V tieni Banderu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V tieni Banderu

Poľský nápis "pomstíme Volyň" na červeno-čiernej banderovskej zástave.

Poľsko a Ukrajina sa sporia o to, ako nazývať vraždenie Poliakov na Volyni.

Keď ukrajinská agentúra Rating minulý mesiac zisťovala, ktorý štát je Ukrajincom najsympatickejší, v rebríčku sa najvyššie umiestnilo Poľsko. Pred Bieloruskom, Kanadou a Gruzínskom. Náš severný sused patrí zároveň k najväčším ukrajinským advokátom v EÚ. Napriek tomu to v týchto dňoch medzi Poľskom a Ukrajinou iskrí. Dôvodom je interpretácia takzvaného Volyňského masakra a otázka, či ju možno označiť za genocídnu.

Senát poľského parlamentu nedávno vyzval dolnú komoru – Sejm, aby vyhlásila 11. júl za Národný deň spomienky na obete genocídy spáchanej príslušníkmi ukrajinských nacionalistov na občanoch Druhej poľskej republiky.

Už v roku 2009 prijal poľský parlament deklaráciu, ktorá takzvaný Volyňský masaker označila za etnickú čistku. Vládnej strane Právo a spravodlivosť (PiS) však táto formulácia nestačila a už roky presadzuje, aby sa v súvislosti s týmito udalosťami používalo slovo genocída. Ukrajinci s takouto formuláciou nesúhlasia, naopak, v poslednom období ešte viac posilňujú kult Stepana Banderu a Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá je za masaker na Volyni zodpovedná.

Treba to tu vyčistiť

Po bitke pri Stalingrade dospelo vedenie OUN k presvedčeniu, že ak si má udržať svoje pozície na západnej Ukrajine, musí toto územie totálne poukrajinčiť, to znamená zbaviť ho cudzích elementov, najmä Židov a Poliakov. V lete 1943 rozpútala vojenská časť OUN – Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) v oblasti Haliče a Volyne masové zabíjanie. Keďže Židov tam už po predchádzajúcich čistkách veľa nežilo, jeho obeťami sa stali najmä Poliaci. Jednotky UPA zabíjali poľské obyvateľstvo vrátane žien a detí a vypaľovali celé dediny. Nemecké jednotky neboli v tejto oblasti natoľko početné, aby týmto masakrom dokázali zabrániť. Pod kontrolou mali len mestá, a tak poľským roľníkom neostávalo nič iné, len utekať z vidieka do väčších sídel a spoliehať sa na nemeckú ochranu.

Počet obetí sa odhaduje na desiatky tisíc, o presnom čísle vedú poľskí a ukrajinskí historici spor. Poľské odhady hovoria o stotisíc obetiach, niektorí ukrajinskí historici tvrdia, že ich mohlo byť maximálne 30-tisíc. Počas masakrov zabili banderovci aj niekoľko stoviek volyňských Čechov.

Obete vyčíňania UPA v obci Lipiky. 

Tvrdá však bola aj poľská odveta. Oddiely poľskej AK (Armija Krajowa) začali v oblasti Lublinu a Chelmu vyhladzovať ukrajinské dediny, počínali si pri tom podobne brutálne ako banderovci a veľká časť miestneho ukrajinského obyvateľstva musela hľadať ochranu u sovietských partizánov.

Niektorí ukrajinskí historici sa snažia volyňský masaker banderovcov relativizovať a interpretovať ho ako reakciu na vysídľovanie Ukrajincov z oblasti Lublina a Zamosca v roku 1943. To však iniciovali Nemci, aj keď na niektorých miestach im výdatne pomáhali aj Poliaci.

Pochybný mobilizačný symbol

V každom prípade dnešná ukrajinská politická reprezentácia budovaním kultu Stepana Banderu a jeho druhov zbytočne tlačí na pílu. Na jednej strane si potrebu dobrých vzťahov s Poľskom uvedomuje, na druhej sa nedokáže zdržať krokov, ktoré ich poškodzujú. Príklad. Prezident Porošenko bol síce prvým ukrajinským politikom, ktorý počas návševy Poľska položil kvety k pamätníku volyňského zabíjania, zároveň však bola v Kyjeve po Banderovi pomenovaná ulica.

Niektorí ukrajinskí intelektuáli a publicisti to ospravedlňujú tým, že v čase, keď krajina vedie vojnu a Bandera funguje ako silný mobilizačný symbol, nie je možné o jeho osobe a hnutí viesť objektívnu historickú diskusiu.

Stepan Bandera.

Takáto argumentácia má však niekoľko slabín. Osoba Banderu vyvoláva silné pozitívne emócie len na západnej Ukrajine. Aj to iba v Haliči a na Volyni. V Bukovine či na etnicky pestrom Zakarpatí jeho kult veľmi nefunguje. Už keď sa počas vojny banderovci pokúšali v týchto regiónoch uchytiť, príliš neuspeli. V centrálnej časti Ukrajiny je Bandera väčšine obyvateľov ľahostajný a na východe a juhu vzbudzuje skôr negatívne emócie.

Keď dnešný kyjevský establišment pomáha ahistoricky glorifikovať Banderu, sleduje tým viac krátkodobý cieľ nerozhádzať si to s vplyvnými haličskými nacionalistickými kruhmi ako strategický záujem krajiny. Pretože osoba Banderu Ukrajinu v skutočnosti viac rozdeľuje, ako spája a mobilizuje. Navyše jej komplikuje vzťahy s najväčším spojencom.

Tie sú síce natoľko strategické a ovplyvnené obavou z Ruska, že k nejakému osudovému ochladeniu z dôvodu odlišného pohľadu na niektoré historické udalosti s veľkou pravdepodobnosťou nedôjde. PiS čelí v Poľsku aj pomerne silnej kritike, že vo svojom volyňskom ťažení ide až zbytočne na hranu a ohrozuje zahraničnopolitické záujmy krajiny.

Ubrať plyn s apológiou Banderu však musí najmä Kyjev. Inak môžu emócie na obidvoch stranách narastať. Ich ďalšie vzplanutie sa dá očakávať už túto jeseň, keď sa má v Poľsku uskutočniť očakávaná premiéra filmu Wojciecha Smarzowskeho Volyň. Niektorí ukrajinskí historici sa už nechali počuť, že film je jednostranný, reprodukuje mýty a dobrým vzťahom obidvoch národov určite neprospeje.

Na film si treba počkať. Už dnes je však zrejmé, že dobrým poľsko-ukrajinským vzťahom neprospieva najmä kult Banderu ako súčasť ukrajinskej štátnej politiky.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo