ROK KŇAZOV: Porovnanie je diablovou pascou

"Aký je rozdiel medzi francúzskou a slovenskou Katolíckou cirkvou? Z čoho sa môžeme vzájomne poučiť? Sú francúzski katolíci liberálni a slovenskí katolíci konzervatívni?" Na takúto otázku pozná odpoveď kňaz Marek Varga, ktorý študuje a pôsobí v Paríži: najlepšie je porovnávanie prekonať - presiahnuť ho.

Pravdu povediac, otázku o tom, akí sú kresťania tam vonku, za hranicami našej krajiny, som už raz dostal. Keď si dobre pamätám, vo svoje odpovedi som sa snažil za každú cenu vyhnúť najmä porovnávaniu, hoci som dobre vedel, že redaktorovi išlo práve o to. Vlastne som svoje úvahy vtedy zakončil tým, že som porovnávanie označil za niečo ako “diablovu pascu”. Ono totiž nie je porovnávanie ako porovnávanie a rozhodne tu treba vedieť rozlišovať. Totiž okrem porovnávania, ktoré môže byť človeku na škodu, jestvuje aj také, ktoré mu je doslova požehnaním.

Myslím si, že viacerí otázku kultúrneho porovnávania považujú za akýsi druh dovoleného klišé alebo prinajmenšom za akúsi ľahkú konverzačnú tému. Človek má dojem, že sa s ňou veľa pokaziť nedá, čo je len neklamný znak toho, že je na najlepšej ceste k zachovaniu statusu quo, vžitého názoru alebo istého druhu predsudkov. V prípade viery si tým chceme niekedy overiť, že to naše slovenské kresťanstvo má vo svete ešte aký taký cveng. Vtedy si hovorím, že tu našu vieru chceme žiť už len tak nejak z nostalgie. Nepopieram, že aj mňa samého porovnávanie dokáže vrátiť o niekoľko rokov dozadu do čias, keď zamatová revolúcia postavila vnútorný svet veriaceho človeka do centra spoločenského života. Veľmi dobre si pamätám, ako ísť v nedeľu do kostola zrazu prestalo byť “nemoderné” a potom či vlastne predovšetkým najmä to, ako spontánnosť a naivita mladých ľudí, s akou sa odvážili v zmenených podmienkach slobody veriť v Božieho Syna, víťazili nad krivdami minulosti.

S tým, čo žijeme v prítomnosti, je to už horšie, pretože plne vnímať prítomnosť vedia len niektorí spomedzi nás a Biblia ich obyčajne volá prorokmi. Za normálnych okolností človek potrebuje určitý odstup od udalosti, aby v nej vedel rozoznať čo je a čo nie je dôležité. Len proroci dokážu tento odstup “prirodzene” obchádzať. V tej súvislosti mi raz pred rokmi môj priateľ povedal: "Je celkom možné, že ani neviete čo máte, keď teraz žijete vieru s takou spontánnosťou. Mali by ste vedieť, že žitá viera bola a vždy bude neuveriteľne podnetná a príťažlivá.” Keď to hovoril, bolo na ňom vidno dojatie a veľkú túžbu, aby to mohol zažívať aj on vo svojom rodnom Francúzsku. V rozhovoroch s ním som videl, ako sa dokázal odpútať a ísť ďaleko za hranice toho, čo niektorí volajú národnou hrdosťou a čo koniec-koncov vedie k ďalšiemu prehĺbeniu témy.

Kresťanstvo je vo svojej podstate univerzálne. Ako som povedal, porovnávať jedných kresťanov s druhými je veľmi krehká vec. Pomerne rýchlo môže viesť k omylu, že kresťanstvo je v podstate elitný etický klub. Osobne som nikdy nevedel prísť na chuť všetkým tým meraniam, za ktorými sa ukrývala visačka “čistokrvný” kresťan. Áno, to že medzi nami jestvujú rozdiely, je pravda, ale ak si to už máme pripomínať, tak to potom robme tak, ako o tom písal sv. Pavol a teda majme na pamäti, že rozdielnosť kresťanov je organická, nie ontologická (Rim 12, 1Kor 12) a spočíva viac v raste (prehĺbení) viery ako v zbieraní skúseností s vierou (1Kor 3, Heb 5-6).

Myslím si, že u nás doma zlyhávame na obidvoch rovinách. Ak sa povie farnosť, tak väčšine z nás napadne územný celok, ktorý pozná svojho správcu v osobe farára a potom už nič. Lenže to znamená asi toľko ako keď niekto povie, že na stene visí obraz. Nie je to nesprávne, pretože Cirkev možno pozorovať aj zvonku. Je to však veľmi málo nato, aby sme aspoň naznačili jej potenciál. Cirkev vidí, chodí, počúva, rozmýšľa, píše, tvorí, kontempluje krásu, cíti bolesť, rozmnožuje sa, miluje a na to ani zďaleka nestačí pár ťahov štetcom, tu už nutne musíme cítiť organizmus. Jednoducho je to spolupráca a osobná iniciatíva, na ktoré zvykneme príliš skoro zabúdať, keď hovoríme o kresťanoch.

Kritika smerom k nedostatočnému prehlbovaniu viery je zas závislá na chápaní času. Touto kategóriou sme si síce zvykli merať trvanie života, lenže je otázne, či je to všetko čo sa nám s časom ponúka. V prvom rade by sme mali pripustiť, že jestvuje niečo také ako ľudský čas, čas ktorý sa líši od fyzikálneho času merateľného stopkami. V opačnom prípade na nás doľahne prostý fakt, že ľudský život definitívne končí smrťou. Ak teda budeme ďalej uvažovať o ľudskom čase, mali by sme prestať myslieť na ciferníky a začať vymieňať sekundy za záchvevy duše, za svet slova, do ktorého je ľudský svet zabalený, jednoducho za živé symboly. V ľudskom čase nejestvuje číra minulosť či budúcnosť, jestvuje len ustavičná prítomnosť či sprítomnená minulosť a sprítomnená budúcnosť, ale to už zachádzam priďaleko. Tých, čo sa chcú dostať ešte ďalej, odkazujem na Augustínove Vyznania, ktoré obsahujú dodnes neprekonanú stať o ľudskom čase, teda o čase, vďaka ktorému sme viac ľuďmi a o chvení, vďaka ktorému máme odvahu ísť za hranice toho, čo sme dosiahli.

Na záver chcem povedať, že v očiach sveta sa viera (nasledovníctvo) v Božieho Syna nestáva centrom pozornosti pre jej etickú a morálnu kvalitu, hoci treba pripustiť, že oboje s tým ma čo do činenia. Naposledy som si to uvedomil, keď sa naši francúzski farníci ujali študentov zo Slovenska. Nemohli z nich oči spustiť, z tej ich voľnosti a vitality. Tým deckám to vôbec neprekážalo, vlastne si to ani neuvedomovali. Boli očarení z toho, že v tom cudzom svete sa o nich niekto zaujíma jednoducho pre toho istého Ježiša Krista.

Marek Varga
Foto: archív M.V. a Flickr.com

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
salezián Andrej Kňaze: Každá doba potrebuje svoje odpovede
salezián Peter Naňo: Od zdržanlivosti ženatých po celibát
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo