ROK KŇAZOV: Boh bude súdiť nás a nie médiá

"Dá sa pred Bohom ukryť? Sú veci, ktoré Božie oči nevidia a jeho uši nepočujú? Aké to má dôsledky?" Túto otázku síce hodnotí kňaz Vladimír Slovák ako "krepú", no jeho odpoveď "krepá" nie je.

To je dobre „krepá“ otázka, veď všetci (myslím veriaci, najmä katolíci) z katechizmu vedia, že Boh je vše-vidiaci a vše-vediaci. Pred ním sa nedá ukryť. Ani osobu, ani vec. A okrem toho, že o nás všetko vie, všetko bude aj súdiť, veď ako hovorí jedna zo šiestich hlavných právd, „Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá“. A preto si treba dávať pozor, čo v živote robíme. My kňazi na to upozorňujeme už malé deti, keď ich učíme spievať: „Dávaj pozor, malá ruka, čo robíš! Pán sa z neba pozerá, aká je tvoja viera, dávaj pozor... (pesnička je aj o nohe, oku a uchu). A to je dobre, že Boh to všetko vie.

A dobre je aj to, že nás bude súdiť Boh a nie napríklad médiá.... Pred tými sa treba ukryť! Nie pred ním. Práve o tom hovorí príbeh, ktorý opisuje jeden z dodatkov Druhej Samuelovej knihy: Svätopisec opisuje Dávida, ktorý proti Bohu zhrešil tým, že urobil sčítanie ľudu. Po akcii, keď si kráľ uvedomil, že konal hlúpo, „Pán oslovil Dávidovho vidca, proroka Gada: Choď a povedz Dávidovi – toto hovorí Pán: Predkladám ti tri veci; vyber si jednu z nich, ktorú na Teba dopustím. Gad išiel k Dávidovi, oznámil mu to a povedal mu: Má prísť na tvoju krajinu trojročný hlad? Alebo chceš tri mesiace utekať pred svojim nepriateľom, ktorý ťa bude prenasledovať? Alebo má byť v tvojej krajine tri dni mor? Teraz si rozmysli a uváž, čo mám odpovedať tomu, ktorý ma poslal! Dávid povedal Gadovi: Som vo veľkej úzkosti. No nech padneme do Pánovej ruky, lebo jeho milosrdenstvo je veľké! Ale do ruky človeka nech nepadnem. Tak Pán dopustil mor...“ (2 Sam 24, 11-15)

Je to o vzťahu

Naozaj, Boh je milosrdný! Ba treba povedať, že je milosrdnejší nielen ako ľudia (myslím tí druhí), ale aj ako ja sám – a väčšina z nás – voči sebe samému. Lebo nielen tí druhí nás odsudzujú a nevedia nám odpustiť, pamätajú krivdu a majú problém zmeniť postoj. Ani my si často nevieme odpustiť. Sebe samému. Napriek systematickému (či podvedomému) otupovaniu a prehlušovaniu svojho svedomia je voči nám prísnejšie než On. Alebo je to v túžbe človeka byť niekým, či túžbe po dokonalosti (i keď nevedomej), že to človek nevie, či nechce? Nebudem teraz hľadať korene tohto postoja, veď je zrejmý a asi všetci s ním máme svoju skúsenosť. Nevieme odpustiť sebe samému. Mesiace, roky i celý život... Pričom, ani pred Bohom sa nedá ukryť podobne ako pred vlastným svedomím a On odpúšťa. O tom je realizácia jeho projektu spásy človeka, ktorú sme oslávili počas Veľkej Noci.

Otázka však bola o videní, či počutí – teda poznaní, vedení o niekom, o jeho činoch, postojoch, názoroch atď. Videnie, či vedenie je však o vzťahu. Na milovanom vidíme každú zmenu, na človekovi, ktorý je nám ľahostajný, si nevšímame skoro nič! Ak teda veríme o Bohu, že o nás všetko vie (všetko vidí, či počuje), veríme, že nás má rád.

On sám veľmi často prirovnáva svoj vzťah k človekovi (k ľudstvu, k Cirkvi) k manželskej láske a spolužitiu. Nielen preto, že to je asi najväčšia ľudská láska, ale aj kvôli jej rôznym aspektom. Oproti láske rodičovskej je pri manželskej napríklad slobodná voľba partnera.

Kde je láska, niet čo skrývať

Rád by som však poukázal na iný aspekt: Manželstvo, to už nie je „randenie“, ktoré sa týka len sviatočných chvíľ, na ktoré sa pripravíme a pri ktorom prezentujeme svoje najlepšie veci. Tu už nie sme perfektne nalíčení, s vypnutou hruďou, v krásnych šatách... Tu už nemáme šancu vyhovoriť sa, že teraz stretnutie odložíme (lebo zle vyzerám, som nahnevaný, mám problémy atď.).To je celoživotný zväzok, ku ktorému patria nielen krásne chvíle, ale aj problémy a krízy. To je veľmi silné odhalenie! Nielen tela (ktoré mimochodom odhalíme a spoznáme okrem zmyslu erotického aj v jeho slabostiach, pachu, chorobe, starnutí atď.), ale aj ducha, zmýšľania, citu, reakcií na všetky možné i nemožné situácie. Odhalenie sily i slabostí, víťazstiev i zlyhaní. To je poznanie druhého takého, aký je, a odhalenie seba, aký naozaj som.

Toto odhaľovanie a poznávanie je však možné, dobré a osožné vtedy, keď jeho miera rastie súčasne s láskou. S láskou, ktorá prechádza od zaľúbenia do svojho idolu k milovaniu druhého takého, aký je, ba práve preto, aký je. So všetkými plusmi i mínusmi. Bez lásky by toto poznanie mohlo byť zneužité (čoho sme, žiaľ, často svedkami). Kde je však láska, niet čo skrývať.

Preto keď hovoríme o Bohu, že o nás všetko vie (i to, čo si myslíme), súčasne (alebo ešte skôr) hovoríme, že nás bezvýhradne miluje. Že nám ponúkol a obetou svojho Syna na kríži s nami definitívne vstúpil do dobrovoľného a záväzného vzťahu lásky. My svojim krstom sme tento vzťah potvrdili z našej strany. Avšak s jedným rozdielom: pokiaľ On ho už prežíva v plnosti, my v ňom ešte stále rastieme. Niekedy intenzívnejšie, inokedy pomalšie, ba stane sa, že i stagnujeme, či zaradíme spiatočku.

A práve tu je väčšinou problém v tom, že nám vadí jeho „videnie a počutie“, jeho plné poznanie. Veď či chce muž, prežívajúci v sebe vášeň k cudzej žene, aby o tom jeho manželka vedela? Problém však nie je len v tom, že keď sa od Boha odvrátime, keď sme mu akýmkoľvek spôsobom neverní, vadí nám, že o tom vie a chceli by sme, aby nevedel. Problém je v tom, že našu ľudskú skúsenosť prenášame na neho. A myslíme si, že podobne ako ľudia (manželský partner), aj on je na prvom mieste žiarlivý, neodpúšťa, trestá, ostáva chladný... že sa mu teda nedá vyjaviť pravda.

Boh je však na prvom mieste láska. Bezpodmienečná a odpúšťajúca. A preto za ním môžeme prísť, nech sme už urobili čokoľvek. Ak prídeme s tým, že si priznáme vinu a chceme veci zmeniť, vždy nás víta s otvorenou náručou. A nepripomína.

Ba práve tu vzniká jeden z najväčších paradoxov božieho „videnia a počutia“. Keď odpustí, už nevidí. A aj keď je ontologicky nemožné, aby zabudol, tvári sa, že zabudol. Nepripomína, nevyčíta. Toto je podľa mňa jediné, čo „nevidí“. A to je vzťahu k Bohu fantastické!

Vladimír Slovák
Foto: Flickr.com a archív V.S.

V. Slovák pracoval od roku 1994 v Rádiu Lumen v Banskej Bystrici. Po deviatich rokoch sa vzdal funkcie konateľa Rádia Lumen, s.r.o. a z hľadiska Cirkvi žije v mediálnom ústraní. Je farárom na Stožku pri Detve.

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
Miroslav Lettrich o tom, kto napísal Bibliu: Bibliu napísal Boh. Inšpiroval pisateľov
Róbert Lapko o (ne)svätení žien: Nesvätenie žien je vernosť Biblii
Marek Varga o Francúzsku: Porovnanie je diablovou pascou
salezián Andrej Kňaze: Každá doba potrebuje svoje odpovede
salezián Peter Naňo: Od zdržanlivosti ženatých po celibát
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo