Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
04. júl 2016

Ako by to vyzeralo, keby sme nevyhnali žiakov Cyrila a Metoda

Je to špekulácia? Iste, do istej miery. Ale nie úplne nereálna, musíte však navštíviť mesto Ochrid na hraniciach Macedónska a Albánska.
Ako by to vyzeralo, keby sme nevyhnali žiakov Cyrila a Metoda

Foto: Nikolovskij/Flickr.com

Boli sme tam už niekoľkokrát, vždy, keď bola príležitosť. Ochrid je čarovné mestečko s asi 40-tisíc obyvateľmi, človek má však cez deň pocit, že tu žije možno tisíc ľudí. Večer sa to zmení, ale žiadna Ibiza, stále ideálna dovolenková destinácia. Je tu všetko a niekoľko bonusov navyše.

Tým najväčším je príbeh Ochridu. Nie ten moderný a súčasný, i keď aj ten stojí za pozornosť, v roku 2001 tu bola napríklad podpísaná Ochridská zmluva, ktorá ukončila krátku občiansku vojnu medzi macedónskymi Slovanmi a Albáncami. Menšinoví Albánci a väčšinoví Slovania tu na prvý pohľad žijú v pokoji, aj keď rozdelene. Rozdelené je jazero, mesto, obchod aj životy. Asi na to bude dôvod.

Ochrid však skrýva viac. Práve tu sa pred vyše tisíc rokmi usadili niektorí žiaci Cyrila a Metoda, podarilo sa im zapustiť korene a založiť vysnené centrum. Postupne pribúdali chrámy a monastiere, bola založená škola, rástli povolania aj vplyv na okolie a celú ríšu. Podmanivá predstava. Okolo malebného Ochridského jazera stálo 365 kostolíkov a monastierov. Na každý deň jeden. To, čo zostalo, je torzo. Ale stále podmanivé a krásne. Najmä pre turistu z územia niekdajšej Veľkej Moravy.

Strastiplná cesta do neznáma

Vráťme sa späť, hlboko do dejín. Keď Metod v roku 885 zomrel, bol pochovaný s najvyššími poctami. V najväčšej katedrále krajiny pri oltári sa na jeho pohrebe – podľa zachovaných opisov – zhromaždila politická a spoločenská elita krajiny a davy ľudí. Metod mal asi sedemdesiat rokov a zostali po ňom približne dve stovky kňazov a diakonov aj vybraný nástupca. 

Kde je to miesto, dodnes presne netušíme. Niektorí predpokladajú, že mohlo ísť o Nitru, ale rovnako dobre mohlo ísť aj o ďalšie mestečká, juh dnešnej Moravy či Čiech.

Približná mapa Veľkej Moravy – jej jadra a maximálneho možného rozsahu ríše. Foto: wikimedia


Dôležitejšie je však niečo iné. O pár mesiacov z toho všetkého neostal kameň na kameni. Svätopluk otočil stranu a Metodovi žiaci boli rozprášení. Lepšie povedané, rozdelení a vyhnaní. Časť z nich podľa dnešných dohadov asi zostala na území Moravy, časť vytlačili za hranice štátu. Mladších predali židovským obchodníkom a neskôr skončili na trhu s otrokmi v Benátkach.

Paradoxne mali viac šťastia ako tí, ktorí sa vydali na cestu na juh. Otrokov totiž vykúpil cisár z Konštantínopola a onedlho sa dostali na jeho dvor. Starší žiaci, medzi nimi aj Kliment a Naum, ktorí pôvodne prišli na Moravu s Cyrilom a Metodom ako ich sprievod, smerovali na juh. 

Ťažko si dnes predstaviť cestu, ktorá ich čakala. Aj dnes je to únavné, pritom ide v podstate o pohodlnú cestu zväčša po diaľnici, ktorá trvá štrnásť hodín. Oni museli ísť celé týždne, možno mesiace. Mali mapu? Nemali? Báli sa pýtať na cestu? Nebáli? Nič bližšie nevieme. Dá sa len predpokladať, že niektorí po ceste zomreli, iní trpeli či hladovali. Napokon, neboli najmladší a ktovie, kde a ako prespávali.

Dosť na tom, že Naum, Kliment a Angelár sa dostali cez dnešné Maďarsko a Srbsko až do Bulharska, kde vládol Boris I. (852 až 889). Ten sa pred rokmi usiloval o niečo podobné ako moravský Rastislav. Chvíľu sa usiloval o misiu a uznanie z Ríma, neskôr z Konštantínopola.

Nakoniec sa rozhodol neprovokovať mocného suseda a prijal kresťanstvo z východu, no znamenalo to podriadenie Byzancii.

Príchod utrápených mníchov kdesi zo severu, vyhnaných zo štátu, ktorý pôvodne považoval za nepriateľský (Morava sa v spore medzi Bulharmi a Byzanciou postavila na stranu Byzancie), musel vnímať ako dar z nebies. Najmä ak neprichádzali s prázdnymi rukami – doniesli dar väčší ako čokoľvek iné: písmo a kult jeho autorov, ktorý je tu živý dodnes. 

Bulharský štát vznikol spojením Prabulharov a Slovanov, tí však zostávali stále pohanmi a Boris vedel, že ak má jeho štát uspieť, musí ísť s dobou a pokresťančiť sa. Štát potreboval nielen samostatnú cirkevnú provinciu, ale aj ďalšie inštitúcie podporujúce budovanie vlastnej kultúry a štátu: to znamená vlastné slovanské písmo a liturgiu s cieľom podporiť vlastnú kultúru a vzdelávacie inštitúcie pomáhajúce budovať nový štát. A to všetko doniesli Kliment a Naum (Angelár po príchode zomrel) Bulharom v podstate hotové.  

Hlavný bulvár v Ochride ponúka slovansko-albánsky mix služieb. Foto: Hans Poldoja/Flickr.com

Kliment sa usadil v Kláštore sv. Pantelejmona pri Ochridskom jazere, Naum zostal vo vtedajšom hlavnom meste Bulharska – v Pliske (neskôr sa presunul do Ochridu). Obidvaja sa tešili priamej podpore panovníka a začali robiť to, čo odpozorovali od Cyrila a Metoda. Obrovský rozkvet bulharského štátu sa mohol začať.
 

Nebezpečný sused

A prečo Ochrid? Čo tu vtedy bolo a ako ho Konštantínovi a Metodovi žiaci zmenili? „Najväčším úspechom svätých Klimenta a Nauma bolo založenie ochridskej literárnej školy. Doniesli hlaholiku, ktorá sa používala ešte dve storočia, slovanské preklady liturgie, vytvorili kalendár, postavili prvé slovanské kostoly a kláštory a šírili jazyk a vzdelanie po celej krajine. Len samotný Kliment mal za vyše dve desaťročia pôsobenia 3 500 žiakov,“ tvrdí profesorka Maja Jakimovska-Tosič, riaditeľka ústavu Macedónskej akadémie vied v Skopje a odborníčka na dielo Klimenta a Nauma v dnešnom Macedónsku. 

Inzercia

Ochrid bol už pred príchodom Klimenta a Nauma dôležitým strediskom. Pôvodne to bol antický Lychnidos, ktorý obývali Gréci a čoraz viac aj Slovania. Kresťanstvo tu bolo prítomné najneskôr od tretieho storočia (dokazuje to unikátna Kaplnka sv. Erazma Antiochijského). Macedónci sa neboja ani špekulácií a niektorí tvrdia, že sa tu zastavil na svojich cestách aj sv. Pavol. 

Monastier sv. Nauma na albánsko-macedónskej hranici. Foto: Franco Pecchio/Flickr.com

A čo si máme predstaviť pod ochridskou školou? Kliment sa celý život preukázateľne venoval svojej vlastnej tvorbe, zapisoval si homílie, spevy či modlitby. Dnes by sme niektoré z nich možno nazvali aj básňami. „Historický aj náboženský význam majú Zografský a Mariánsky kódex z konca 10. alebo začiatku 11. storočia, v hlaholike napísané evanjelium, ktoré má stovky strán. Osobitný význam, určite pre Slovákov, ale aj iných Slovanov, majú panónske legendy, Život Konštantína a Život Metoda, napísané pravdepodobne ešte na Veľkej Morave,“ napísala profesorka Maja Jakimovska-Tosič.

 
Macedónske dedičstvo malo aj vážne politické dôsledky. Bulharský štát počas vlády cára Samuela na konci desiateho storočia siahal od Čierneho mora na východe po Jadran na západe a Egejské more na juhu, pričom centrom štátu sa stalo dnešné Macedónsko – a Ochrid.

Miestny arcibiskup bol nielen nasledovníkom prvého miestneho biskupa Klimenta, ale aj arcibiskupom celého Bulharska. Pravda, neznamená to, že išlo vždy len o Slovanov, práve naopak, biskupmi boli častejšie Gréci. Hlaholiku po čase nahradila jednoduchšia cyrilika, školy po pár storočiach zanikli. Najväčšia slabosť Ochridu a tohto regiónu totiž bola blízka Osmanská ríša. Po postupnom páde Byzancie a napokon aj dobytí Konštantínopola mali Turci jasný cieľ: sever. Balkán a napokon aj stred Európy čakali storočia vojen. Napriek tomu arcibiskupská tradícia trvala v Ochride až do roku 1767, keď ju Turci (paradoxne na žiadosť Konštantínopola) ukončili.

Po porážke a vytlačení osmanských Turkov sa mnohé zmenilo, ale macedónska pravoslávna cirkev je v komplikovanej pozícii aj dnes. Vznikla v roku 1967 tak, že sa oddelila od srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorá to však nikdy neakceptovala a svojich macedónskych spoluveriacich na medzinárodnej úrovni blokuje.

Ochrid sa tak zo svojej veľkej tradície veľmi neteší. Skôr prežíva kdesi na periférii, pričom svoju identitu a tradíciu musia dnešní Macedónčania hájiť na všetky svetové strany: pred Buhlarmi, Srbmi a, samozrejme, najmä Grékmi. Možno aj preto tu majú Slovákov miestni rak radi. Neohrozujeme ich, nespochybňujeme ich identitu a máme zároveň spoločný kult Cyrila a Metoda – v tom sme pre nich jedineční.

Navyše, asi aj rozumieme ich snahe o emancipáciu, tak trochu nám môže pripomenúť náš vlastný príbeh vrátane nevkusu a prehnaného pátosu, ktorý vidí návštevník v hlavnom meste Skopje.

Mohol vzniknúť Ochrid na Slovensku?

Vráťme sa však späť k jazeru. Najstarší objekt sa nachádza asi 30 kilometrov od mesta, stále pozdĺž dokonale modrého jazera, až na albánskej hranici. Je to Kláštor sv. Nauma, pôvodne postavený ešte v roku 900. Navrhol ho údajne sám Naum, ktorý mal (podobne ako Metod) vzťah k pustovníckemu mníšskemu životu.

Naum tu trávil veľa času a keď v roku 910 zomrel, tu ho aj pochovali. Dnes je to ideálne miesto na výlety, prasne naopak ako kedysi, ide o jeden z najrušnejších kostolíkov pri jazere.

Interiér monastiera sv. Nauma. Foto: Franco Pecchio/Flickr.com

Okolo jazera je ešte šesť ďalších „živých“ kostolov, v ktorých sa každý deň slúži bohoslužba. Pôsobí tu desať kňazov a jeden mních v spomínanom Kláštore sv. Nauma. Spomedzi slovanských obyvateľov Macedónska sa k pravosláviu hlási takmer osemdesiat percent ľudí. Pravoslávni kresťania však praktizujú vieru menej, ako sme zvyknutí u nás, reálne ide o desiatky, možno stovky ľudí.

Patrí sa zodpovedať otázku z úvodu článku: Čo by sa bolo stalo, keby Klimentova literárna škola nevznikla v Ochride, ale Mikulčiciach a Kopčanoch alebo nebodaj Nitre? Ťažko povedať. Svätopluk zjavne nemal mocenské vlohy svojho predchodcu Rastislava ani bulharského kniežaťa Borisa, preto je to možno zbytočná otázka. Keby však misia solúnskych bratov na našom území vytrvala, dejiny by určite vyzerali inak. 

A pravdepodobne by sme asi vedeli, kde je Metodov hrob. V jeho okolí by totiž bolo postavených viacero chrámov, z ktorých by niektoré azda ešte stáli, iné by sme poznali aspoň ako ruiny.

Ale ľutovať nič netreba. Aspoň máme príležitosť urobiť si výlet. Ochrid za to stojí.

Odporúčame