

Keď ukrajinská agentúra Rating minulý mesiac zisťovala, ktorý štát je Ukrajincom najsympatickejší, v rebríčku sa najvyššie umiestnilo Poľsko. Pred Bieloruskom, Kanadou a Gruzínskom. Náš severný sused patrí zároveň k najväčším ukrajinským advokátom v EÚ. Napriek tomu to v týchto dňoch medzi Poľskom a Ukrajinou iskrí. Dôvodom je interpretácia takzvaného Volyňského masakra a otázka, či ju možno označiť za genocídnu.

Senát poľského parlamentu nedávno vyzval dolnú komoru – Sejm, aby vyhlásila 11. júl za Národný deň spomienky na obete genocídy spáchanej príslušníkmi ukrajinských nacionalistov na občanoch Druhej poľskej republiky.

Už v roku 2009 prijal poľský parlament deklaráciu, ktorá takzvaný Volyňský masaker označila za etnickú čistku. Vládnej strane Právo a spravodlivosť (PiS) však táto formulácia nestačila a už roky presadzuje, aby sa v súvislosti s týmito udalosťami používalo slovo genocída. Ukrajinci s takouto formuláciou nesúhlasia, naopak, v poslednom období ešte viac posilňujú kult Stepana Banderu a Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá je za masaker na Volyni zodpovedná.

Treba to tu vyčistiť

Po bitke pri Stalingrade dospelo vedenie OUN k presvedčeniu, že ak si má udržať svoje pozície na západnej Ukrajine, musí toto územie totálne poukrajinčiť, to znamená zbaviť ho cudzích elementov, najmä Židov a Poliakov. V lete 1943 rozpútala vojenská časť OUN – Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) v oblasti Haliče a Volyne masové zabíjanie. Keďže Židov tam už po predchádzajúcich čistkách veľa nežilo, jeho obeťami sa stali najmä Poliaci. Jednotky UPA zabíjali poľské obyvateľstvo vrátane žien a detí a vypaľovali celé dediny. Nemecké jednotky neboli v tejto oblasti natoľko početné, aby týmto masakrom dokázali zabrániť. Pod kontrolou mali len mestá, a tak poľským roľníkom neostávalo nič iné, len utekať z vidieka do väčších sídel a spoliehať sa na nemeckú ochranu.

Počet obetí sa odhaduje na desiatky tisíc, o presnom čísle vedú poľskí a ukrajinskí historici spor. Poľské odhady hovoria o stotisíc obetiach, niektorí ukrajinskí historici tvrdia, že ich mohlo byť maximálne 30-tisíc. Počas masakrov zabili banderovci aj niekoľko stoviek volyňských Čechov.

Obete vyčíňania UPA v obci Lipiky. 

Tvrdá však bola aj poľská odveta. Oddiely poľskej AK (Armija Krajowa) začali v oblasti Lublinu a Chelmu vyhladzovať ukrajinské dediny, počínali si pri tom podobne brutálne ako banderovci a veľká časť miestneho ukrajinského obyvateľstva musela hľadať ochranu u sovietských partizánov.

Niektorí ukrajinskí historici sa snažia volyňský masaker banderovcov relativizovať a interpretovať ho ako reakciu na vysídľovanie Ukrajincov z oblasti Lublina a Zamosca v roku 1943. To však iniciovali Nemci, aj keď na niektorých miestach im výdatne pomáhali aj Poliaci.

Pochybný mobilizačný symbol

V každom prípade dnešná ukrajinská politická reprezentácia budovaním kultu Stepana Banderu a jeho druhov zbytočne tlačí na pílu. Na jednej strane si potrebu dobrých vzťahov s Poľskom uvedomuje, na druhej sa nedokáže zdržať krokov, ktoré ich poškodzujú. Príklad. Prezident Porošenko bol síce prvým ukrajinským politikom, ktorý počas návševy Poľska položil kvety k pamätníku volyňského zabíjania, zároveň však bola v Kyjeve po Banderovi pomenovaná ulica.

Inzercia

Niektorí ukrajinskí intelektuáli a publicisti to ospravedlňujú tým, že v čase, keď krajina vedie vojnu a Bandera funguje ako silný mobilizačný symbol, nie je možné o jeho osobe a hnutí viesť objektívnu historickú diskusiu.

Stepan Bandera.

Takáto argumentácia má však niekoľko slabín. Osoba Banderu vyvoláva silné pozitívne emócie len na západnej Ukrajine. Aj to iba v Haliči a na Volyni. V Bukovine či na etnicky pestrom Zakarpatí jeho kult veľmi nefunguje. Už keď sa počas vojny banderovci pokúšali v týchto regiónoch uchytiť, príliš neuspeli. V centrálnej časti Ukrajiny je Bandera väčšine obyvateľov ľahostajný a na východe a juhu vzbudzuje skôr negatívne emócie.

Keď dnešný kyjevský establišment pomáha ahistoricky glorifikovať Banderu, sleduje tým viac krátkodobý cieľ nerozhádzať si to s vplyvnými haličskými nacionalistickými kruhmi ako strategický záujem krajiny. Pretože osoba Banderu Ukrajinu v skutočnosti viac rozdeľuje, ako spája a mobilizuje. Navyše jej komplikuje vzťahy s najväčším spojencom.

Tie sú síce natoľko strategické a ovplyvnené obavou z Ruska, že k nejakému osudovému ochladeniu z dôvodu odlišného pohľadu na niektoré historické udalosti s veľkou pravdepodobnosťou nedôjde. PiS čelí v Poľsku aj pomerne silnej kritike, že vo svojom volyňskom ťažení ide až zbytočne na hranu a ohrozuje zahraničnopolitické záujmy krajiny.

Ubrať plyn s apológiou Banderu však musí najmä Kyjev. Inak môžu emócie na obidvoch stranách narastať. Ich ďalšie vzplanutie sa dá očakávať už túto jeseň, keď sa má v Poľsku uskutočniť očakávaná premiéra filmu Wojciecha Smarzowskeho Volyň. Niektorí ukrajinskí historici sa už nechali počuť, že film je jednostranný, reprodukuje mýty a dobrým vzťahom obidvoch národov určite neprospeje.

Na film si treba počkať. Už dnes je však zrejmé, že dobrým poľsko-ukrajinským vzťahom neprospieva najmä kult Banderu ako súčasť ukrajinskej štátnej politiky.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

 

Odporúčame

Celkom bordel

Celkom bordel

V súvislosti so Štefanom Harabinom už len málokoho niečo prekvapí. Aktuálna kauza jeho odmien je však v mnohom symbolická.