Milosrdenstvo podľa Caravaggia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Milosrdenstvo podľa Caravaggia

Caravaggio: Nedôverčivosť sv. Tomáša.

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z knihy o Ríme, vyberáme kapitolu venovanú veľkému maliarovi Caravaggiovi.

Motto pápeža Františka znie Miserando atque eligendo. V tomto vyjadrení, ktoré by sa mohlo voľne preložiť ako „mať s druhým milosrdenstvo a vyvoliť si ho“, je celé tajomstvo jeho života a zmysel Svätého roka milosrdenstva. Keď cirkevný otec sv. Béda Ctihodný komentoval povolanie sv. Matúša, napísal: „Ježiš uvidel mýtnika, a keďže sa na neho pozrel s milosrdenstvom a vyvolil si ho – miserando atque eligendo – povedal mu: Nasleduj ma.“

František v interview s pátrom Spadarom spomenul svoje motto v súvislosti s plátnom, ktoré Caravaggio venoval tejto epizóde: „Prechodník miserando sa mi zdá nepreložiteľný tak do taliančiny, ako aj do španielčiny. Rád si ho prekladám iným, nejestvujúcim prechodníkom: misericordiando... Keď som prišiel do Ríma, ubytoval som sa na Via della Scrofa. Odtiaľ som navštevoval kostol San Luigi dei Francesi a tam som chodil kontemplovať Caravaggiov obraz Povolanie sv. Matúša.

Ježišov prst, ktorým ukazuje na Matúša... Taký som ja. Tak sa cítim. Ako Matúš. Jeho gesto ma zasiahlo. Drží si svoje peniaze, akoby chcel povedať: „Nie, mňa nie! Nie, tieto peniaze sú moje!“ Takýto som ja: „Hriešnik, na ktorého Pán obrátil svoj zrak.“ A toto som povedal, keď sa ma pýtali, či prijímam voľbu za pápeža: „Peccator sum, sed super misericordia et infi nita patientia Domini nostri Jesu Christi confi sus et in spiritu penitentiae accepto.“ V Misericordiae vultus napísal, že práve „povolanie Matúša zapadá do perspektívy milosrdenstva“.

Contarelliho kaplnka

Kaplnka má pomenovanie podľa francúzskeho kardinála Mathieu Cointrela, v talianskom znení Contarelliho, ktorý je v nej pochovaný. Nadobudol ju ako miesto, kde ho majú pochovať a slúžiť za neho zádušné omše. Rozhodnutie vyobraziť v nej príbehy o evanjelistovi vyplynulo z toho, že sa volal Matúš a svätec tohto mena je jeho patrónom. V strede dlažby je Contarelliho náhrobný kameň. Sám Contarelli ako kardinál protektor Francúzov v Ríme viedol stavbu kaplnky San Luigi dei Francesi. Kostol bol dokončený v roku 1586 a posvätený v roku 1590, keď už bol Contarelli päť rokov mŕtvy.

Maľovanie fresiek v kaplnke sa začalo klenbou, ktorá je z rokov 1594 – 1596. Autorom je Cavalier d´Arpino. V strede zobrazuje svätého Matúša, ako vzkriesil syna etiópskeho kráľa Egippa. Podľa Apokryfných skutkov Matúša – text siaha asi do roku 550 po Kristovi a preberá ho Zlatá legenda od Jacopa da Varazzeho – sv. Matúš evanjelizoval Etiópiu, a keď kázal o vzkriesení mŕtvych, prišli ho zavolať poslovia, lebo zomrel kráľov syn. Matúš šiel za mladíkom a vzkriesil ho – to je udalosť, ktorú zobrazuje Cavalier d´Arpino.

Okrem Povolania svätého Matúša dostal Caravaggio objednávku aj na Mučenícku smrť apoštola. Podľa Apokryfných skutkov a Zlatej legendy sa stalo, že po smrti kráľa Egippa jeho nástupca Irtakus sa chcel oženiť s jeho dcérou, ktorá si však potom, ako počúvala kázne evanjelistu a obrátila sa na kresťanskú vieru, zvolila panenstvo a odmietla manželstvo. Irtakus preto poprosil Matúša, aby kázal o veľkosti manželstva a presvedčil dievča, aby zanechalo rozhodnutie pre panenstvo a vydalo sa za neho.

Matúš skvelým spôsobom kázal o vernosti v manželstve a jeho nerozlučiteľnosti, ale kázeň uzavrel tvrdením, že ak manželstvo medzi mužom a ženou je veľkou vecou, o to viac panna, ktorá sa „vydala“ za svojho Pána, nemôže zrušiť snubné puto s Kristom.

Kráľ v hneve poslal plateného vraha, aby zavraždil evanjelistu. Cavaraggiovo plátno zobrazuje okamih, keď vrah na príkaz kráľa zabíja sv. Matúša. Návrh, aby Caravaggio maľoval príbehy zo života sv. Matúša, prišiel od kardinála Berlingera Gessiho, v tom čase zodpovedného za Umeleckú dielňu sv. Petra. Neskôr mal na starosti aj dodržiavanie ikonografi ckých noriem, ako ich nariadil Tridentský koncil.

Sochu Matúša, evanjelistu objednali u fl ámskeho sochára Jacoba Cobaerta. Cobaerte ju aj vyhotovil, ale sa nepáčila, a dielo napokon určili pre kostol Santissima Trinità dei Pellegrini, kde sa doteraz nachádza. Rozhodli sa znovu obrátiť na Caravaggia kvôli oltárnemu obrazu, ktorý sa zrealizoval v roku 1602.

Povolanie sv. Matúša, povolanie milosrdenstva

Vpravo vidno Krista s naznačenou svätožiarou. Povoláva Matúša, mýtnika sediaceho za stolom, na ktorého ukazuje vystretým prstom. Ježišovo vystreté rameno a ruka sú prevzaté z vyobrazenia Adamovho ramena z Michelangelovho Stvorenia človeka v Sixtínskej kaplnke. Caravaggio zjavne viackrát videl Michelangelovo dielo a chcel, aby Povolanie svätého Matúša odkazovalo na stvorenie. Akoby chcel navodiť, že povolanie evanjelistu patrí do skutočnosti nového stvorenia.

Ale veľkosť Merisiho sa prejavuje v maliarskom zvýraznení, ktoré Ježišovmu gestu povolania dodáva využitie svetla a tieňa. Ježišovo gesto totiž sprevádza diagonálna línia, vyznačená kontrastom svetla a tieňa. Ak sa v Contarelliho kaplnke pozeráme hore, na freske v klenbe vidno analogickú diagonálnu líniu, ktorá zvýrazňuje svetlo, ktoré prichádza do tmavej miestnosti pri vstupe svätého Matúša.

Caravaggio: Povolanie sv. Matúša.

Autorom tejto fresky je Cavalier d´Arpino, u ktorého Caravaggio pracoval. Predstavuje evanjelistu Matúša, ktorý vzkriesil syna kráľa Egippu. Maľba je z roku 1594, kým Caravaggiovo plátno pochádza z roku 1600.

Ale na Caravaggiovom plátne je svetlo natoľko symbolické, že neprichádza z okna ani z iného jasne definovaného otvoru. Ako ukazuje okno, scéna sa odohráva vonku. A teda svetlo pomáha vnímať absolútnu novosť Kristovho povolania. Obracia sa ním na človeka, ktorý je v tme, na človeka, ktorý má zamestnanie v tom čase typické pre ľudí korupčných a pripútaných k peniazom, k zamestnaniu vyberača daní.

Svetlo vyjadruje silu a jemnosť milosti, ktorá povoláva práve osoby, čo si nezaslúžia stretnúť sa s Kristom. Svetlo hovorí o milosrdenstve, ktoré prekonáva každú vzdialenosť. Práve dokumenty Tridentského koncilu vyjadrujú nové uvedomenie si milosti, ktorá predchádza konanie človeka a umožňuje ho, a Caravaggio, typický protireformačný maliar, v obraze vyjadruje vieru Cirkvi, ktorá potvrdzuje dôležitosť činorodej lásky a z nej vyplývajúcich skutkov, ale je si vedomá, že sú ovocím milosti, pretože lásku plodí viera.

Caravaggio už použil tento symbolický rez svetla u kajúcej Magdalény, ktorá sa v súčasnosti nachádza v galérii Dora Pamphili, ako aj na zobrazenie Kristovho milosrdného svetla. Na plátne je vyobrazená Magdaléna so svojou ampulkou obsahujúcou balzam na pomazanie Kristovho tela, ktorá je jej ikonografickým atribútom, oblečená do prekrásneho damasku, ako rozjíma o milosti Kristovho odpustenia.

V Povolaní sv. Matúša osoby na ľavej strane sú oblečené do dobových šiat: majú totiž na sebe culottes, nohavice s kabátikom typické pre danú dobu. Nosili sa ešte pred dlhými nohavicami francúzskych revolucionárov, zvanými sans-culottes. Aj stoličky sú dobové. Peter a Kristus sú však oblečení do antických odevov. Je to stretnutie Krista so súčasným človekom. Ježiš povoláva súčasníkov Merisiho. To isté sa deje na obraze Madony z Loreta, ktorú Caravaggio namaľoval pre blízky kostol Sant´Agostino in Campo Marzio. Dvaja starí pútnici sú tam oblečení podľa módy 17. storočia, ba čo viac, šaty a nohy majú špinavé od cestovania.

Stretnú sa s Pannou Máriou, ktorá je oblečená do prekrásnych šiat a jej tvár je inšpirovaná klasickými madonami humanizmu a renesancie, ktoré sa nachádzajú v Kostole sv. Augustína. Zdá sa, akoby Panna Mária práve zostúpila z neba a nohami, ktoré má ešte vo vzduchu, sa jemne dotýka zeme.

Stretajú sa tu dva svety: dejiny spásy, ktoré sa udiali v čase, ale sú stále prítomné, a dnešok, v ktorom žijeme. Vyberač peňazí Matúš dvíha zrak. Jeho tvár sa zdá ožiarená, keď ukazuje na seba, akoby chcel povedať: „Kto, ja?“ Na stole sú práve zinkasované mince. Keď sa pozorne zadívame, všimneme si, že dve dotýkajúce sa ruky nepatria tej istej osobe: jedna je Matúšova, druhá iného vyberača, ktorý si ani neuvedomuje, čo sa deje. Caravaggio tak jednoducho, ale vzrušujúco poukazuje na rozdielne osudy, ktoré sú dôsledkom slobody: niektorí zdvihnú ku Kristovi zrak, iní zatiaľ zostávajú zaujatí svojimi záležitosťami. Röntgenová snímka ukázala, že postava sv. Petra bola na obraze dotvorená neskôr. V prvej verzii Matúša povolával len sám Kristus. Petra domaľovali až po Kristovi s tým istým gestom, ktorým aj on ukazuje na povolaného. Jeho gesto je vzhľadom na Krista druhotné, ale i tak je dôležité.

Túto skutočnosť si možno zdôvodniť maliarskym dôvtipom alebo teologickou úvahou, ale pravdepodobne oboje je pravda. Bez postavy Petra by bol Kristus príliš vzdialený od skupiny vyberačov a obraz by bol na pravej strane akoby prázdny. Ale potreba zaplniť prázdno sa podobá potrebe človeka stretnúť svedka, ktorý by ho usmernil za Kristom. Caravaggio nemá problém ukázať, že Kristus, ktorý povoláva, robí tak prostredníctvom Petra. Ako keby bol Peter jeho „filtrom“. Peter je len človek, ale stojí pred Kristom, aby sme pri pohľade na jeho konanie jasnejšie vnímali, čo robí Kristus.

Toto včlenenie postavy Petra sa spája s obrátením na katolicizmus francúzskeho kráľa Henricha IV., ku ktorému došlo v tých rokoch, ale tento súvis netreba príliš zdôrazňovať. Merisi určite nepatril k maliarom ochotným vzdať sa za peniaze slobody vyjadrovania.

Mučenícka smrť sv. Matúša

Na pravej stene kaplnky je obraz Mučenícka smrť sv. Matúša. Je to prvé Caravaggiovo dielo s postavami v takmer životnej veľkosti. Dovtedy Merisi maľoval len obrazy omnoho menších rozmerov. Röntgenová analýza Mučeníckej smrti sv. Matúša ukázala, že na plátne je predchádzajúca verzia maľby, takisto od Caravaggia. V prvej verzii boli postavy oveľa menšie od terajších. Caravaggio ich umiestnil do architektúry, v scéne, ktorá sa odohrávala vnútri.

Vytvoril tak maliarsku kulisu s dvomi stĺpmi a jednou nikou a táto kompozícia mala zjavne za cieľ „vyplniť“ dielo, aj ju začleniť do kontextu.

Caravaggio: Mučenícka smrť sv. Matúša.

Caravaggio si uvedomil, že takto namaľované plátno nebolo primerané k veľkému priestoru kaplnky A zle sa v ňom vynímalo. Preto predchádzajúcu verziu premaľoval na terajšiu. Contarelliho kaplnka sa stal stala prelomom v jeho maliarskom vývoji. Na plátne vystupuje do popredia postava Matúša, ktorý práve doslúžil svätú omšu. Evanjelista leží horeznačky na zemi, ešte nie je usmrtený. Na sebe má kňazské rúcho, ako si ho predstavovala protireformácia. Z jeho oblečenia vidno ornát, albu a cingulum. Miništrant, ešte v bielom, ktorý sa zúčastnil na slávení, vystrašený uteká.

V spodnej časti vidno štruktúru v tvare polkruhovej prehĺbeniny. Je to baptistérium – očividne nemožné v Matúšovej dobe, keď sa krstilo v tečúcej vode, ale maľba nemusí byť realistická –, ktoré naznačuje, že sv. Matúš práve pokrstil prvú generáciu etiópskych kresťanov. Nahé postavy okolo krstného prameňa sú zjavne dospelí novokrstenci – práve v 16. storočí sa misiami a obráteniami v Ríme a vo svete obnovil katechumenát.

Merisi chcel zrejme zobraziť Cirkev, ktorá slávi sviatosti. V období protireformácie má krstné a eucharistické zdôraznenie postavy sv. Matúša nemalý význam.

Povolanie sv. Matúša je totiž ako každé povolanie, nielen aktom milosrdenstva pre danú osobu, ktorú si Pán vybral. Dar evanjelia dostáva nato, aby ním obdaroval iných. Poslanie ohlasovať evanjelium, poslanie krstiť je milosrdenstvo.

Evanjelizácia, ktorú pápež František tak silno zdôrazňuje v Evangelii gaudium ako najvyššiu formu milosrdenstva, predchádza napísanie kníh Nového zákona a odovzdáva to, čo by samotné čítanie Písma nemohlo dať, to jest Kristovu prítomnosť. Kristus nežiadal od Matúša v prvom rade napísať evanjelium, ale ísť a kázať, krstiť, milosrdne milovať.

Svedectvo mučeníctva tu sprevádzajú sviatostné gestá. Vrah, ktorý sa chystá zabiť sv. Matúša, je nahý. Merisi má záľubu zdôrazňovať telesnosť ľudskej postavy, v čom je nasledovníkom veľkého Michelangela. Vrah berie sv. Matúša za ruku a chystá sa mu uštedriť smrteľnú ranu. Matúš roztvára ramená bez najmenšieho náznaku sebaobrany. Zhora zostupuje anjel a podáva evanjelistovi palmu, symbol prevzatý z Apokalypsy, ktorý označuje mučeníctvo.

Postavy okolo apoštola sú v kruhu. Takéto usporiadanie má za cieľ vyzdvihnúť mučenícku smrť evanjelistu aj tým, že ukazuje vystrašené reakcie okolostojacich.

Sv. Matúš píše evanjelium

Centrálne plátno je výraznejšie inovačné ako predchádzajúce. Caravaggio tu už dosahuje umeleckú zrelosť. Podstatným sa stáva zobrazenie a miznú všetky druhotné prvky. Teraz je dôležitých len niekoľko vecí. Sv. Matúš píše evanjelium formou kódexu. Ako Matúš píše, upiera zrak na anjela. Caravaggio tým vyjadruje Božiu inšpiráciu evanjelia. Matúš píše s bosými nohami, opiera sa o zaklonenú drevenú stoličku bez operadiel s telom v polohe nerovnováhy. Je tu však anjel, ktorý zostúpil z neba, aby mu vnukal Božie slovo. Telesná ľudskosť evanjelistu a prítomnosť Božej inšpirácie sa navzájom nerušia, ba poukazujú na špecifickosť Božieho slova podľa kresťanskej viery, ktorá hovorí, že Sväté písmo je skrz-naskrz ľudské a skrz-naskrz božské, a ako to učí Dei Verbum, na správne pochopenie potrebuje historicko-kritickú exegézu, ako aj duchovnú interpretáciu.

Anjel má úžasný plášť. Krídla možno vytušiť, keď je zakrútený do zriaseného rúcha vo zvlnenom pohybe. Gestom rúk anjel vyratúva jednotlivé rody v genealógii podľa prvej kapitoly z Matúša: Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jakuba atď. Matúšov rodokmeň má tri cykly po štrnástich menách a každý vyjadruje, že celé dejiny spásy sú plánom, ktorý má svoj poriadok. Boh má premyslené dejiny aj celý vesmír a je schopný „písať rovno na krivé riadky života“, aby napokon dosiahol vtelenie Božieho Syna v lone Panny.

Plátno pripomína, do akej miery bola v protireformačnej Cirkvi zjavná centrálnosť Písma. Dielo je z roku 1602 a figurálnym spôsobom pripomína Božiu inšpiráciu Biblie. Tvrdenie, že pre reformáciu chcela Katolícka cirkev držať veriacich mimo dosahu Písma, je zjednodušujúce. V skutočnosti sa diskusia krútila okolo interpretácie Biblie, nikdy v nej nešlo o jej trvalú hodnotu.

Tak reformovaní, ako aj katolíci sa usilovali formovať pastorov a kňazov, aby poučovali   veriacich a umožnili im poznávať Sväté písmo.

Tridentský koncil odporúčal biskupom: „Aby nezostal nepovšimnutý nebeský poklad  posvätných kníh, ktoré Duch Svätý dal ľuďom vo svojej vrcholnej veľkodušnosti, ustanovuje sa, aby biskupi mali povinnosť vysvetľovať Sväté písmo, ak sú spôsobilí osobne, inak prostredníctvom vhodného zástupcu. Ak by to niekto zanedbal, neplnil, má byť prísne potrestaný. Aspoň v nedeľu a na väčšie sviatky nech živia im zverený ľud blahodarnými slovami podľa svojich aj ich schopností, vyučujúc ich pravdy, ktoré sú potrebné všetkým na spásu, a stručným a krátkym vysvetlením im dajú spoznať neresti, pred ktorými majú utekať, a čnosti, ktoré majú praktizovať, aby sa vyhli večnému trestu a dosiahli nebeskú slávu. Nech nechýba prozreteľná starostlivosť biskupov, aby sa nesplnili slová: «Malí si pýtali chlieb, ale nebolo nikoho, kto by im ho dal.»“

Práve Caravaggiovo plátno so sv. Matúšom a anjelom ukazuje, aká bola v čase protireformácie jasná úloha Písma.

Caravaggiov autoportrét a príbeh jeho kresťanstva

Do výjavu Mučeníckej smrti sv. Matúša Caravaggio začlenil svoj autoportrét. Jeho tvár sa nachádza vľavo, vyníma sa medzi okolostojacimi vo výške pliec vraha. Maliar sa viackrát rozhodol portrétovať vo svojich dielach aj seba.

Najvzrušujúcejším z jeho autoportrétov je ten, ktorý je súčasťou Zajatia Krista. V tomto diele Merisi umiestnil svoj portrét na postavu, ktorá lampášom svieti na Kristovu tvár, ale zároveň osvecuje aj svoju. Za maliarskou krásou detailu nie je ťažké vidieť niečo z osobnej drámy autora, jeho vlastné hľadanie v živote, intuíciu, že v tmách sveta môže len Kristova tvár poskytnúť svetlo a nádej aj pre jeho život.

Caravaggio: Zajatie Krista.

Cyklus v Contarelliho kaplnke jasne ukazuje, aký je pre Caravaggia dôležitý vzťah medzi tmou a svetlom. Robí z neho maliarsky kód celého svojho diela. Nadsadené zvýraznenie tmavých farieb a kontrast svetla nie sú len čisto estetickou voľbou. Vyjadrujú skôr situáciu zápasu, v ktorom sa zážitok hnevu, životnej únavy, ba i smrti – realita, ktorú Caravaggio dobre pozná – konfrontuje so svetlom, s milosrdenstvom.

Merisiho maľba nie je pokojná, a predsa poukazuje na Krista a o ňom aj hovorí. Ideologická kritika má tendenciu obchádzať skutočnosť, že Caravaggio patrí z presvedčenia do  protireformačnej Katolíckej cirkvi jeho doby.

Merisi mal častý kontakt s najdôležitejšími cirkevnými osobnosťami Ríma tých čias. Dlho býval vo vtedajšom sídle kardinála Del Monteho, v dnešnom paláci Madama a sídle Contarelliho kaplnku. Z prameňov sa dozvedáme, že sa stretával s kardinálom Gessim, s kardinálom Cerasim (pokladníkom Apoštolskej komory), s kardinálom Borghesem, s kardinálom Matteiom, s kardinálom Giustinianim a s mnohými ďalšími. V roku 1605 si u neho objednali portrét pápeža Pavla V., ktorý sa dnes uchováva v Galérii Borghese.

Jeho prítomnosť v prostredí pápežov dokazujú aj jeho maliarske „citácie“ z diel Michelangela Buonarrotiho, uchovávané na miestach, kam musel mať Caravaggio prístup. Nevyvrátiteľným príkladom je fakt z Cerasiho kaplnky (v kostole Santa Maria del Popolo), ktorý je novým variantom v malom Buonarottiho fresiek v Kaplnke sv. Pavla vo Vatikáne. Na oboch Peter počas ukrižovania zdvíha hlavu a pozerá sa na divákov. Merisiho plátno je zjavnou napodobeninou Michelangelovej fresky.

Keď Merisi utiekol z mesta pre vraždu, rozhodol sa odísť na Maltu so žiadosťou, aby ho prijali medzi Maltézskych rytierov, aby sa stal križiackym rytierom. Jeho vstup medzi rytierov sa mohol udiať len po výmene listov s pápežom – dokumenty sa uchovávajú vo Vatikáne –, ktorá umožňovala výnimku z pravidiel a bola dôkazom, že sa pre neho hľadalo riešenie.

Na Malte sa doteraz nachádza jediné dielo podpísané Caravaggiom, a to Sťatie sv. Jána Krstiteľa. Pred meno maliar napísal písmeno f s bodkou: f. Michelangelus, to jest frater, brat, čím vyjadril, že v rytierskom ráde zložil sľuby. Ku koncu svojho pobytu na Malte Merisi veľmi túžil vrátiť sa do mesta, ktoré pokladal za najvhodnejšie miesto na maľovanie. V roku 1610 sa dozvedel, že dostáva milosť od Pavla V. Caravaggio hneď nasadol na loď, keď sa vylodil na rímskom pobreží v Pale, v bezpečí čakal na podpísanú listinu o amnestii, ktorá mu umožnila vstup do Ríma. Dodnes nie je jasné, čo mu prišlo, lebo bol zadržaný a hneď prepustený, ale medzičasom šalupa, z ktorej sa vylodil, odplávala k Monte Argentario so všetkými jeho plátnami a s celým majetkom, ktorý mal so sebou. Carvaggio išiel pozdĺž pobrežia, miestami močaristého, aby si zachránil svoj majetok. Počas cesty sa nakazil infekciou, ktorá zapríčinila jeho smrť. Zomrel v nemocnici v Porto Ercole. Medzi jeho vecami na šalupe bolo plátno, dnes uchovávané v Galérii Borghese, ktoré namaľoval na znak vďaky za milosť kardinálovi Borghesemu, ktorý sa o ňu zaslúžil. Ide o Dávida s hlavou Goliáša s posledným autoportrétom majstra.

Caravaggio: Sťatie Jána Krstiteľa.

Caravaggiova láska k protireformačnému Rímu nepopiera jeho životný nepokoj, ale skôr pomáha zaradiť si ho do vtedajšieho životného štýlu. V Ríme tých čias mnohí maliari boli známi ruvačkami a vzájomnými urážkami, za čím nasledovali udania – pramene svedčia o tom, že podobné obvinenia ako v prípade Caravaggia sa týkali Cavaliera d´Arpina, Orazia Gentileschiho, Onoria Longhiho, Filippa Trisegniho a mnohých ďalších.

Ale títo všetci zároveň žili bežným liturgickým životom rímskeho ľudu vo farnostiach spolu s prejavmi zbožnosti tej doby: podľa prameňov s istotou vieme o Caravaggiovej účasti na štyridsaťhodinovej eucharistickej adorácii, kde pri príležitosti sviatku sv. Lukáša, patróna maliarov, bol zaradený na poklonu spolu s Prosperom Orsim, a rovnako je dôkaz o jeho splnení veľkonočného príkazu (sviatostná spoveď a sväté prijímanie) v roku 1605 vo farnosti San Nicola dei Prefetti. Udalosť okolo Caravaggiovho vzťahu k mestu ukazuje, aký neprimeraný je moderný úsudok o tzv. „protireformácii“, keď pre také otvorené zmýšľanie, ako bolo Merisiho, sa stalo žiaducim vrátiť sa do Ríma a maľovať pre pápežov a kardinálov.  

Text je úryvkom z knihy Rím s milosrdným otcom. Sprievodca pre pútnikov, ktorá nedávno vyšla v Spolku sv. Vojtecha. Publikovaný úryvok vyšiel pod názvom Kontemplovať milosrdenstvo s Caravaggiom. Vychádza so súhlasom vydavateľstva. Foto: wikimedia, SSV

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo