Stalinov triumf

Stalinov triumf

Jozef Stalin a Suren Spandarjan v roku 1915. Zdroj: wikimedia

Medzinárodná hranica vyzerá horšie ako poľná cesta. Ešte horšie je na tom okolitý vidiek na obidvoch stranách.

Besarábia. Vždy, keď ten geografický exotický pojem zaznel na dejepise, pôsobil na mňa romanticky. Omyl. Je to synonymum chudoby a biedy, strašnej biedy.

Reč je o kedysi západnom pohraničí Sovietskeho zväzu, dnes ukrajinsko-moldavskom pomedzí. Neďaleko sa nachádza kvázištát Podnestersko, medzinárodne neuznaný štát, ktorý má stále krvavú sovietsku vlajku s kosákom, kladivom a hviezdou, doplnenú absurdným zeleným pruhom. Ak si niekto myslí, že synonymum chudoby je Bulharsko, je na omyle. V Taraklii, mestečku na juhovýchode Moldavska, financujú chudobní Bulhari všetko, čo tu ako-tak funguje.

Podvečer v mestečku Taraklia. Foto: autor

Taraklia má oficiálne okolo 40-tisíc obyvateľov, dve tretiny z nich sú Bulhari. Nečakajte žiadne Fiľakovo, je to tu podstatne horšie. Krčmy, to sú stolíky pri mini-potravinách, námestie má dlažbu iba na štvrtine plochy, metrová burina pred bytovkou, väčšina bytov po zotmení nesvieti. Kto je vinník a kto obeť, je tu podobne zamotané, ako či bolo skôr vajce alebo sliepka. Isté je len jedno, Stalinov tieň sa tu drží, akoby tu ten gruzínsky vrah stále žil.

Ceny sú pre nás také nízke, až má z toho človek výčitky svedomia, podnesterský koňak a sekt sú pritom preslávené, minimálne v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, koňak kvint chutí výborne. ME vo futbale sa tu pozerali cez live-stream z internetu, reklama cez celú obrazovku nikoho nerušila, k pivu sa jedia slnečnicové semienka. Cesty sú prázdne.

Ľudia, ak sme už niekoho stretli, pôsobili slušne, nijako nápadne. Každý pochopí, že na zateplenie alebo nové okná treba peniaze, prečo si ale neupravia aspoň priečelie domu, to sa chápe ťažko. Až kým si neuvedomíme, že tu prežíva homo sovieticus. Na vytrhanie trávy peniaze netreba a času tu majú dosť.

Ešte horšie to bolo za ukrajinskou hranicou. Tú sme prešli bez čakania v mestečku Bezarabesky, malý priechod, kde sme stretli iba jedného bicyklistu s igelitovou taškou v protismere a slušných pohraničiarov.

Medzištátna hranica medzi Moldavskom a Ukrajinou. Foto: autor

A potom prišiel šok.

Ukrajinci nemali cestu, iba jej zvyšky, pravdepodobne ešte z čias Chruščova. Pred domami boli trúbky s plynom, vedenie tam ide vo výške troch metrov nad zemou, autá sa tu stále opravujú, tie sovietske nákladiaky, traktory aj žigulíky musia mať priemerne 40 rokov a viac. Jamy na ceste boli také veľké a časté, že sme museli zísť do poľa  a ísť pozdĺž strniska po žatve. Okolo rástli najmä orechy. Samé orechy. Ak to nešlo, išli sme 20-30 km za hodinu, potichu a bez rádia, koncentrovaní na každý výmoľ.  

Horšie dediny ako tu som nikde nevidel. Človeka sme takmer nevideli. Ukrajinská časť Besarábie bola o poznanie smutnejšia od tej moldavskej: Nileneže tu nebolo vidieť takmer žiadnych ľudí, ale absolútne žiadne deti.

Pozeral som sa na tie príbytky, aké nepoznám už ani z našich dedín, v mini-domčekoch musí byť vlhko, na dlážke udupaná zem, cez okná počuť zimu. A nikde žiadny človek. Beznádej.

Plynovod na ukrajinskom vidieku. Foto: autor

Títo ľudia žijú v krajine, ktorá stále nedosiahla životnú úroveň z roku 1989, žijú v oblasti, ktorá je jednou z najchudobnejších kútov Ukrajiny, čísla umelo zvyšuje prosperita Odesy, ktorá je centrom tejto dnes ukrajinskej oblasti (kraja) a toto prístavné mesto a letovisko je odsúdené na úspech. Ale do Odesy je z tohto kúta ďalej ako na kraj sveta, cesta sa nemeria v kilometroch, ale v svetelných rokoch.

Neďaleká delta Dunaja, Dnester aj Čierne more – to všetko má solídny potenciál, zem je evidentne úrodná, ale Besarábia nenašla pokoj ani pod Rusmi, ani Rumunmi. A nemá ho ani dnes.

Tak vyzerá Stalinov triumf.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo