Kázeň 2.0: O láske v kresťanských komunitách

Ježiš hovorí veľakrát o láske. No dnešná reč je trocha iná. V iných textoch hovorí o láske univerzálnej, k všetkým ľuďom, dokonca k nepriateľom. To je dosť revolučná vec. No láska, o ktorej hovorí dnes, je úplne iná: je to láska medzi tými, ktorí sa rozhodli stať sa jeho učeníkmi a vytvoriť komunitu.

Teda nesústreďuje sa na lásku svojich učeníkov ku každému, k svetu, k tým mimo. Ale na lásku medzi nimi navzájom. Túto lásku aj upresňuje: „Milujte sa tak, ako som ja miloval vás." A dodáva: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." Skúsme pouvažovať o tom, čo mal Ježiš na mysli. Prečo potreboval hovoriť o tomto type lásky, ako o čomsi oddelenom. Prečo ju jednoducho nezobral ako súčasť jeho ostatných rečí o láske. A prečo potreboval o tejto láske hovoriť vo svojej poslednej reči: pred svojou smrťou.

Aj keď láska k všetkým ľuďom nie je ľahká - a Ježišovo prikázanie milovať všetkých je naozaj revolučné, pretože je vo svete neustále čímsi novým - táto láska nie je základnou láskou, o ktorej Ježiš prišiel učiť. Základná láska je láska medzi tými, ktorí sa ho rozhodli nasledovať. A aj keď to znie ako paradox, pretože sa to zdá byť veľmi sebecké, je to naozaj tak a má to svoju logiku. Pozrime sa na to v čom.

Myslím, že ani v našej dobe - tak ako koniec koncov v každej - nechýba názor, že láska nie je možná. O láske sa dá hovoriť, ale opravdivá láska nie je žiteľná, hovoria ľudia. V histórii sveta bolo treba vždy ľudí, v rozličných oblastiach, ktorí skeptikom vysvetľovali, že isté veci sú uskutočniteľné. My sa dnes tešíme z mnohých objavov a vynálezov a mnohé kedysi nemožné veci používame v každodennom živote. No na to, aby k tomu prišlo, bolo treba niekoho, kto najprv prišiel s myšlienkou, a potom povedzme sám na sebe alebo na niekom ochotnom dokázal, že tá či oná myšlienka je uskutočniteľná. Len si spomeňme na priekopníkov rozličného druhu: na Lindbergha, ktorý preletel ako prvý Atlantický oceán (1927), na tých, ktorí vyliezli ako prví na Mont Everest, na tých, ktorí objavili severný alebo Južný pól. Na tých, ktorí objavili elektriku, parný pohon, mikrovlnku...

Podobne je to aj s láskou. Ľudia vždy, v každej dobe túžili žiť v spoločenstve či v spoločnosti, kde by sa ľudia navzájom ctili, boli by si oporou, tolerovali by sa, záležalo by im na sebe navzájom. Takéto komunity sa zakladali a rozpadali. Mnohí z nich odchádzali znechutení s tým, že to nie je možné. Idealizmus chvíľu trvá, no neskôr to vyprchá a je po všetkom. Preto ohľadom trvalého spolužitia ľudí v jednej komunite panuje veľká skepsa.

No Ježiš práve na tom nástojí. Svojim učeníkom vo svojej rozlúčkovej reči hovorí, že majú utvárať presne takéto komunity, ktoré by boli komunitami svedectva pred svetom, že je možné žiť vzájomnú lásku.

Toto vyhlásenie - či výzvu - im adresoval po tom, čo im poumýval nohy. Keď im to urobil, povedal im, že aj oni si majú navzájom nohy umývať. Myslel to samozrejme obrazne: chcel im v tomto geste dať najavo, čo je dôležité robiť, aby to fungovalo. Umývanie nôh bola v Ježišovej dobe činnosť vyhradená otrokom. Ježiš sa k nej znížil. Niektorí to nemohli zniesť. No Ježiš ich presvedčil. Lebo nie je čnosťou len dávať, ale aj prijímať. Pochopili. Nie však všetci. Judáš nepochopil. Pre neho bol toto posledný popud k odchodu a následne k zrade. Ježiš im hovorí o láske až po jeho odchode.

V tomto geste máme teda naznačené pravidlo - či lepšie tajomstvo - fungovania komunity: vzájomná služba: dávaná, ale aj prijímaná. A to v rozličných podobách.

Prečo to bolo treba? Je faktom, že základnou myšlienkou Ježišových kázní bolo Božie Kráľovstvo. Ježiš prišiel, aby nastolil Božie Kráľovstvo. Nie však - ako sa niektorí domnievajú - záhrobné; t.j. až tam, na druhej strane, po smrti... Prišiel ho založiť už tu. Svet to potreboval. Preto teda vyzval svojich nasledovníkov, aby začali to jeho Kráľovstvo žiť. Preto sa kresťanské komunity už od samého začiatku stali miestami, ktoré ľudí inšpirovali a priťahovali. A preto sa kresťanstvo tak rýchlo šírilo. A preto sa niekedy šírilo tak pomaly alebo vôbec. Ak vzájomná slúžiaca láska chýbala. Barometrom bola práve vzájomná láska vo vnútri komunít.

Preto otázka pre nás je, či som členom spoločenstva, kde panuje takáto láska. Máme rodiny, rehole, stretká... Všetko toto by mali byť tie miesta, kde by malo byť viditeľné, ako sa máme navzájom radi. Takéto komunity sú potom prorocké; t.j. svetu hovoria, že láska je možná. A priťahujú.

Myslím, že mnohé naše spoločenstvá nie sú také. Jednak preto, lebo láska nie je naším cieľom. Potom preto, lebo sa nesústreďujeme na službu: dávanú a prijímanú. Tiež preto, lebo nie sme tam sami sebou. Dosť často predstierame, že sme niečím, čím nie sme. Dosť často aj preto, lebo nedovolíme iným byť tým, čím sú... Ježišov ideál bude naplnený len vtedy, keď podstatou života našich komunít bude vzájomná služba. Dnes ráno som dostal SMS-ku tohto znenia: „Prečo keď ten, ktorý je najviac, umýval nohy a tí, ktorí si hovoria jeho služobníci skôr určujú, nariaďujú? Nepletú si službu s vládou? A nenazývajú to mylne láska?" Podpísaná MN (poslaná 09.05.2004; 06:10:06). Ideál je jasný. A preto bude vždy, počas celých dejín nevyhnutné čítať toto evanjelium, kde je poukaz na posledný odkaz nášho Majstra. A vždy, keď budeme stáť nad troskami skrachovaných komunít, aby sme boli schopní prísť na to, prečo sa tak stalo: neprišlo k láske, ktorá sa rovná služba.

Je tu však varovanie: nemožno hľadať na zemi kompletný raj. Komunita, utvorená podľa Kristových slov, bude vždy komunitou zápasu o ideál. Komunitou obnovy. Komunitou reformy (ecclesia sempre reformanda). Bude tomu preto, lebo pokiaľ žijeme tu na svete, bude medzi nami a v nás hriech. Ten spôsobuje, že často - a to až neuveriteľne paradoxne - budujeme pracne ideál, a zrazu to, čo sme tak pracne vybudovali, sme schopní v momente zničiť: stačí jedno gesto nelásky, jeden skutok hriechu. Tak to bohužiaľ je. Sme na ceste. A preto neidealizujme príliš. Božie kráľovstvo - ako hovoria teológovia - je už tu, no nie je tu ešte. Je tu čiastočne, no nie úplne. Úplne bude realizované až vo večnosti, kde už nebude hriechu...

Nech nás Boží Duch dnes vedie k prevereniu si života v komunitách, v ktorých žijeme.

Milan Bubák, SVD
5. veľkonočná nedeľa 2004 (C)
UPC, Bratislava, 9. 5. 2004

Rozhovor Postoy.sk s Milan Bubákom nájdete tu.

Foto: Pavol Rábara, Flickr.com

Každú nedeľu nájdete na Postoy.sk zamyslenie k Božiemu slovu.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo