Človek si škodí sám

AD: Jozef Petko: Peniaze škodia, Postoy.sk 26.1.2006

Peniaze sami osebe neškodia. Stačí len definovať, o čom hovoríme, keď hovoríme o peniazoch. Z ekonomického hľadiska ide o prostriedok výmeny, uchovávateľa hodnôt a účtovnú jednotku. Peniaze sprostredkúvajú rôznorodé transakcie. Neuveriteľným spôsobom plnia svoju úlohu – uľahčujú výmenu. Ak by neexistovali, musel by napríklad roľník, ktorý chce piť mlieko hľadať niekoho, kto je ochotný vymeniť mlieko za obilie, ktoré roľník dopestoval. Vďaka peniazom vymení najprv obilie za peniaze a peniaze za požadované mlieko. Dve transakcie sú efektívnejšie než jedna, pretože peniaze každý prijíma a ich hodnota nespočíva v ničom inom než v tejto ochote ľudí prijímať ich. Skvelý ľudský vynález.

Horšie to už je s človekom – ten má k dokonalosti poriadne ďaleko. Závisť, škodoradosť, či neprajnosť nepochádza z toho, že peniaze existujú, ale z rovnako zvráteného protipólu predstavy o ich škodlivosti: z omylu, že peniaze sú prostriedkom našej slobody, šťastia, spásy. Tam má korene aj veľmi zaujímavý hriech: závisť ako smútok z cudzích dobier. Navyše, nám ľuďom nestačí byť šťastní, chceme byť šťastnejší než náš sused. Ide o dôsledok nevyužívania talentu, ktorý sme dostali – ľudského rozumu. Je to dôsledok obrovských rezerv v oblasti ľudského chápania. Nedostatok poznania ruka v ruke s mylným úsudkom vedú k nesprávnemu konaniu, nezdravým pocitom, nesprávnym postojom. Správne znamená pre tento účel v harmónii s pravdou o človeku. Je fajn, keď človek pociťuje vo svedomí určitú vinu. Bolo by však príliš lacné zvaľovať našu vinu na peniaze, televíziu, či iné morálne neutrálne prostriedky. Všetko závisí od toho, na čo ich človek použije.

Peniaze neškodia, ale človek si škodí sám; tým, že sa od vecí nedokáže odpúťať. To je však už otázka svetonáhľadová, otázka životnej orientácie. Sekulárny svet nemá nič, k čomu by sa mohol utiekať a prirodzene zostáva myslením na úrovni materiálnej. Ak by sme uznali tak trochu marxistickú predstavu, že všetko duchovné je iba sprievodným javom hry hmoty, potom sa človek nutne musí fixovať na veci, prípadne na druhého človeka. Pre sekulárneho človeka je svet všetkým a peniaze považuje za cestu ku šťastiu. Sekulárnemu človeku to jednoducho stačí. Človek má však ontologicky na viac. Dôkazom je naša kultúra, ktorá svoju hĺbku vždy čerpala z náboženstva.

Keď svätého Bernarda ľudia ohovárali preto, že sa „vyvážal“ na bohato zdobenom oslovi (ktorého dostal do daru od clunských bratov), svätec im odpovedal: „Je mi ľúto, ale nevšimol som si, na čom jazdím.“

Marek Hrubčo
Autor je absolventom EF UMB a pracuje v komerčnej sfére.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo