Kontúry nového sveta

Kontúry nového sveta

11. január 2015, Paríž po Charlie Hebdo. Foto: David B. Young/flickr.com

Máme za sebou 15 rokov terorizmu v novej podobe. Hoci nás to vždy poburuje, zvykáme si. Postupne tým vzniká nová podoba sveta, v ktorom žijeme.

Bol som nedávno vo Florencii, Orviete a Ríme a všade pri významných kostoloch a múzeách, dôležitých dopravných uzloch a metro staniciach stáli ozbrojení vojaci. Spravidla v sprievode s armádnym transportérom.

Dnes si už nesadnete na schodoch pri Brunelleschiho chráme, neopriete sa o jeho múr a neponoríte sa do turistického šumu, až sa premení na pokoj, raj, ako toto miesto medzi chrámom a baptisériom kedysi nazývali Florenčania. Nedovolia vám to zábrany a vojaci.

Ku Konštantínopolu, dnešnému Istanbulu, mám osobitý vzťah. Už niekoľko rokov sa obávam, že jedného dňa sa zrúti najkrajší chrám, v akom som kedy bol – Hagia Sofia. Nie pre terorizmus, to mi doteraz nenapadlo, ale pre zemetrasenie, ktoré sa podľa mnohých približuje k tejto gigantickej metropole. Tisícpäťstoročný chrám je neuveriteľne krehký a Turci to vedia, preto je jeho kupola v podstate neustále podopretá. Aj keď ju nijako nerenovujú. Ale Istanbul, ako opäť pripomenul včerajší večer, môže byť ešte zraniteľnejší ako Konštantínopol. 

Keď som nedávno videl taliansku armádu v uliciach miest, keď si človek uvedomí, že Francúzi majú stále výnimočný stav (sic!), aké je nasadenie tajných služieb a armády v Belgicku a ako vážne vnímajú všetky ohrozenia Nemci či Holanďania, že s americkým pasom sa už len ťažko pozriete na pamiatky Blízkeho východu a cestovať vlakom po Egypte, čo bola pred pár rokmi príjemná exotika, je dnes nemožné, to všetko rysuje kontúry nového sveta. Je to svet, v ktorom si rozmyslíte, či si v Káhire alebo hoc aj Marakéši otvoríte západné noviny alebo či pôjdete na pivo do reštaurácie, kde ho kedysi pil Saddám Husajn a mnohí arabskí intelektuáli. To všetko totiž láka pozornosť a vyvoláva nenávisť. Dráždi naše oblečenie, správanie a vôbec naša kultúra.

Ale nejde len o to, že sa nám zmenšuje svet, že dovolenkovať v Magrebe či stopovať po východnom Turecku by dnes bolo bláznivé, o cestovaní do iných orientálnych krajín ani nehovoriac. Ide aj o to, čo sa odohralo a odohráva na európskom kontinente.

Keď Michel Houellebecq napísal svoj román o zmene režimu vo Francúzku, ktoré si zvolí moslimského prezidenta a ochotne sa podriadi novej politickej kultúre v krajine, mnohí ho vysmievali. Keď sa to pred pár týždňami de facto stalo v Londýne, tamojšia atmosféra v mnohom čerpala práve z Houellebecqa. Lenže londýnsky primátor Sadiq Khan predstavuje Houellebecqovu otázku v ešte nástojčivejšej podobe.  

Khan vystupuje liberálne, obmedzil síce reklamu s pornografickým obsahom, čo sa v liberálnych kruhoch od víťazstva Larry Flynta na americkom Ústavnom súde považuje za slobodu slova, ale inak je to až fádne natočený stroj na liberálne slogany. Pritom ide o praktizujúceho sunitského moslima.

Khanova dilema, ak môžem nazvať tento problém po ňom, vyzerá takto: Buď bude Európa čeliť v budúcnosti nenávisti radikálnych moslimov na svojom území preto, že je európska, a teda nemoslimská. Alebo bude čeliť nenávisti islamistov za európsku formu islamu, ktorý u nás postupne vzniká. Obávam sa, že konfliktu sa nevyhneme. Otvorené je, či bude mať podobu, ktorú poznáme z Izraela alebo z Iránu.

Palestínsky tábor Aida neďaleko Betlehema a múr, ktorý rozdeľuje Palestínu na izraelskú a arabskú časť. Foto: Paolo Cuttitta/flickr.com.

V Izraeli sa integrácia Palestínčanov nepodarila. Izrael sa totiž stále do značnej miery definuje nábožensky, Palestíncov otvorene diskriminuje a penalizuje. Výsledkom je, že až na pár komunít, ktoré sa integrovali (ako napríklad beduíni), boli Arabi vytlačení do ghet, ktoré boli neskôr ohradené a uzavreté. Tieto kroky síce prudko znížili mieru násilia a terorizmu v Izraeli, nie je ale celkom jansé, aký má byť ďalší krok, aby došlo k dlhodobému riešeniu. Ak teda niekto nesníva o dobytí týchto území, resp. ich demografickom kolapse.

V Iráne sa stalo niečo iné. Šah Muhamed Rezá Pahlaví sa pokúsil perzskú spoločnosť westernizovať a sekularizovať, často veľmi násilnými prostriedkami, a hoci to vyzeralo dlho na úspešný projekt, napokon vyvolal reakciu, ktorá zmietla jeho režim a viedla k nastoleniu teokracie.

Myslím si, že islamský terorizmus, či už k nemu dochádza v Istanbule, Londýne alebo Paríži, postupne transformuje náš priestor. Jednak tým, že sa pri pohľade na mapu zmenšuje, pozerať sa na Margeb koloniálnymi očami nie je len nemožné, ale doslova absurdné, a jednak tým, že postupne si zvykáme aj na tichú občiansku vojnu u nás doma, v európskych krajinách. Migrácia, ktorú dnes vnímame ako hlavný problém doby, sa môže časom javiť ako podmnožina omnoho väčšieho javu, na ktorý bude ťažké politicky reagovať.

Isté sa mi totiž javí iba jedno. Bude horšie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo