Ono sa to naozaj môže rozsypať. Tak vitajte v realite

Ono sa to naozaj môže rozsypať. Tak vitajte v realite

Foto - Flickr.com/Zlatko Unger

Pred rokom sme nepochopili realitu, dnes sa preto bojíme, čo sa bude diať nielen s Úniou, ale s celou politikou.

S narastajúcou skepsou k Európskej únii, zatiaľ najsilnejšie prejavenou v brexite, sa stále viac objavujú hypotézy o tom, kde sa stala chyba, prečo sa to všetko deje a kadiaľ vedie cesta von. 

Po britskom referende to chvíľu vyzeralo, že ide iba o nedorozumenie, že Briti nepochopili, o čom vlastne hlasovali. Objavovali sa anekdoty, ako internetové vyhľadávače deň po hlasovaní zaznamenali nárast frázy „What is EU“. Čo akože malo naznačovať, že Briti vlastne nevedeli, čo je v hre, a dnes by hlasovali zásadne inak. No žiadne dramatické precitnutie sa nekonalo, voliči by aj dnes hlasovali rovnako.

Taktiež neobstoja jednoduché vysvetlenia, že za to môže nezorientovaná a oklamaná verejnosť, ktorá naletela nezmyslom šírených na sociálnych sietiach, alebo že to bolo hlasovanie nezrelých mladých voličov.

Horšie ako Facebook

Hoci sociálne siete sú naozaj problém pre racionálnu verejnú debatu, pretože vytvárajú sebautvrdzujúce sa myšlienkové getá, problém to vysvetľuje len z malej časti. Britskí zástancovia odchodu z Únie (ale napríklad aj voliči Donalda Trumpa) nie sú prvo-, druho- ani treťovoliči, ktorí žijú vo virtuálnom svete.

Naopak, takto hlasovali antifacebookovské generácie. Pri brexite o výsledku rozhodli voliči nad 50 rokov, ktorí referendum úplne prevalcovali (mladí, ktorí prišli k urnám, síce hlasovali väčšinou za zotrvanie, no ich problém bol, že k urnám ich prišla len polovica oproti staršej generácii). Starší Briti sú pritom práve tá generácia, ktorá bola pred dvadsiatimi rokmi zásadným obhajcom konceptu EÚ.

Ak by sa podobný pokles dôvery odohral v kľúčových krajinách Únie, napríklad v Nemecku či Francúzsku, je ťažké si predstaviť, ako by to mohol spoločný európsky projekt vôbec rozchodiť.

Brexit, ale aj celokontinentálna kríza proeurópskych postojov, už vzbudili vlnu reflexií. Tie mieria na tradičné oblasti, napríklad, ako nanovo prerozdeliť moc medzi Brusel a národné parlamenty, aby už ľudia boli konečne s EU spokojní.

Vítaným posunom je isto zvýšený tlak na status bruselskej byrokracie. Reči o tom, že je odtrhnutá od sveta, sú síce už klišé, no až teraz nabrali na takej váhe, aby vystrašili aj uhýčkané centrum.

No všetko toto nereflektuje hlavný dôvod súčasného poklesu dôvery v európsky projekt. Európa za posledných sedem rokov zažíva kolotoč kríz, od ekonomickej cez krízy verejných financií a eurozóny až po nedávnu krízu migračnú. Práve tá rozkývala dôveru v EU oveľa viac ako ekonomická kríza.

Ochrana pred terorizmom, ochrana spoločných vonkajších hraníc a riešenie migrácie sú tri z top piatich tém, ktorými by sa EÚ mala dnes podľa obyvateľov zaoberať (ostatné dve sú nezamestnanosť a daňové podvody). Takto to dnes vidia až tri štvrtiny obyvateľov.

Že ochrana vonkajších hraníc či kontrola imigrácie bude raz pre občanov EU kľúčová priorita, by si ešte pred rokom myslel málokto.

Prečo sú Európania skeptici

A tu sa dostávame k jadru problému. Pred trištvrte rokom, počas vrcholu vojny medzi „slniečkarmi“ a „xenofóbmi“, sme na tomto mieste varovali, čo sa stane, ak obyvatelia stratia dôveru, že politici dokážu udržať pod kontrolou základné funkcie štátu.

Ochrana hraníc a jasné pravidlá migračnej politiky sú presne takýmito funkciami. To nie je pravicovo-ľavicový spor o výške zdanenia či o ekologických daniach. Hovoríme o základných, inštinktívnych požiadavkách obyvateľov na svoje vlády všade na svete.

Ak sa na verejnú debatu v Európe za posledný rok pozrieme s odstupom, musíme skonštatovať, že najväčším rizikom súdržnosti Únie boli tlaky od ľudí, ktorí bagatelizovali, dokonca až odmietali, aby si EÚ strážila tieto základné funkcie. Intelektuálna elita (pardon za klišé, ale v tomto prípade to tak jednoducho bolo) úplne vážne presadzovala v podstate neobmedzenú migráciu, nielen humanitárnu, ale aj ekonomickú (koniec koncov, niekedy je to ťažké rozlíšiť a často ide o únik z rovnako zúfalých podmienok).

Pritom bolo jasné, že ide o neudržateľný trend a nik neponúkal recept, ako sa s týmto fenoménom dlhodobo vysporadúvať. Nakoniec sa celý problém skončil uzatvorením hlavných migračných koridorov, teda zablokovaním EÚ. Lenže prišlo to príliš neskoro a po príliš veľkom tlaku, aby obyvatelia uverili, že Únia dokáže automaticky plniť svoje základné úlohy.

Pred trištvrte rokom sme to zhrnuli takto:

„Hoci to znie populisticky, je to prvá úloha politiky – dať voličom pocit, že zvolení zástupcovia sú si vedomí hlavne svojej zodpovednosti voči nim. Ak budú voliči mať dôveru, že politici majú veci pod kontrolou, až potom môžu politici riskovať aj odvážnejšie kúsky [veľké humanitárne operácie]. Zásadné neodhadnutie situácie, ktoré za posledné mesiace predvádza Európa, je zlá správa pre dôveru v politiku. Je veľmi otázne, či dokáže spoločnosť dlhodobo fungovať v zriadení, ktorému sama neverí.“

Európski mienkotvorcovia pred rokom zlyhali, keď absolútne stratili cit pre základnú úlohy politiky nahovárajúc si, že Európa je úplne nová spoločenská dimenzia, kde voliči uprednostnia vidinu utopickej harmónie pred pocitom pragmatickej istoty. Dnes za to pykáme oslabenou dôverou v celý európsky projekt, pretože voliči už oveľa menej veria, že politici dokážu mať pod kontrolou základné funkcie. Spolu s tým sa oslabila aj dôvera v štandardnú politiku.

A to ešte nevieme, či súčasné otrasy nie sú ešte len začiatkom dôsledkov tejto nedôvery.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo