Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
13. júl 2016

Odesa bez Rusov

Puškin toto mesto zbožňoval: južné slnko, more, čo by ste chceli viac, priatelia?
Odesa bez Rusov

Prístav v Odese. Foto: Leszek Kozlowski/flickr.com

Pozdĺž Puškinovho bulváru v centre Odesy je viacero múzeí, jedným z nich je múzeum literatúry. Stará a trochu ošarpaná budova je viac skanzenom a antikvariátom, než múzeom. Učiteľky v rokoch prezlečené za múzejný dohľad prísne určujú smer prehliadky. Odkloniť sa vyvolá upozornenie, ak nie napomenutie. Na stenách stovky strán, obálok kníh a novín, fotografie, niekoľko malieb, staré závesy na oknách. Ale napriek vzduchu z 80. rokov je dojem ohromujúci.

Odesa je mesto Kataríny II., Nemky na ruskom tróne, ktorá ju budovala ako svoj Petrohrad. Mesto zažilo svoje zlaté obdobie až neskôr, po roku 1815. Rusko bolo vtedy na pár desaťročí miláčikom kultúrnej Európy, jeho vojská zachránili Európu pred Napoleonom, Paríž volal na slávu cára Alexandra, Svätá aliancia garantovala mier a stabilitu na kontinente.

Odesa je v tomto duchu európskym mestom rusky hovoriaceho sveta, architektúra a literatúra sú toho dôkazom. Puškin tu napísal tri kapitoly Onegina, zažil tu vášeň aj odvrhnutie, ale k mestu patria aj dekabristickí básnici, žili tu Gogoľ, Čechov a Gorkij, narodil sa tu Isaak Babel, Iľf a Petrov, neďaleko Anna Achmatovová, strane tu slúžil Majakovskij. K Odese patrí rovnako ruština ako židia, zmes národov a more. Napokon žil tu aj Mickiewicz (hoci za trest) a niekoľko menej známych poľských autorov.

Odesa z roku 1895: Bulvár Richelieu a slávna budova opery v pozadí. Foto: Flickr.com

Odesa sa stala ruským a neskôr sovietskym melting-potom s osobitým humorom, akcentom, hudbou a vôbec kultúrnou atmosférou, ktorá mesto robila jedinečným – „má viac energie, je farebnejšia a nezdvorilejšia ako ktorékoľvek sovietske mesto,“ napísal v 70. rokoch o Odese Maurice Friedberg.

Ak to chcete zažiť, mali by ste sa poponáhľať a mesto s krásnymi bulvármi, upravenými parkami, fontánami a sochami, ale aj dobrou kuchyňou, hlučnou plážou a lacným koňakom navštíviť. Ešte stále sa tu hovorí po rusky, ale Odesu pravdepodobne čakajú zmeny. Jedinečnosť tohto dnes ukrajinského mesta bola totiž práve v tom, že patrilo do ruského kultúrneho sveta, že tu žili a stretali sa Gréci s Nemcami, Francúzi s Albáncami, Turci s Arménmi, židia s Bulharmi a Gruzíncami. Stopy po  všetkých tu dodnes nájdete, bývalý gruzínsky prezident Saakašvili je tu dnes gubernátorom, ale kultúrny vplyv sa postupne zmenšoval. Napriek tomu to donedávna bolo aspoň ukrajinsko-ruské postsovietske mesto. Vojna to však môže ľahko zmeniť. Ukrajinskí spisovatelia na čele s Jurijom Andruchovyčom sú silne nacionalistickí, myslia viac politicky a vojensky ako umelecky.

Inzercia

Bulvár Derybasivska je posiaty reštauráciami a kaviarňami, večer pribúdajú pouliční muzikanti, atrakcie. Oproti McDonaldu vystupuje dvojica, spievajúci gitarista s bubeníkom. „Ospravedlňujem sa, ak sú tu nejakí Rusi, asi sa im táto pieseň nebude páčiť,“ hovorí folk-rockový spevák. „Ide maršrut  na Donbas, dnes to môžem byť ja, zajtra ty...“ opakuje sa refrén. Polovica z asi 70 postávajúcich ľudí tlieska, pribúdajú ďalší. „Máme radi Rusov, ale nie tých, ktorí sú za hradbami na Červenom námestí,“ a predtým než začne spievať, ešte povie, ako sa mu včera sníval sen, že „zhorela Moskva a Putin s ňou“. Potom spieva o Navaľnom a Rusoch, „Moskva, zvonia tvoje zvony, načo sú ti tie zlaté kupoly...“ Protiruský manifest v ruštine naruší dieťa na poníkovi, ktoré prejde popred speváka.

Pouličný koncert má podmanivú atmosféru, človek rozumie, že všetkými oklamaní Ukrajinci sú zúfalí. Ekonomicky aj politicky. Ale Odesa, mesto s jedinečnými dejinami, môže stratiť ešte viac.

V Puškinovom múzeu, ktoré je v dome, kde krátko žil, stretávame malú skupinu amerických turistov. Počúvame chvíľu výklad v dobrej angličtine. Na stenách okrem kučeravých portrétov  Alexandra Sergejeviča vidieť jeho poškrtaný rukopis, jednoduché, ale solídne kresby, dobové ilustrácie zamilovanenej Tatiany, pôvodný nábytok. Sympatická tridsiatnička, ktorá robí výklad, sa náhle Američanov spýta, či čítali Puškina. Hostia mlčia.

Odesa postupne prišla o svojich židovských umelcov, a hoci stále hovorí rusky, môže stratiť aj kontakt s ruským svetom.

Čím bude potom?

 

Odporúčame