Doktor Ján Gerson. Intelektuál uprostred karieristov

Doktor Ján Gerson. Intelektuál uprostred karieristov

Pohľad na názorové pozície profesorov Parížskej univerzity prvej tretiny 15. storočia, zaostrujúci pozornosť na doktora Jána Gersona, neochvejne vzdorujúceho ideovým konštruktom, slúžiacim dobovým mocenským hrám. Následné uvažovanie o zobrazení Gersona na levočskom oltári sv. Jánov v spoločnosti známych svätcov a o význame tejto skutočnosti pre formovanie uhorského dejinného naratívu.

K tejto práci ma priviedol dlhodobý výskum Florentského koncilu, ktorý je podstatnou kultúrnou udalosťou 15. storočia. Krátko pred ním zažiarila na scéne európskych dejín Jana z Arku. Keďže viacerí aktéri udalostí okolo Jany boli aktívni aj v nasledujúcich desaťročiach, potrebovala som preštudovať, aké postoje zaujímali predstavitelia francúzskej šľachty a predovšetkým parížskej univerzity medzi koncilmi v Konstanci a vo Florencii. Už dávno ma znepokojovala vtedajšia kozmopolitná vojensko-politická konštrukcia Angličanov a Burgundska, podporou ktorej sa nenapraviteľným spôsobom skompromitovali predstavitelia Parížskej univerzity. Z odstupom šiestich storočí, keď môžeme študovať dejiny oboch veľkých národov, ich krajín, kultúr a literatúr, vnímame ešte zreteľnejšie, akým nezmyselným plánom bolo pričlenenie Francúzska k Anglicku.

Skompromitovaní profesori

Zostal vôbec niekto mimo tejto intelektuálnej frašky? Vlastne, fraška je slabé slovo, ak vezmeme do úvahy ľudské obete a – ako najvypuklejšiu neprávosť – usmrtenie Jany z Arku. Našťastie, hneď môžeme odpovedať, že zostal, hoci podliakov s univerzitnými hodnosťami bolo naozaj dosť. Vymenujme aspoň niekoľkých: Jean Petit (známy aj ako Jean Parvus, 1360 – 1411), ktorý servilne ospravedlňoval vraždu vojvodu Orleánskeho a právo na podobné konanie vo všeobecnej rovine hájil ako tyranicídu. Keby sme upustili od chronologického poradia, prvé miesto v zozname by mohol získať biskup Peter Cauchon (1371 – 1442), ktorý mal najväčší podiel na Janinej smrti. Sekundoval mu v tom Jean Beaupère, rektor Parížskej univerzity, chránenec vojvodu z Bedfordu – jediný z protagonistov monsterprocesu, kto ani v rehabilitačnom procese Jany, ktorý sa konal o 20 rokov, nezmenil svoj postoj.

Dišputa akademikov na parížskej univerzite.

Pätnáste storočie bolo storočím dvoch koncilov, z ktorých prvý odstránil trojpápežstvo, čím posilnil autoritu koncilu, a druhý upevnil prestíž pápežstva. Obdobie sa často vníma ako spor prívržencov konciliarizmu a prívržencov silného pápežstva. To je však značne zjednodušené, lebo v tejto otázke sa výrazne líšia už samotné koncily v Konstanci a v Bazileji. Kým koncil v Konstanci posilnil autoritu koncilu, nasledujúce obdobie prinieslo určité rozštiepenie: zjednodušene možno povedať, že po transfere koncilu z Bazileje do Florencie – transferu, ktorý na podnet Byzantíncov inicioval pápež Eugen IV. – v Bazileji zostali len najhorlivejší prívrženci konciliárnej teórie. Nemožno to však vnímať len ako pohyb dvoch abstraktných ideových koncepcií, keďže tie významne ovplyvňovali rôzne pragmatické záujmy.

To potvrdzuje práve príbeh Jany z Arku. V čase Janinho temer rok trvajúceho väzenia došlo k striedaniu pápežov, ale o legitimite nijakého z nich nebolo pochýb. No keď Jana žiadala o možnosť hájiť sa pred pápežom, biskup Cauchon jej žiadosť odmietol.

Bazilejský koncil sa začal 23. júla 1431, no hovorilo sa o ňom oveľa skôr. Chýry o konaní koncilu sa doniesli aj k Jane, ktorá požiadala o možnosť hájiť sa pred ním. No biskup Cauchon nevyhovel ani tejto jej žiadosti.

Logicky sa teda môžeme pýtať, vyznávačom čoho bol biskup Cauchon, respektíve vtedajšie vedenie Parížskej univerzity – nadradenosti koncilu nad pápežom alebo naopak? Ale načo takáto otázka v prípade človeka, ktorý zariadil, aby Jana zomrela už 30. mája 1431 – teda skôr, než sa koncil začal... Cauchonova svojvôľa sa však mohla realizovať aj vďaka pretrvávajúcej súťaži a konfliktom stúpencov konciliarizmu s pápežom. V tejto súťaži princípov postavy ako Cauchon nezaujímali najväčšmi vyhranené pozície, ich hlavným úsilím bolo vyzerať dobre pred oboma stranami, zatiaľ čo skutočnosť, že zápas viazal sily najvýraznejších osobností doby, využívali na svoje machinácie. Keďže do tých sa ponárať nehodláme, je čas vrátiť sa k postave profesora z opačného tábora – Jána Gersona.

Neúplatný muž

Jean Charlier-Gerson (1363 – 1429) pochádzal z mnohodetnej prostej rodiny, no ako talentovaný chlapec získal možnosť vzdelania. Zanedlho po skončení štúdia bol vymenovaný za kanonika parížskej katedrály Notre Dame. Dlhé roky stál na čele Parížskej univerzity (1395 – 1415). Pri prvej príležitosti po vražde vojvodu Orleánskeho, ktorá bola spáchaná 23. novembra 1407, verejne odsúdil rozpravu Jeana Petita, obhajujúcu tento skutok jeho ideologizáciou: Petit prišiel s teóriou nevyhnutnosti politickej vraždy, ktorú nazýval tyranicídou. Gerson sa odsúdením Petitovej rozpravy postavil vlastne aj proti strojcovi vraždy – vojvodovi Burgundskému a jeho spojencom Angličanom. Ako všetci, ktorí mali odbojného ducha, aj Gerson vtedy stratil post na univerzite.

Potom odišiel do Konstance na koncil. Všeobecne sa považuje za dušu koncilu, ktorý sa rozhodujúco zaslúžil o koniec trojpápežstva, teda o koniec západnej schizmy. To však bol len predpoklad potrebných zmien a sám Gerson si toho bol dobre vedomý. Napokon, zlo zakúšal na vlastnej koži – veď ani v priebehu rokov trvania koncilu (1414 – 1418) sa situácia v jeho vlasti nezmenila tak, aby sa po jeho skončení mohol vrátiť do Paríža – naopak, konflikt Armagnacovcov a Burgunďanov sa ešte prehlboval a univerzitu v čase jeho neprítomnosti ovládla pro-anglická strana.

Budova v Konstanci, v ktorej sa konal koncil.

Po návrate do Francúzska sa už Gerson do verejného života nevrátil. V ústraní kláštora v Lyone písal (najznámejšou prácou je jeho Hora rozjímania) a bezplatne vyučoval chudobné deti. V Lyone vznikol aj jeho traktát O dievčati, pojednávajúci o Jane z Arku. Napísal ho, keď sa dopočul o oslobodení Orleánu (8. mája 1429) a pred korunováciou francúzskeho kráľa v Remeši (7. júla 1429), pár dní po ktorej zomrel.

Zástanca Jany z Arku

Nevieme, aké bolo rozšírenie diela, ktoré vzniklo ako oslava Panny Orleánskej na vrchole jej slávy, počas jej života. Určite však bolo známe pri anulácii procesu, ktorý jej privodil smrť. Gerson v tomto diele bráni Janu pred obvineniami, ktoré ju neskôr mali stáť život. Ide pritom do detailov – nielenže vyzdvihuje Janine cnosti, no konkrétnou argumentáciou obhajuje nosenie mužského odevu ženou, ak si to vyžadujú okolnosti. Z traktátu na čitateľa dýcha zmysluplná hierarchia hodnôt a slobodný duch jeho autora.

V anglickej a francúzskej literatúre sú Gersonovi venované samostatné monografie, a tak by bolo dobré predstaviť Gersona a jeho dielo úplnejšie aj v našom jazykovom prostredí. Pre náš účel však postačí použiť toľko dát, aby sa dal plasticky načrtnúť charakter tejto historickej postavy, ako sa odrážal v jej myslení a skutkoch. Gerson sa prejavoval ako neúplatný muž – a hoci niektorí členovia Burgundského rodu sa pričinili o to, aby chudobný teológ mal aj nejaké benefícium, nezaviazali si ho tak, aby stál na ich strane v každej situácii. Konal podľa svedomia, bez ohľadu na úspech a neúspech.

Tento akademik, duša koncilu v Konstanci, obnoviteľ jednoty, nikdy neurobil cirkevnú kariéru, nezískal ani biskupstvo. Chcel reformu cirkvi, bojoval proti deformáciám v jej živote z jej vnútra. Z Gersonovho postoja na koncile v Konstanci vidíme, že hájil univerzálny princíp jedinej cirkvi ako spoločenstva všetkých kresťanov. Na druhej strane, z jeho postojov v zápase o tvár Francúzska je zrejmé, že bol za jednotu v mnohosti a zastával sa svojho porobeného národa ako i jeho práva na svojbytnosť vo vtedajšom spoločenstve národov. Mantinel Gersonovho patriotizmu ukazuje práve jeho koncilová aktivita – nechcel francúzsku svetovládu, a ani to, aby Francúzsko malo pápeža pod kontrolou v Avignone. Ako ukazujú Gersonove posledné roky, učenosť sa uňho spájala so zbožnosťou a vedel doceniť silu prostej viery – onú pascalovskú „vieru uhliarky“. Preto neodmietol prostú sedliačku z Domrémy ako mnohí jeho povýšeneckí kolegovia, lež naopak, bránil ju prostredníctvom analógií s biblickými a antickými postavami a situáciami.

Socha Jána Gersona na budove univerzity v Paríži. 

Intelektom, neuväzneným v jedinej schéme, Gerson prevyšuje celý pro-anglický tábor svojich krajanov. Napokon, dôležitou dimenziou intelektu je aj predvídavosť a správne vyhodnotenie priorít doby. Zápas za očistu cirkvi, na ktorom sa Gerson podieľal, mal za cieľ upevniť vnútorné putá a súdržnosť. Tieto kvality sú dôležité samy osebe, no v 15. storočí ich dôležitosť násobilo osmanské nebezpečenstvo.

Keď sa o rok a pol po upálení Jany z Arku byzantský cisár Ján VIII. Paleológ informoval u Bertrandona de la Broquière, ktorý do Konštantinopolu pricestoval v službách Burgundského vojvodu Filipa Dobrého, o situácii vo Francúzsku, stredobodom cisárovej pozornosti bola téma Panny Orleánskej: „Katalánsky kupec, u ktorého som býval, povedal niekomu z cisárových ľudí, že patrím k pánovi vojvodovi burgundskému, a cisár sa zaujímal, či vojvoda burgundský skutočne zajal Pannu, lebo Grékom sa vec zdala nemožná. Povedal som im pravdu, tak ako to naozaj bolo, čomu sa veľmi divili.“

Intelektom, neuväzneným v jedinej schéme, Gerson prevyšuje celý pro-anglický tábor svojich krajanov. Zdieľať

Nám sa niet čomu čudovať, veď rozhovor sa odohral len dvadsať rokov pred pádom Byzancie a o hrdinke ako Jana, alebo inej „zázračnej“ (teda nečakanej, a pritom nevyhnutnej) pomoci, obyvatelia Konštantínopolu mohli len snívať. Hoci pre Bertrandona, ktorý bol lojálny voči svojmu pánovi, bola téma Jany istotne delikátna záležitosť (azda práve preto o nej nenapísal viac), počas svojej cesty videl stav vecí a nevyhnutnosť západnej pomoci Byzancii. Jeho obšírne zápisky sú málokedy také vrúcne, ako keď sa po ceste Balkánom, ktorý už prešiel pod vládu nových pánov, vyjadruje k potrebe ťaženia proti Osmanom: Ak sa tri národy (teda Francúzi, Angličania a Nemci) dokážu spojiť a zostavia riadnu armádu z 15 – 20 tisíc mužov, „budem šťastný, ak mi Boh dá milosť byť s nimi“.

Samozrejme, keby sa uskutočnilo podobné ťaženie, bolo by vzpruhou mať na čele vojska Janu z Arku. Jana však nikdy v priebehu svojho krátkeho života neavizovala zámer pôsobiť mimo Francúzska, hoci záujem o jej postavu prejavoval celý kresťanský svet, ako dokladá príklad z byzantského dvora. Legenda Panny Orleánskej sa po prekročení francúzskych hraníc rekontextualizuje: v Strednej Európe sa odráža v baladických motívoch devy, ktorá pobije mnoho Turkov, hoci sama Jana mala radšej zástavu ako meč, ako to dominuje v jej ikonografii. Pravdaže, v písomných prameňoch sa stretneme aj s obrazom horiacej hranice, pred ktorou ju Gerson nestihol uchrániť.

Stúpenec reformy bez štiepenia

V obrazovej pamäti sa pritom vynára iná hranica – tá, kde uhorel Ján Hus. Nemožno zamlčať skutočnosť, že i Ján Gerson, protagonista koncilu v Konstanci, bol odporcom Husovho učenia. Konfrontácia ich postojov otvára samostatný problém, no keďže v našich končinách celé 15. storočie a mnohí jeho protagonisti a udalosti zostávali po dlhý čas v tieni a dyme nešťastnej vatry v Konstanci, nebudem sa venovať tomuto aspektu. Na tomto mieste len pár slov pre vyjasnenie mojej pozície: Hus nemal byť upálený – jeho smrť nič nevyriešila a nikomu nepriniesla dobro. Husova hranica odpútala od problematických stránok jeho učenia a eskalovala konflikt. No treba vidieť aj to, že Gerson v Konstanci rozhodujúcim spôsobom prispel k odstráneniu trojpápežstva – ktoré polarizovalo Pražskú univerzitu a bolo počiatkom tamojších nepokojov –, ako i ďalších neduhov, ktoré právom pohoršovali Jána Husa a mnohých jeho súčasníkov.

Gerson v Konstanci rozhodujúcim spôsobom prispel k odstráneniu trojpápežstva. Zdieľať

Jána Husa, bohužiaľ, v priebehu desaťročí po jeho smrti – nie celkom spravodlivo, zato celkom pochopiteľne – videlo obyvateľstvo mimo zemí Českej koruny prizmou spanilých jázd husitských vojsk, ktoré mali vyslovene devastačný charakter. Utrpelo nimi hlavne vtedajšie Uhorsko, zničené boli mestá a hrady na území dnešného Slovenska. Popri storočnej vojne, ktorá vrcholila upálením Jany z Arku 30. mája 1431, najviac síl, potrebných na zastavenie osmanskej expanzie, viazalo práve husitské hnutie. Aj straty na životoch v dôsledku husitských vojen mali za následok skutočnosť, že vyčerpaný Západ neposkytol výraznejšiu pomoc Byzantíncom na Balkáne a v Konštantínopole.

V týchto súvislostiach treba čítať List Jany z Arku, adresovaný husitom a datovaný 23. marca 1430. Formuláciou, že nebyť zaneprázdnená Angličanmi, prišla by sa pozrieť aj na Husitov, v ňom Jana nalieha na obnovenie pokoja a jednoty. Podľa všetkého ide o dávne falzum, ktorého autorkou nie je Jana. List je však dokumentom, ktorý patrí k životu jej legendy. Tá sa odvíja od predpokladu Janinej pravovernosti, podľa ktorej sa javí logické, aby hrdinka na seba vzala všetky aspekty zápasu doby – celú kresťanskú vec. Povedľa historickej postavy je preto dôležité skúmať posmrtný život postavy v kultúre a umení. Dodávam k tomu, že predpokladom takéhoto typu večného života (večného z hľadiska dejín kultúry) je charizma historickej postavy a idea, ktorú zosobňuje. Jana z Arku takouto postavou, samozrejme, je.

Oltár sv. Jánov

Levočský humanista Ján Henkel bol presvedčený, že takou postavou je aj Gerson – alebo, inak povedané, formou objednávky oltárneho obrazu pracoval na tom, aby sa Gerson takou postavou stal. V jeho čase bol Gerson celkom určite v živom kultúrnom povedomí európskych humanistov a súčasne medzi prostými ľuďmi žil chýr o jeho nezištnosti a svätosti. Zároveň boli živé dôsledky bitiek a rabovačiek, spôsobené nájazdmi husitských vojsk, a kým v Gersonovej dobe mnohí ešte nepripisovali váhu tureckému nebezpečenstvu, o sto rokov – v Henkelových časoch – malo Uhorsko Osmanov na vlastnom prahu.

Henkel, ktorý v rokoch 1513 – 1522 pôsobil ako levočský farár, patril k najvýznamnejším uhorským humanistom. Po celý život bol v úzkom korešpondenčnom vzťahu s Erazmom Rotterdamským. Bol to práve on, kto sprevádzal kráľovnú Máriu, manželku Ľudovíta II. Uhorského do Presburgu, keď v roku 1526 prišla do Budína zvesť o porážke pri Moháči. No ešte predtým, v čase svojho levočského pôsobenia, objednal Henkel u Majstra Pavla oltár sv. Jánov, datovaný nápisom do roku 1520.

Bazilika svätého Jakuba v Levoči, kde sa nachádza Oltár štyroch svätých Jánov. 

Oltárny obraz je venovaný piatim Jánom a na zadnej strane má nápis: In honorem sanctorum Joannis baptiste, evangeliste, elemoisinarii et chrisosthomi et huius Gersonis, Joannes Henckel anno millesimo 520 posuit (K pocte sv. Jána Krstiteľa, Evanjelistu, Almužníka a Zlatoústeho a tohto Gersona postavil Ján Henkel roku 1520). Sama ideová koncepcia diela je svetový unikát, ako i venovanie diela (popri iných) človeku, ktorý nebol oficiálne svätorečený.

Štvorica svätých Jánov na obraze je určitým druhom syntézy – predstavuje gesto, ktorým sa rovnomenný donátor Henkel hlási k Evanjeliu i ďalším etapám cirkevnej tradície. Prítomnosť piateho Jána naznačuje pokračovanie dejín. Domnievam sa, že kľúčom k pochopeniu Jána Henkela je práve analýza tej historickej postavy, ktorej zaradenie do kompozície svätcov bolo jeho najosobnejším, najsubjektívnejším vkladom. Ján Gerson ako najmladší z piatich Jánov je v nápise na obraze i dejinne Jánovi Henkelovi najbližšie. Preto môžeme oprávnene predpokladať, že historický Gerson nejakým spôsobom stelesňuje Henkelovo krédo. Keďže Gerson po sebe zanechal oveľa rozsiahlejšie literárne dielo ako Henkel, v dôsledku uvedenej premisy sa významne rozšíri objem informácií o Henkelovi.

Rozhodnutie zaostriť pohľad na postavu francúzskeho učenca Gersona sa opiera o presvedčenie, že svet je kľúčom k myšlienkovému svetu a postojom uhorského humanistu Jána Henkela. Aj Henkel si bol vedomý potreby zmien svojej doby, ale usiloval sa o reformu, ktorá zabráni štiepeniu – šlo mu o určitú, azda aj permanentne nevyhnutnú reformáciu. Súputníkom mu v tom bol Erazmus a vzorom Gerson.

Na záver si dovolím vysloviť ešte čosi: fakt, že sa oltár svätých Jánov – a teda aj zobrazenie Jána Gersona – zachoval v levočskom chráme sv. Jakuba do našej súčasnosti, dovoľuje predpokladať, že ním vyjadrený postoj k dejinám nebol nijako kontroverzný – že nevyjadroval len svet Jána Henkela, no bol príznačný pre širší okruh uhorských humanistov 16. storočia. Zobrazenie Gersona na levočskom oltárnom obraze je kultúrnou stopou na ceste, kde sa rozchádzajú český národný a univerzálnejšie orientovaný uhorský dejinný naratív.

Viac informácii o Jánovi Gersonovi si môžete prečítať v časopise Ostium.

Foto: Profimedia.sk, TASR, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo