Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
06. júl 2016

Opozícia má skvelé leto. Ale chabú perspektívu

Prežívame paradoxné obdobie: Robert Fico je pod tlakom ako nikdy predtým, opozícia na koni ako nikdy predtým, na Slovensku sa však ako nikdy predtým otvára vákuum, ktoré nemá kto vyplniť.
Opozícia má skvelé leto. Ale chabú perspektívu

Už pred marcovými voľbami sa zdalo, že hoci Smer opäť zvíťazí a zostaví vládu, už je to strana v postupnom úpadku, ktorú v ďalších voľbách vymení jej budúci vyzývateľ z radov pravice.

Za touto pravicovou nádejou bola doterajšia skúsenosť, že politické vákuum musí byť vyplnené tým najschopnejším, kto sa zhostí aktuálnej požiadavky doby. Tak sa to kedysi darilo Mečiarovi, potom Dzurindovi, naposledy viac než jednu dekádu Robertovi Ficovi.

Ficovo šťastie v nešťastí

Marcové voľby síce pochovali jedného z možných vyzývateľov Radoslava Procházku, ktorý si následne zvolil dožitie vo Ficovom chradnúcom náručí, ale inak išlo všetko ako v časovom urýchľovači. Fico už svojou perspektívnosťou pripomína Vladimíra Mečiara, ale nie toho z roku 1998, ktorý sa ešte bil o moc ako lev, ale toho z roku 2002, ktorý sa bil už len o svoju Elektru.

Naproti tomu opoziční lídri prežívajú vďaka Bašternákovi svoje najlepšie leto. Igor Matovič, donedávna zápasiaci o politické prežitie, je zdatným šéfdramaturgom opozičnej vzbury proti politickej mafii. Richard Sulík, donedávna zakrpatený výhonok slovenského liberalizmu, dosahuje preferencie ako SDKÚ v najlepších časoch.

Lenže – a to je ten paradox – aj tak sú na tom Fico a jeho Smer stále značne lepšie než HZDS vo fáze úpadku.

Ficovým šťastím v nešťastí je práve dnešná barikádová opozícia.

SaS aj OĽaNO vznikali ako protestné a svojou podstatou doplnkové strany, ktoré môžu za priaznivej konštelácie pomôcť pravici k vládnej väčšine proti červenému obrovi. No teraz, keď súhrou okolností nabrali na sile, je ich doplnkovosť ešte viditeľnejšia: od úzko protikorupčného OĽaNO ani nikto nečaká, že bude mať postoj k najvážnejším otázkam doby ako brexit. Naopak, Richard Sulík síce postoj k brexitu aj EÚ má, ale nikto nečaká, že bude iný než – diplomaticky povedané – úzkoprofilový.

Mikloš verzus Galko

Problém SaS dobre ukazuje porovnanie niekdajšej Dzurindovej a dnešnej Sulíkovej dvojky. Sila aj slabosť niekdajšej SDKÚ sa dobre zhmotňovala práve v Ivanovi Miklošovi: politická zrelosť, kompetentnosť, schopnosť vládnuť aj prijímať nevyhnutné kompromisy, ale aj arogancia, zvelebenie ekonomického rozumu a pohŕdanie ľudovými náladami.

V osobe Sulíkovej dvojky Ľubomírovi Galkovi sa však zhmotňujú najmä slabosti: politická nezrelosť, krikľúnstvo a hašterivosť, neschopnosť vládnuť a prijímať kompromisy, ale aj arogancia a ideologický narcizmus.

Jednoducho, SaS aj OĽaNO sú svojou povahou trieštivé bomby, raz viac, inokedy menej úspešné, nie sú však mocenskou alternatívou a jej budúcim tmelom. Tak to aj samotní voliči – hoci kauza Kaliňák je pre obe strany politickým darom z nebies a podľa posledného prieskumu agentúry Polis si praje odchod kedysi populárneho ministra polovica Slovákov, len necelých 36 percent občanov podporuje opozičné pouličné protesty, 53 percent je proti. A len 20 percent si želá, aby Smer opustili jeho koaliční partneri, zvyšok nevidí voči Ficovej vláde alternatívu.

Inzercia

Lenže kto má byť budúcou mocenskou alternatívou voči Smeru? Vari Andrej Danko?

Kiska svet nespasí

V tábore niektorých médií a mimovládneho sektora sa celý minulý rok upínali nádeje na možnú budúcu Kiskovu stranu, ktorá privedie Slovensko do novej, postficovskej éry.

Niet pochýb, keby sa Andrej Kiska rozhodol v roku 2019 ukončiť kariéru prezidenta, mal by vďaka aure predošlého úradu skvelé predpoklady  na to, aby sa stal aspoň načas novou osou politiky. Je síce sporné, či by bol Kiska so svojou povahou dobrým premiérom, ale prinajmenej by mal integračné schopnosti, ktoré všetkým iným chýbajú.

No kým vidina Kiskovej strany bola minulý rok aspoň v neurčitej hmle, po voľbách ju už pohltila tma. Prezident do spriazneného prostredia nevydáva žiadne signály, že by mal o vstup do straníckej politiky záujem. A jeho najväčší podporovatelia v uplynulých mesiacoch ani netajili rozčarovanie z pocitu, že štátotvorný prezident má od volieb zdanlivo pozitívnejší vzťah k novej koaličnej vláde než k barikádovej opozícii.

Skrátka, virtuálny projekt s Kiskom prestáva existovať aj vo svete fantázií.

Takisto sa zo scény celkom stiahli ľudia z Esetu, ktorí váhali so založením vlastnej strany, prípadne pripúšťali podporu niečoho perspektívneho.

V mimoparlamentnom prostredí tak napriek veľkému dopytu niet človeka, ktorý by ukázal lídrovské ambície aj energiu a vedel na seba strhnúť pozornosť vyhladnutého prostredia.

Krátko po voľbách sa síce s pompou ohlásil Richard Rybníček, ktorý chce svoju stranu predstaviť na jeseň. Ale ak bude pokračovať tak, ako začal, teda najskôr rečami o komunálnej revolúcii, potom mlčaním o Kaliňákovi, tak si ho pri Matovičovom megafóne krajina ani nevšimne.

Je to paradoxné, ale je to tak: aj napriek Ficovmu nečakanému úpadku a veľkému opozičnému dopytu sa môže pokojne stať, že vyprázdnený priestor nevyplní jedna sila, ale množstvo otravných plynov. O tých kollárovsko-kotlebovských ani nehovoriac.

Čo je pre Smer napriek depresívnemu letu predsa len svetlo na konci tunela. Pre scvrkávajúcu sa štátostranu neexistuje nič lepšie než perspektíva vlád národného kompromisu.

Odporúčame