All England Club sa každoročne začiatkom júla stáva dejiskom najprestížnejšieho tenisového turnaja – Wimbledonu.
Ak je pre malých futbalistov najväčšou túžbou vyhrať Ligu majstrov alebo pre hokejistov zisk Stanley Cupu, pre deti hrajúce tenis je rozhodne najväčší sen zahrať si v londýnskom tenisovom areáli. Medzinárodné tenisové majstrovstvá Anglicka sú v súčasnosti jediným grandslamovým turnajom, kde hráči medzi sebou zápasia na pôvodnom tenisovom povrchu.
Američan David Green, autor knihy Wimbledon: 101 Reasons to Love the Greatest Tournament in Tennis, ktorá bola inšpiráciou aj pre tento text, napísal, že práve trávnik je dôvodom, ktorý robí tento turnaj výnimočným. Za 140 rokov sa podľa jeho slov stal Wimbledon nielen najelitnejšou tenisovou udalosťou, ale tiež vitrínou britskej kultúry a tradície.
Prvý ročník vtedy ešte amatérskej súťaže sa uskutočnil v kriketovom klube v juhozápadnej časti Londýna v roku 1877. Víťazom finále, ktoré sledovalo len okolo dvesto divákov, sa stal domáci hráč Spencer Gore.
Zaujímavosťou je, že premiérový ročník usporiadal klub so zámerom zarobiť peniaze na konský valec upravujúci kriketové ihrisko.
Tenis, ktorý postupne naberal na atraktívnosti aj finančných odmenách pre hráčov, sa čoskoro stal plnoprávnou súčasťou klubu. O sedem rokov neskôr už otvoril brány kurtov aj pre súťažiace nežného pohlavia.
Wimbledon sa hral do roku 1922 na Worple Road, pôvodne v kriketovom klube. Dobová kresba prvého turnaja v júli 1877. (Foto: wikimedia.org).
Tenisu sa zvykne pripisovať označenie ako „biely šport“. Vo Wimbledone to platí doslova. Prísny dress code, ktorý prikazuje hráčom „prevažne alebo úplne biele oblečenie“ je azda najznámejším pravidlom, ktorého dodržiavanie organizátori od účastníkov turnaja vyžadujú. V súčasnosti si dokonca potrpia na dodržiavanie bieleho outfitu viac ako v minulosti. Porušenie by mohlo pre hráča alebo hráčku znamenať aj diskvalifikáciu.
All-white rule má svoj pôvod už na konci 19. storočia, teda v úplných počiatkoch tenisu. Táto hra bola totiž súčasťou prominentných spoločenských akcií, kde bolo nemysliteľné, aby sa na oblečení mužov, nedajbože žien, hrajúcich tenis, objavilo niečo také ako potná škvrna. Biele oblečenie tomu malo predchádzať.
Usporiadatelia a rozhodcovia nepoľavili z jednofarebnosti dodnes, za čo si už viackrát vyslúžili kritiku z prehnaného puntičkárstva. Pred pár rokmi prišli s desaťbodovou príručkou, v ktorej je vonkajší vzhľad podrobne definovaný. Okrem bieleho oblečenia, na ktorom je povolený iba jediný pásik odlišnej farby so šírkou maximálne jedného centimetra, zahŕňa tiež jednofarebnosť šiltoviek, čeleniek, „potítok“ a ďalších doplnkov. Ako inak, bielej farby. Neakceptujú sa ani žiadne odtiene bledej či krémovej.
„Biela, biela, všade len biela,“ reagoval znechutene na pravidlo zväčša pokojný Roger Federer. Najúspešnejší tenista v histórii sa v minulosti dostal s usporiadateľmi do sporu. Tenisky s oranžovou podrážkou, v ktorých nastúpil na zápas prvého kola, si musel v ďalšej časti turnaja prezuť. „Ak sa pozriete na zábery z čias Edberga či Beckera, mali na sebe viac farieb,“ spomína osemnásobný víťaz Wimbledonu na svojich predchodcov.
„Myslím, že zašli priďaleko,“ vyhlásila ženská tenisová legenda Martina Navrátilová, podľa ktorej je takisto pravidlo príliš prísne.
Na kuriozitu spojenú s „all-white rule“ si spomína aj ďalšia šampiónka z Wimbledonu Chris Evertová. „Bola som úplne v bielom, no pod sukňou som mala biele spodky, na ktorých boli červené volániky. Nebolo ich vôbec vidieť. Rozhodca mi však sukňu nadvihol a poslal ma do šatne s príkazom vymeniť ich.“
Napriek viacerým protestom a sťažnostiam nepochodili v minulosti s pokusmi o akúkoľvek zmenu ani iné veľké hviezdy. Američan Andre Agassi sa jedného roku pred štartom Wimbledonu vyhrážal, že odmietne na turnaj kvôli „bielemu pravidlu“ nastúpiť, no napokon podľahol a do Londýna prišiel.
Biela však má medzi tenistami aj svojich zástancov. „Myslím, že každý v nej tak trochu žiari,“ povedala napríklad staršia zo sestier Williamsových, Venus.
Či sa to hráčom páči, alebo nie, biele oblečenie je jednoducho aj po viac ako sto rokoch nemenným štýlom a tradíciou najslávnejšieho Grandslamu.
Inkriminované tenisky Rogera Federera, ktoré musel kvôli farebnej podrážke vymeniť. (Flickr.com)
V roku 2016 mali pár dní pred začiatkom Wimbledonu niektoré hráčky v súvislosti s oblečením komplikácie. Tentoraz však nešlo o farbu. Ako informoval The Washington Post, asi dvadsiatka z nich nosiaca šaty značky Nike sa sťažovala, že príliš krátke sukne sa im pri hre dvíhajú príliš vysoko a odhaľujú tak viac, ako by mali, čo je taktiež proti pravidlu turnaja, ktoré hovorí o „slušnom a decentnom oblečení“.
Podľa britského The Daily Mail poslali zástupcovia firmy tenistkám vrátane Sereny Williamsovej alebo Eugenie Bouchardovej naliehavý e-mail s prosbou, aby šaty priniesli na úpravu do predajne značky neďaleko wimbledonského areálu.
Oblečenie zďaleka nie je jediným aspektom Wimbledonu, ktorý má svoje stanovené špecifiká. Vybielené outfity by boli nadarmo, ak by v nich hráči nemohli predvádzať strhujúce výkony. A na tie potrebujú dostatočne kvalitnú pôdu pod nohami. V All England Clube si tento faktor pýta zvláštnu pozornosť.
O trávnik na wimbledonských kurtoch sa každoročne stará takmer tridsaťčlenný špeciálny tím. Používa sa druh trávy mätonoh trváci, ktorý sa kosí na presne osem milimetrov. „Testovali sme mnoho druhov, no tento je proste najlepší. Dokáže rýchlo zakoreniť a vyrásť,“ povedal v rozhovore pre iSport.cz bývalý hlavný záhradník Wimbledonu Eddie Seward. A prečo práve osem milimetrov? „Tak to tu bolo vždy. Je vyskúšané, že pri tejto dĺžke je starostlivosť o trávu najefektívnejšia a výsledky sú najlepšie.“
Najväčšie problémy spôsobuje podľa neho zver. „Vo Wimbledone žijú líšky a nie je výnimkou, že sa dostanú až na kurty. Preto po väčšinu roka máme okolo hlavných kurtov natiahnutý elektrický plot. Keď líška na tráve vykoná potrebu, úplne ju zničí.“
Ďalšími nevítanými návštevníkmi bývajú dotieravé holuby. Na ich odstrašenie si usporiadatelia najali služby špeciálneho strážcu. Už takmer dvadsať rokov je členom bezpečnostných zložiek na Wimbledone jastrab menom Rúfus, ktorý každodenne počas turnaja od piatej ráno „hliadkuje“ nad areálom.
Zoznámte sa s čestným členom All England Clubu jastrabom Rúfusom.
Špecifickou zaužívanou tradíciou je voľný siedmy deň, prvá nedeľa turnaja, keď ostávajú kurty prázdne a hráči oddychujú.
Nedajte sa však pomýliť. Nie je to z úcty Angličanov k posvätnosti nedele. Dôvodom je totiž opäť snaha o čo najvyššiu kvalitu trávnika. „Pre správcov kurtov je to čas, aby dodali trávniku dostatok vlahy a pripravili ho na druhý hrací týždeň,“ hovorí predseda klubu Philip Brook.
Pánom nad nedeľou a zároveň najväčším nepriateľom je vo Wimbledone odjakživa nevyspytateľné počasie. Doposiaľ štyrikrát v histórii sa stalo, že dážď narušil program prvých hracích dní natoľko, že organizátori museli poslať hráčov na kurt aj v nedeľu, aby sa mohol turnaj dohrať podľa plánu. Pre tento prípad sa ujalo pomenovanie People´s Sunday, keď sa k zápasom dostanú aj diváci bez rezervácie a za nižšie ceny.
„Je to najústrednejšie tenisové miesto,“ píše vo svojej knihe David Green o slávnom Centre Courte. „Snom každého tenistu je zahrať si tu.“ Impozantný hlavný tenisový dvorec Wimbledonu s kapacitou pre pätnásťtisíc divákov otvorili v roku 1922 po tom, čo sa klub presťahoval na súčasnú lokalitu Church Road. V roku 2009 bola dokončená inštalácia zaťahovacej strechy, vďaka ktorej sa môžu zápasy na hlavnom kurte hrať aj za nepriaznivého počasia.
Za takmer sto rokov mal Centre Court česť privítať najväčšie tenisové legendy, ktoré tu odohrali množstvo fenomenálnych tenisových predstavení. Svoje veľké tituly si odtiaľ odniesli takí velikáni, ako Suzanne Lenglenová, Bill Tilden, Billie Jean Kingová, Jimmy Connors, Boris Becker, Björn Borg, John McEnroe, Martina Navrátilová, Pete Sampras, Steffi Grafová, Serena Williamsová, Roger Federer, Rafael Nadal, Novak Djokovič a mnohí ďalší. Centre Court je bezpochyby svätyňou bieleho športu.
„Nikde neznamená dôležitosť sily, vytrvalosti, športového ducha a úspechu viac ako na posvätnom Centre Court v All England Clube,“ vyhlásil vo svojej knihe David Green.
Zaplnený Centre Court počas zápasu (Foto: Flickr.com/E01).
Rozhodujúce súboje sa síce odohrávajú na hlavnom dvorci, no i ďalšie majú svoj príbeh. Kurtu číslo 2. (No. 2 Court), ktorý bol pred desiatimi rokmi po rekonštrukciách „prečíslovaný“ na No. 3 Court, sa dovtedy zvyklo hovorievať „cintorín šampiónov“. Dôvodom boli viaceré predčasné vypadnutia favorizovaných hráčov. Svoju cestu na turnaji tu nečakane (v prvom, resp. druhom kole) ukončili napríklad John McEnroe (1979), Jimmy Connors (1983, 1988), Andre Agassi (1996), Pete Sampras (2002), Serena Williams (2005), Venus Williams (2006) alebo Martina Hingisová (2007).
Neexistuje gastronomická pochúťka, ktorá by patrila k Wimbledonu viac ako jahody so šľahačkou. Každodenne sa v priebehu turnaja spotrebuje okolo dvetisíc kíl pravých kentských jahôd a sedemtisíc litrov špeciálneho krému. Neodmysliteľnou súčasťou je tiež kvalitné šampanské z povestného stánku s nápisom „Champagne and Pimms“.
Najstarší grandslamový turnaj sa môže pýšiť kráľovskou prestížou. Patronát nad ním totiž drží britská kráľovská rodina na čele s kráľovnou Alžbetou. Prezidentom klubu je zase vojvoda z Kentu, Princ Edward, ktorý každoročne odovzdáva trofej určenú víťazom.
Pre členov kráľovskej rodiny je v diváckom sektore vyhradená špeciálna lóža, tzv. The Royal box. Do roku 2003 bolo pre hráčov povinnosťou ukloniť sa pri vstupe a odchode z kurtu smerom k tejto lóži. Vojvoda z Kentu však toto nariadenie zrušil, keďže sa stávalo, že nikto z kráľovskej rodiny na zápase prítomný nebol. Okrem kráľovnej Alžbety a princa Edwarda chodievajú v posledných rokoch na najdôležitejšie súboje Wimbledonu aj princ William s manželkou Kate.
Okrem nich si turnaj počas dvojtýždňového trvania Wimbledonu nenechávajú ujsť ani mnohé ďalšie známe osobnosti z celého sveta.
Občas sa v kráľovskej lóži objavil aj David Beckham. Pred pár rokmi sa počas jedného zo zápasov nečakane zahral na zberača.
I keď je majestátny Wimbledon v mnohých ohľadoch nemenný, výkony svetovej tenisovej extratriedy mu každý rok zabezpečujú výnimočnú kvalitu a jedinečné športové zážitky. Prísne a konzervatívne pravidlá pre nich nie sú prekážkou. Naopak, možno povedať, že sú pre najslávnejšiu tenisovú udalosť neoddeliteľnou čerešničkou na torte. Alebo lepšie povedané – jahôdkou na šľahačke.
Pôvodný text bol publikovaný v roku 2016.