ROK KŇAZOV: Každá doba potrebuje svoje odpovede

Existujú dôvody veriť? Túto otázku si kladie salezián Andrej Kňaze.

Otázky staré skoro ako ľudstvo samo. Mnohí už na ne odpovedali, ale cudzie odpovede sa nedajú iba jednoducho skopírovať. Každá doba potrebuje svoje odpovede, nedá sa staré víno naliať do nových nádob. Dnešné kultúrne povedomie, intelektuálna „aróma“ vzduchu, ktorý dýchame, je silno ovplyvnená predpokladom, že nemôžeme poznať nič určite, s výnimkou pozitívnej vedy. Inými slovami, sme deťmi postmoderny a vnukmi moderny aj so všetkými dedičnými právami a povinnosťami.

Čo je pravda, pýta sa Pilát

Najdôveryhodnejším kritériom hodnotenia pravdy je dnes veda s jej experimentálnymi postupmi overovania hypotéz a teórií. Prečo? Tieto metódy stáli pri veľkých úspechoch fyziky, napríklad priemyselnej revolúcie a iné vedy sa ich preto snažili adoptovať. Občas ale nekriticky zabudli, že tie isté nástroje nemusia rovnako dobre pracovať v rôznych podmienkach. Po niektorých vedeckých objavoch (práce A. Einsteina, W. Heisenberga, Z. Freuda) filozofia vedy síce poukazuje na niektoré vážne trhliny tejto istoty vo vedeckú metódu (T. Kuhn, K. Gӧdel), ale „aróma“ atmosféry sa mení iba veľmi pomaly. Freud sa napríklad snažil úplne racionálne pomenovať procesy ľudského vnútra. Prísne vedeckou formou pozorovaní a štatistík sa snažil potlačiť neracionálne prvky výskumu a paradoxne objavil podvedomie. Neracionálnosť, ktorú vyhodil z okna, sa pokojne vrátila cez dvere.

Sklamanie z nekompetentnosti intelektu v oblasti humánnych vied a spochybnenia ohľadom možnosti objektívneho poznania reality viedla niektoré veľké mozgy posledných desaťročí ku skepticizmu a absolútnemu relativizmu. Prehnaná nedôvera v schopnosť človeka poznávať pravdu je opačným extrémom, ktorý charakterizuje obdobie zrodu postmoderny. Extrémizmus nikdy nie je dobrý. Aj Svätý Otec Ján Pavol II. sa v encyklike Fides et Ratio snažil upozorniť na omyl oboch hraničných postojov (pozitivizmus a relativizmus) a súčasný pápež v tomto trende vo viacerých príhovoroch jasne pokračuje. Esencia novej „vône“ sa šíri vo veľkom objeme priestoru pomalšie. Zotrvačnosť masy je v tejto oblasti silnou veličinou.

Nemal by si nado mnou nijakú moc, odpovedá Ježiš

Jedným z prejavov tejto zotrvačnosti je práve snaha hľadať čisto racionálne dôvody aj v oblasti, ktorú ľudský rozum nemôže úplne pochopiť. Hľadať (racionálne) dôvody „prečo veriť“ znamená podľa mňa nastúpiť na vlak, ktorý ide nesprávnym smerom. Človek predsa vôbec nie je iba racionálny. Prečo sa snaží za každú cenu hľadať „dôvody“ viery? Ako keby sa viera potrebovala opierať o schválenie rozumom. Prečo znovu a znovu nominujeme rozum do funkcie najvyššieho sudcu? Ľudské city sa predsa tiež akejkoľvek snahe o úplne logické pochopenie a zdôvodnenie úspešne vyhýbajú a sú podstatnou súčasťou každého jedného z nás. Prečo by mal byť rozum jediným kritériom Pravdy? Pozrime sa na príklad umenia: Prečo je obraz krásny? Iste sa dá nájsť niekoľko logických odpovedí o harmónií farieb, kompozícií, ale tieto nemôžu predsa vystihnúť podstatu Rembrandta! Neexistuje univerzálny matematický vzorec krásy. Alebo iný príklad z etiky: Prečo všetci považujeme za morálne neprípustné svojvoľné usmrtenie nevinného alebo týranie detí? Ak by sme sa spoľahli iba na čisto teoretický typ racionality, nebudeme schopní to presvedčivo podložiť. Základné morálne vedomie je ale vlastné všetkým kultúram a každému človeku. Nie je viazané na racionalitu vedeckého typu. Človek sa nedá vtesnať a obsiahnuť do racionálneho vzorca.

Ja som cesta, Pravda a život

To isté platí v oblasti viery. V našom živote sa predsa bežne opierame o vieru (dôveru). Bez základnej „antropologickej viery“ by sme si nesadli na lanovku, neodvážili by sme sa zjesť polievku v reštaurácii, nepodstúpili by sme ošetrenie v narkóze, báli by sme sa naštartovať aj vlastné auto... V týchto a mnohých ďalších situáciach sa spokojne vieme spoľahnúť a dôverovať, veriť. Obyčajný človek predsa počas dňa iba občas použije nejaký matematický dôkaz. Nepotrebuje ho na prežitie. Bez dôvery (alebo inak: bez viery v iných) by som sa ale z domu ani nepohol. Nenechali sme sa všetci tak trochu oklamať a nepreceňujeme úlohu racionality? Veď ja naozaj neviem sformulovať čisto logický dôvod, prečo sa nebojím zjesť kebab od neznámeho počerného predavača. Vôbec mi to ale neprekáža a veľmi rád si ho znovu a znovu kúpim.

Viac ako z rozumu, v každodennom živote žijeme z viery. Viera má sama v sebe schopnosť „byť presvedčivá“, človek, ktorý z nej žije, sa na ňu „vie“ spoľahnúť a vníma jej veľkosť. Nedá sa vieru čisto teoreticky podložiť a nie je možné k viere nikoho priviesť iba logickým dokazovaním. Hans Urs von Balthasar, veľký teológ 20. storočia, napísal knihu „Iba láska je dôveryhodná“ (Glaubhaft ist nur Liebe) a už názov knihy sa mi zdá výrečný. Je ľahko dôverovať niekomu, o kom viem, že ma miluje. Je ľahko spoľahnúť sa na niekoho, kto nám dáva presvedčivé „dôkazy“ svojej lásky. Je ľahké uveriť svojej (životnej) láske.

Svätý Ján Evanjelista svoju skúsenosť s Bohom v Ježišovi zosyntetizoval do slov „Boh je láska“. Pre mňa je teda úplne prirodzené a jednoduché veriť Láske. Iba v takomto vzťahu dôvery voči Bohu môžem hľadať a objavovať cestu, ktorú pre mňa On pripravil. Ani poznanie viery predsa nikdy úplne neodstráni tajomstvo (Por. Fides et Ratio 13).

Andrej Kňaze, SDB
Foto: wikimedia.org a Flickr.com

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
salezián Peter Naňo: Od zdržanlivosti ženatých po celibát
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo