ROK KŇAZOV: Kto bude spasený?

Jedna otázka nám nedá spávať: "Kto bude spasený? Veriaci? Aj neveriaci, čo robia dobre? Aké je kritérium spásy? Je to len viera?" Známy britský spisovateľ C.S.Lewis napísal v knihe Veľký rozvod: "Na konci existujú len dva druhy ľudí: tí, ktorí povedia Bohu: "Tvoja vôľa nech sa stane" a tí, ktorým Boh povie: "Tvoja vôľa nech sa stane." Takže: Môže sa človek rozhodnúť, či bude spasený? Má pravdu C.S.Lewis, že v okamihu stretnutia sa s Bohom po smrti sa človek môže, ale nemusí rozhodnúť pre Božie kráľovstvo? Odpovede na tieto otázky hľadá a nachádza kňaz Milan Fula.

Začnime objasnením kompetencií. „Kto bude spasený?“ je primárne otázka pre Boha alebo pre človeka? Otázka má zmysel jedine vtedy, ak výslovne (ako veriaci v Boha, Alaha, Jahveho, Veľkého Manitou...) alebo aspoň implicitne (ako „pochybujúci“ ateista či agnostik tušiaci, že „niečo nad nami predsa len je“) uznávam existenciu transcendentného princípu, od ktorého sa odvíja zmysel vesmíru a človeka. Inak povedané, ak verím, že človek je len materiálnym produktom náhodnej kombinácie prírodných síl a smrťou jeho existencia definitívne končí (slovami študenta „narodíš sa, zopár rokov tu strašíš a potom končíš v ničote, lebo každý skape ako krava"), nemá zmysel klásť si otázku o živote po tomto živote, ani o jeho kvalite (spáse či zatratení). Potom zostáva len perspektíva pozemského raja v marxistickej forme (užili sme si ju počas komunizmu) alebo v dnešnej konzumnej a pôžitkárskej verzii.

Ešte radikálnejšie platí, že otázka „Kto bude spasený?“ je zmysluplná len vtedy, ak v Boha nielen verím, ale On aj fakticky existuje. Veď plnosť života (spásu, nebo, večné šťastie) – analogicky ako život – si človek nedáva sám, ale dostáva ju ako dar od Boha. Potom je zrejmé, že otázka náboženskej spásy patrí výlučne do Božej kompetencie. On určuje kritériá, vyhodnocuje ich plnenie a vie, komu darúva spásu. A preto je trúfalosťou chcieť Bohu „kafrať“ do jeho remesla. Veď „jeho myšlienky nie sú našimi myšlienkami a naše cesty nie sú jeho cestami“ (Iz 55,8).

Treba sa pýtať

Aj keď otázka spásy (zavŕšenia osobných i vesmírnych dejín) zostáva pre človeka tajomstvom, neznamená to, že si ju nemá klásť. Naopak, nemožno sa ňou nezaoberať, ak chcem autenticky žiť a nielen živoriť! Keďže odpoveď na túto najvážnejšiu ľudskú otázku vrhá svetlo na celú pozemskú i posmrtnú existenciu človeka, treba sa ňou zaoberať s vážnosťou a pokorou. Pre pýtajúceho sa človeka – pochybujúceho veriaceho alebo pochybujúceho ateistu – žijúceho vo svete, ktorý sa stal náboženským „trhoviskom“ vzniká problém. Má sa pýtať islamského Alaha, židovského Jahveho alebo kresťanského Boha? Alebo Buddhu, Konfúcia či Ježiša? Veď nemožno poprieť, že všetky náboženstvá hovoria o záchrane človeka, aj keď odlišne interpretujú „božie“ posolstvo o spáse. V každom prípade je koncepcia spásy úzko spojená s obrazom Boha, diagnózou stavu človeka a náboženským ideálom, ktorý treba realizovať. Vzhľadom na komplikovanosť opisu a komparácie jednotlivých náboženských koncepcií predstavíme kresťanský obraz Boha a pojem spásy v presvedčení, že najviac uspokojuje ľudský rozum a zahŕňa pozitívne prvky prítomné v predstavách iných náboženstiev.

Ten, kto miluje

Kresťanstvo je náukou a praxou radikálnej lásky. Ideálom pre kresťanov nie je (len a predovšetkým) cnostný človek (grécka mytológia), disciplinovaný bojovník (šintoizmus), askéta (hinduizmus), osvietený človek (buddhizmus), spravodlivý muž (judaizmus), „otrok“ Alaha (islam). Jedine pre kresťanov je ideálnym človekom ten, ktorý miluje (Ježišovým štýlom, teda všetkých, vrátane nepriateľov). Dôvodom je fakt, že len kresťanstvo v posvätných i teologických textoch definuje Boha ako Lásku a ukladá veriacemu stať sa „láskou“: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1Jn 4,7-8). Ide o bezkonkurenčne najoriginálnejšie radostné posolstvo v krásnom súlade s najhlbšími potrebami človeka, ktoré potvrdzuje skúsenosť i psychológia.

Asi nikoho netreba presviedčať o krehkosť a nedokonalosti človeka. Všetci sme na míle vzdialení od Lásky. Netreba pritom farizejsky odkazovať na hriechy tých druhých (korupciu politikov, sexuálne zneužívanie kňazmi, klamstvá novinárov, zlyhania manželov...). Stačí si priznať vlastnú malosť, egoizmus a temnotu, v ktorej sme ponorení. Všetci sme viac-menej v identickej, hriešnej situácii, lebo sme nesmierne vzdialení od „Slnka“. Líšime sa len v tom, ako sa k vlastnej hriešnosti staviame. Prvý typ ľudí pokorne uznáva svoju nedostatočnosť, potrebu odpustenia a spásy, a preto dôveruje v toho, ktorý je bez hriechu (Lk 23, 39-43). Druhý typ ľudí hľadá šťastie a spásu podľa svojich predstáv a na vlastnú päsť. Môže ísť o obdivuhodné úsilie, ale nakoniec je vždy márne, lebo nikto sa sám za svoje vlasy nevytiahne z bahna hriechov a konečnosti.

Možno to pre niekoho znie príliš krásne (chápanie Boha i života v kľúči lásky) a utopicky (som hriešny a nikdy nebudem dokonalý v láske), než aby to bola pravda. Súhlasil by som, ak by sám Boh osobne neprišiel hľadať a zachrániť človeka. „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4,9). Boh je „nebeský Chrt“, ktorý svojou vernou láskou vynaliezavo stopuje a prenasleduje strateného človeka (F.Thompson). Už nielen samotný človek hľadá oslobodenie a spásu, ale sám Ježiš prichádza „slúžiť a položiť svoj život ako výkupné“ za hriešnikov (Mt 20,28). Svojím vtelením sa Boh určitým spôsobom zjednocuje s každým človekom a svojím veľkonočným tajomstvom (cez utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie) zachraňuje každého človeka. Nekonečný Boh, ktorý „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2, 4) cez Ježiša ponúka svoju lásku a oslobodzujúcu silu (milosť) všetkým ľuďom.

Nie proti svojej vôli

Každý dospelý človek, obdarený rozumom, svedomím a slobodou je zodpovedný za svoj osud v miere, v akej prijme alebo odmietne Lásku. Nemôžem byť totiž spasený bez osobnej účasti a proti svojej vôli. Objektívne realizovanú spásu si mám subjektívne osvojiť rozhodnutím pre Krista, opätovaním jeho lásky, k čomu dochádza výslovne alebo implicitne každým skutkom. Kritériom lásky k Bohu sa stáva nezištná láska ochotná dávať vlastný život za druhých („ako som ja miloval vás“ - Jn 13,34). „Kto má moje prikázania a zachováva ich“ – čiže prikázanie lásky ako súhrn všetkých prikázaní – „ten ma miluje“ (Jn 14,21). Kto nemá lásku, sám seba odsudzuje: „Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (Jn 3,14) nielen psychologicky, ale aj existenciálne a navždy. Z lásky totiž budeme vydávať počet pri konečnom zúčtovaní pred Bohom: „Čokoľvek ste (ne)urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste (ne)urobili“ (Mt 25, 34-40). Kto miluje blížneho (konkrétnym skutkami prejavenými núdznemu človeku), miluje – aj bez toho, aby to vedel – Boha v ňom, lebo „kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Tým napĺňa zmysel existencie a vojde do plnosti Života, o ktorého kráse nemáme ani šajn: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

Faktom je, že pre človeka existuje aj možnosť totálneho zmarenia svojej existencie. Človek, ktorý dobrovoľne rozvíja hriešne tendencie a seba egoisticky uprednostňuje pred Láskou sám seba odsudzuje. “Môžu byť ľudia, ktorí v sebe samých úplne zničili túžbu po pravde a ochotu milovať. Ľudia, v ktorých sa všetko stalo lžou; ľudia, ktorí žili nenávisťou a pošliapali lásku v sebe samých“ (Benedikt XVI). Boh, rešpektujúci slobodu, akceptuje a potvrdzuje hroznú situáciu človeka, ktorý si zvolil totálnu sebestačnosť. Peklo je totiž stav beznádeje a nekončiaceho smútku z prázdnoty života, v ktorom už človek nemôže milovať, lebo sebalásku a egoizmus doviedol do krajnosti.

Zbožná ilúzia

Boh vo svojej nepochopiteľnej logike očaruje a zachraňuje aj tých, ktorí sa sami odpísali. Potvrdzuje to evanjeliový happy end „dobrého lotra“, ktorý vďaka úprimnej ľútosti v hodine dvanástej počul úžasné slová: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). Ak milosrdný Boh vidí prevažujúcu úprimnú snahu hľadať pravdu a dávať sa druhým, zachráni aj tých, ktorí ho jasne nepoznali či dokonca životom popierali.

V tomto smere nás čakajú mnohé prekvapenia, ako to naznačuje anekdota. Mohamedán príde do neba a vidí v ňom blažených ľudí zo všetkých kútov zeme a náboženstiev. Šokuje ho vysoký múr, spoza ktorého počuť smiech ľudí, o čom v Koráne nečítal. Sv. Peter to zbadá a vysvetľuje: „Za múrom sú kresťania, ktorí si myslia, že sú tu sami. Nechceme ich zarmútiť, preto ich nechávame žiť v zbožnej ilúzii“. Podobnú myšlienku vystihol už Augustín, keď s úžasom volal: „Koľko ovečiek je mimo ovčinca a koľko vlkov je vo vnútri!“

Božia „náruč“ je otvorená pre všetkých bez výnimky. „Každý kto v absolútnej nesebeckosti, s láskou slúži človeku a jeho dôstojnosti, ten prijatím absolútnych mravných hodnôt a imperatívov aspoň implicitne vyznáva Boha a pred Bohom tiež pôsobí k svojej spáse“ (K.Rahner). U teistov, ktorí sa hlásia k nekresťanským náboženstvám i teoretických ateistov možno s Von Balthasarom hovoriť o implicitnej viere a jej zodpovedajúcej nadprirodzenej láske. „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (Hebr 11,6). Inak povedané, nekresťanské náboženstvá môžu byť mimoriadnou cestou spásy, rovnako ako sa do neba môžu dostať aj úprimní ateisti (ktorí „veria, že neveria“), ak budú žiť v súlade so svojím svedomím. Pekne to ilustruje príbeh Matky Terezy, ktorá priniesla misu ryže rodine s piatimi deťmi bývajúcimi v slume. Deti sa okamžite vrhli na misu, ale hinduistická mama ich zastavila. Odsypala polovicu ryže do nádoby a odišla s ňou, kým jej deti hltavo zaháňali hlad. Keď sa o chvíľu vrátila s prázdnou nádobou, na nevyslovenú otázku ospravedlňujúco odpovedala: „Vedľa v chatrči žije vdova s desiatimi hladujúcim deťmi“. Matka Tereza v duchu konštatovala: „Takým patrí Božie kráľovstvo“.

Posledná šanca

Smrť je kritickým bodom, v ktorom človek definitívne a neodvolateľne pečatí svoj večný osud. Ten, ktorý človeka uviedol do života, ho teraz zo života odvoláva, aby mu dal účasť na plnosti Života. Podľa mienky mnohých teológov Boh umožňuje človeku rozhodnutím v smrti ešte raz z nadhľadu potvrdiť alebo prehodnotiť svoje celoživotné smerovanie. Aj človek dobrej vôle, ktorý nikdy nemal pozitívny vzťah k Bohu (lebo vnímal Boha ako rozprávkovú bytosť, svojvoľného tyrana, projekciu potrieb človeka; lebo mal neprekonateľné predsudky voči cirkvi...) alebo ho nemohol mať (lebo bol fyzicky či psychicky hendikepovaný; lebo sa nenarodil...) bude mať pravdepodobne v smrti možnosť osobne sa stretnúť s Bohom a priviesť svoju ľudskú existenciu k finálnemu rozhodnutiu a zavŕšeniu.

V každom prípade býva posledné rozhodnutie v smrti výsledkom predošlých slobodných rozhodnutí človeka, lebo kam sa „strom celoživotne nakláňa, tam aj nakoniec padne“. Večnosť sa neimprovizuje! Čím budem vo večnej budúcnosti, o tom rozhodujem už tu a teraz. Krásnu prítomnosť a úžasnú budúcnosť prežívajú tí, čo sa nechajú „unášať“ Láskou...

Milan Fula
Foto: Flickr.com

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
Vladimír Slovák o tom, či sa dá pred Bohom skryť: Boh bude súdiť nás a nie médiá
Miroslav Lettrich o tom, kto napísal Bibliu: Bibliu napísal Boh. Inšpiroval pisateľov
Róbert Lapko o (ne)svätení žien: Nesvätenie žien je vernosť Biblii
Marek Varga o Francúzsku: Porovnanie je diablovou pascou
salezián Andrej Kňaze: Každá doba potrebuje svoje odpovede
salezián Peter Naňo: Od zdržanlivosti ženatých po celibát
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo